Foto: SSS
Autorka v prvom rade ukázala, že aj poetka má zmysel pre epickosť, hoci sa uskromní v priestore poviedky. Filmový režisér Eduard Grečner o knižke povedal, že jej „vety sú krátke ako verše v básni, ale plné významov“. Každý z jej desiatich príbehov je z iného miesta aj z iného času, no vždy sa v ňom udeje niečo dôležité nie iba pre rozprávača, ale niečo, v čom vnímame oveľa širší zásah – do ľudského vnútra.
Človek nikdy nevie
Prekvapením je už prvá postava rozprávačky. Už v úvode ju spoznáme ako ctiteľku slovenskej histórie a literatúry, ktorá s úctou stíska v rukách Hykischov nový román. Ale keby ju niekto chcel preto zavrhnúť ako nemodernú, starosvetskú autorku, toho vzápätí zaskočí ďalšími postavami a udalosťami. Hneď zostra postaví čitateľa pred viac než kurióznu situáciu: ako by ste sa asi zatvárili, keby ste jedného pekného dňa – celkom náhodne – v rubrike zosnulých našli svoje vlastné meno? Hľadíte naň, vytlačené čierne na bielom, no vy pritom dýchate, vidíte, žijete, kráčate a kladiete pritom jednu nohu pred druhú – niekomu to však už nie je dopriate. A hoci je to iba menovkyňa, niečo sa tým poznaním zmení. Najmä keď „pribúdajú opatrné telefonáty, manželovi priame otázky. Odteraz nemyslím na nič iné… Nie je jedno, ako mlčím“. Hrdinku tohto príbehu vyliečili svätojánske orechy od susedky – pretože práve s orechovými stromami v záhrade sa odjakživa cíti spriaznená. Prekvapením je aj ozajstný recept na ozajstnú orechovicu, s presným postupom. Človek nikdy nevie…
Čítajte viac Kniha týždňa: Aká je najlepšia próza roka - 56, či?
Dcéra je pre otca skrytý poklad, hlása motto k druhej poviedke. No nie pre tieto deti. Je ich šesť. „Priveľké číslo“ na to, aby ich krstní rodičia ochránili. Sladkosti od krstnej putujú namiesto do úst do zásob „na horšie časy“, ale keď raz krstný otec vezme našu malú hrdinku na výlet vlakom do Bratislavy, je to skvelý zážitok, ktorý si pamätá aj po rokoch. „Do úst si vložím jeden z čokoládových mačacích jazýčkov. V kabelke mi nikdy nechýbajú. Sú nepatrným dôkazom slobodnej vôle a do určitej miery aj hojnosti.“ Ťažobu, do akej sa v tejto poviedke ponárame, zmierňuje dávka humoru, s akou je vykreslená postava krstného otca, štamgasta v bratislavskej hotelovej kaviarni.
Čítajte viac Aj kniha môže dostať Fx. Dnes večer však spoznáme najlepšiu slovenskú prózu roka
Špeciálny kurz – na život
V ďalšej časti sa naša známa hrdinka ocitne na dospeláckom špeciálnom kurze, ktorý je zameraný na „pochopenie prekvapivých súvislostí v našom živote. Jeho absolvovaním si, vraj, osvojíme schopnosť žiť podľa seba, oslobodíme sa od masiek a rolí, spoznáme návod na trvalo udržateľný úspech v práci aj vo vzťahoch“. Napokon, platí to firma, no pre hrdinku je aj tak namieste otázka: Čo tu vlastne robím? V spomienkových návratoch do detstva sa vynára nielen „kalvadosový krstný otec“, ale aj ten vlastný, s remeňom v ruke. „Minulosť leží pred tebou, budúcnosť máš za sebou.“ Toto nabíjské príslovie z knižky Etely Farkašovej je najpresvedčivejším vyjadrením situácie, v akej sa práve nachádza. Koľko návratov treba, aby sa človek odpútal od niečoho takého?
Čítajte viac Kniha týždňa: Čo robí Dalí v dome na Myjave?
„Stratená! Ničia! Som skoro nikto.“ Repatriované dieťa je obeťou choroby aj vojny. Stratená rodičom, stratená sebe, v sebe. „To, že som sa stratila, bolo zrejme odplatou za moje priestupky,“ myslí si dieťa. Za aké? „Odhrniem paplón. Moje súmerné nohy kamsi odišli. Alebo ich vymenil čas. Nie veľmi úspešne. Nenašiel dvojicu patriacu k sebe. Ľavá noha je o dvanásť centimetrov kratšia.“ Spomienky dospelú ženu „ťahajú na všetky strany“. Minulosť sa mieša s dneškom a prestupuje ho.
Foto: Martin Jurčo
Ako pomenovať dcéry? Aj v tomto príbehu žena po rokoch „odomyká minulosť“ a vchádza do rodného domu, na ktorý chcela zabudnúť. Žil v ňom otec a dve mamy – jedna dobrá, druhá zachmúrená – v jednom tele súčasne. A dve dcéry, jedna z minulosti, druhá z budúcnosti. Vodný mlyn rapotal detské riekanky a každé obdobie v roku malo svoje vône. „Kto neovonia motýľa, nevie… Slnko si vyzlieka žlté tričko a podkladá ho pod Ľudmilku. Medzi očami a slnkom je oranžový svet bez modrín… V detstve som bola príliš blízko, nič som nevidela.“
Čítajte viac Kniha týždňa: Western ako život na úteku
Vzťah otca a dcéry je témou tiež v poviedke Pavučinky, no v celkom inom kontexte a v aj v inej dobe. Tu sme naplno v súčasnosti a sme svedkami pomýlene prísnej výchovy otca plného strachu o manželku v nemocnici a tu sa autorka priamo odvoláva na Etelu Farkašovú a jej román Záchrana sveta podľa G.
Čítajte viac Knižný tip Pravdy: Záchrana sveta podľa G.
Poviedky v Ovečke v pršiplášti majú rôzne hrdinky a odohrávajú sa na rôznych miestach – vo viacerých mestách na Slovensku, aj v Írsku, aj v Nikarague. No čitateľ v nich nie je turistom, je hosťom, ktorého akoby sprevádzal niekto domáci, kto má ku krajine dôverný vzťah. Odohrávajú sa tiež v akomsi „nadčase“, minulosť v nich žije v súčasnosti a budúcnosť sa deje teraz. Vedia sa tak prihovoriť svetu starých spomienok aj dnešnému svetu, ktorému chýba nádej. Majú priame humanistické posolstvo, premietnuté do rodín aj do krajín tretieho sveta (ako v závere knihy), kde sa hrdinka humanitárna pracovníčka čoraz viac identifikuje s potrebami „smetiskových ľudí“ v Nikarague.
Čítajte viac Kniha týždňa: To, čo máš okolo krku
Zlata Matláková si vybrala ovečku v pršiplášti ako metaforu, pretože chce chrániť bezbranných. Iste preto sú častými hrdinami jej príbehov práve deti, vydané na milosť rodinným aj spoločenským drámam. Chce v nich svojím poetickým jazykom tíšiť bolesť, ale vie sa aj nahnevať a občas si z daktorej z postáv trocha vystrelí. Jej hrdinka z poviedky Hromová dolina spisuje kroniku jazvecov – „holými a čistými vetami“. Zlata Matláková spisuje „kroniku ľudskosti“ a pritom jej „po dlaždiciach kráča nedeľa“.
Čítajte viac Kniha týždňa: Rozprávanie o živote Fredericka Douglassa je manifest neslobodných
