V knihe Muži humoru spomínate aj starodávne postavy známych ľudových bavičov ako boli barón Prášil, Till Eulenspiegel či hodža Nasreddin. Odkedy a odkiaľ ste o nich vedeli a kde ste čerpali materiál? Ktorú máte najradšej?
Príbehy Tilla Eulenspiegela sú veľmi staré a zabávali sa na nich ľudia už v stredoveku. Vychádzali v starých kalendároch a časopisoch. Na Slovensku ich vytlačili v Škarniclovej tlačiarni v Skalici v roku 1817 a predávali na jarmokoch a trhoch. Na hodžovi Nasreddinovi som sa zabával čítaním o ňom v detských časopisoch v päťdesiatych rokoch a v sedemdesiatych rokoch som naňho kreslil karikatúry a posielal ich na Festival hodžu Nasreddina v Istanbule. Dokonca som tam vyhral aj cenu. Nasreddinove príbehy sú tiež veľmi staré a sú rozšírené v moslimských krajinách, no nielen v nich. Z inej kultúry sú príbehy židovského figliara Heršla z Ostropoľa. Tie sú u nás pomerne neznáme a natrafil som na ne, keď som písal knihu Židia v anekdotách. Najradšej mám príbehy baróna Prášila.
Foto: Milan Stano
Pamätáte si nejaký?
Napríklad ten, v ktorom vystupuje barón Prášil ako poľovník: „Raz som sa vracal z prechádzky v lese, keď tu zrazu zastal predo mnou obrovský jeleň. Nemal som náboje, iba pušku. Nabil som ju teda pušným prachom a namiesto nábojov som do nej dal za hrsť čerešňových kôstok. Vypálil som ranu rovno medzi parohy. Rana síce jeleňa omráčila, až sa zatackal, ale predsa len utiekol. O dva roky som bol znova v tom istom lese, keď tu som zbadal mohutného štrnástoráka s košatou čerešňou vyrastajúcou medzi parohami. V hlave mi preblesklo staré dobrodružstvo s ranou čerešňovými kôstkami, a tak som pokladal jeleňa za svoje dávne vlastníctvo. Zamieril som, ale už skutočne nabitou puškou, a jednou ranou som jeleňa zložil. Získal som tak súčasne dobrú jeleninu i s čerešňovou omáčkou.“
Naozaj uletená historka. Líšia sa veľmi títo starí baviči od dnešných? Bol kedysi humor iný než dnes?
V podstate sa ani nelíšia. Len je iná doba, aj tí starí zabávači aj tí noví standupisti rozprávajú veselé príbehy, ktoré rozosmejú poslucháčov. Keď ich nepobavia a nerozosmejú, niekde je chyba. Samozrejme, zabávači vtedy pred stáročiami rozprávali humorné príbehy, ktoré vychádzali z ich doby, vychádzali z ľudských chýb, z omylov, zámen osôb, z vtipných prirovnaní. Napríklad známy príbeh sváka Ragana, ktorému neťahal kôň a jeden figliar mu poradil, aby mu nasypal pod chvost štipľavé korenie, to už rozprával hodža Nasreddin aj Till Eulespiegel a iní šibali. Teraz sa rozprávajú podobné o Emilovi Zátopkovi či iných bežcoch. Súčasní standupisti rozprávajú príbehy z našej doby. Napríklad Simona Salátová rozpráva o emancipácii žien, Michael Szatmáry svoje veselé zážitky, v ktorých je osvedčený dobrý židovský humor.
Foto: RTVS
O kom sa vám ľahšie písalo? O klasikoch humoru či o našich mladých humoristoch? Beriete ich objektívne, hoci sú vlastne vaši konkurenti v oblasti humoru?
To nie sú moji konkurenti, ale kolegovia. Lebo ja humor kreslím v karikatúrach a píšem a oni humor rozprávajú. Samozrejme sú iní, lebo sú o jednu generáciu či dve mladší. Ale musia mať zmysel pre humor, musia vedieť podať vtip a pointovať svoje rozprávanie. Len niekde mi prekážajú ich vulgarizmy a politický aktivizmus. Niekedy nie sú nad vecou a sú poplatní nejakému politickému názoru, ktorý už o chvíľu bude iný. Lebo všetko je v pohybe. Humor patrí do výbavy súčasného moderného človeka. Táto knižka má ambíciu rozšíriť obzor čitateľa, aby sa oboznámil so známymi i menej známymi postavami svetového a najmä nášho slovenského humoru: s komikmi, klaunmi, humoristami, šibalmi, zabávačmi.
Našli ste u nás dosť materiálu na túto tému? Máme dosť humoru? Máme zmysel pre humor?
Mnohí máme radi humor a jeho protagonistov, ich ľudské osudy a životné peripetie. Slovenský humor nemá až také dlhé tradície ako majú iné národy, ale treba zmapovať aj to málo, čo máme. Veď skoro všetci obľubujeme komédie, grotesky, vystúpenia komikov, humoristov, figliarov, huncútov, žartovníkov, kaukliarov či klaunov alebo standupistov. Máme radi šaška Palečka, Geľa Sebechlebského, slovenských ľudových rozprávačov, Chaplina, Laurela, Hardyho, Vlastu Buriana, Wericha, Benny Hilla, Pierra Richarda, Mr. Beana, Donutila, Polívku, Ďuríčka, Štepku, Markoviča, Szatmáryho, Lasicu, Satinského a iných.
Foto: Milan Stano
Aký talent musí mať humorista? Je to ťažké poslanie?
Humorista v prvom rade musí mať zmysel pre humor. To sa nedá naučiť, to musí byť v ňom. Musí svoj talent neustále rozvíjať a zdokonaľovať. Musí mať aj nejaké životné skúsenosti, vzdelanie, rozhľad a v prípade, že ide o karikaturistu, ako to je u mňa, mal by vedieť dobre kresliť a mať svoju filozofiu. A musí byť pracovitý a odvážny, lebo vždy narazí. Ja som na vojenčine za svoje politické karikatúry uverejňované v rokoch 1968 – 1970 napríklad sedel vo vojenskej base. A poznám aj príbehy kolegov karikaturistov, ktorí skončili v normálnom väzení ako Gľonda, Molín, Haďák…
A iní, ako napríklad karikaturisti a humoristi zo satirického časopisu Charlie Hebdo, boli zastrelení. No mnohí zabávači a komici mali iný osud a dosiahli spoločenské uznanie, zbohatli. Ako napríklad Charlie Chaplin či Rowan Atkinson (Mr. Bean), ktorí sa stali ťažkými milionármi. Väčšinou sú títo ľudia permanentne v plnom nasadení a nesmierne ich baví zabávať ľudí. No niektorí sa dočkali aj nešťastného konca. Napríklad Vlasta Burian, ktorý dosiahol vrchol, nazývali ho kráľom komikov, zažil rýchly pád, väzenie, poníženie. Dožil v biede a zabudnutí.
Foto: Milan Stano
Píšete aj o mnohých hercoch, ktorí šírili humor a rozosmievali publikum. Patrí humor aj dnes k hereckému svetu?
Bohužiaľ, už nepatrí, najmä nie tak ako kedysi. No sú aj výnimky. Napríklad Miško Kubovčík z Radošinského naivného divadla. Nezabudnuteľné sú jeho výklady slovenskej klasiky. Teraz som si všimol na sieťach jeho veselé básničky k rôznym menám v kalendári. Humoru a satire sa venovala aj herecká dvojica Štefan Skrúcaný a Miroslav Noga. Bolo ich plno v deväťdesiatych rokoch, v televíziách, v rozhlase, na cedéčkách, no všetko zaniklo. Aj slovenská spoločnosť sa zmenila. Prakticky žiadna televízia nevysiela satirické programy, takže slovenský komik nemá kde vyrásť.
Akurát Stanko Štepka statočne zabáva svoje publikum v Radošinskom naivnom divadle. Na scéne sa objavujú aj mladé talenty a čas ukáže, ktorí sa presadia na scéne humoru a satiry. Napríklad Matej Adámy – je to komik s hereckými schopnosťami a so zmyslom pre satiru. Jakub Lužina je aj divadelný herec, moderátor a improvizátor. Bekim má autentický humor, ostré postrehy, niekedy na hrane. Potom je tu Filip Lacho, ktorý vystupuje aj na sociálnych sieťach.
Dala by sa napísať aj kniha Ženy humoru, či je to doména len mužov?
Určite by sa dala napísať, aj sa chystám vydať ďalší diel Ženy a muži humoru, kde budú aj ženy komičky a zabávačky. Dokonca boli aj ľudové zabávačky. Medzi ne zaraďujem Martu Kružíkovú, známu ako Aťu Klímovú. Vystupovala najmä v deväťdesiatych rokoch najčastejšie na Záhorí a na okolí Bratislavy. Okrem zábavného rozprávania sa venovala aj spevu veselých piesní. Bolo ju vidieť v estrádach i v televízii. Potom to bola Daniela Piscová alias Ozefa Omáčkech z Krakovian. Obecenstvo ju poznalo v úlohe rozprávačky.
Charakteristické pre ňu bolo, že vystupovala v nádhernom krakovianskom kroji. Na východnom Slovensku vystupovala regionálna zabávačka Teta Agi. Bola to ľudová rozprávačka a vtipkárka, známa z folklórnych festivalov. Nesmiem zabudnúť ani na Agnesu Šutyovú, ktorá bola absolútna víťazka 17. ročníka súťaže Rozprávačského Lodna na Kysuciach. Rozprávala vtipné historky a pochádzala zo Spišského Hrušova. Súťaž ľudových rozprávačov v Lodne má tradíciu dlhú asi 30 rokov a môj kamarát, spisovateľ a publicista Dušan Mikolaj, je v jej porote a často mi o nej rozprával.
Čítajte viac Tam, kde chlapi paličkujú čipky a za neveru ich ženy zbijú
Vy teda diela uznávate aj humor žien. Ktorú by ste dali do knihy?
Ja uznávam každý dobrý humor, ktorý je spontánny, kvalitný a dá sa na ňom dobre zabaviť. A taký robia aj dobré komičky, zabávačky či standupistky. U nás takto občas vystupovala aj Mária Kráľovičová, Eva Krížiková a Magda Paveleková. Zaujímavé sú aj súčasné komičky. Napríklad Petra Polnišová, herečka a stand-up komička. Vystupuje v divadlách ako GUnaGU, L+S, Nová scéna a Aréna. Okrem herectva sa venuje aj stand-up komédii a je známa svojím humorom v televíznych reláciách. Simona Salátová je hádam teraz najznámejšia slovenská stand-up komička. Má feministický humor, reflektuje vzťahy, stereotypy. Známa je svojimi špeciálmi a vystúpeniami na stand-up scéne. Videl som ju pred rokom v silvestrovskom hodinovom programe na televízii Markíza (s dcérou Martinkou a mojimi vnukmi) a bola skvelá. Výborne sme sa pobavili.
Veľmi sa mi páči postava „profesionálnej blondíny“ Ivy Pazderkovej. Táto postava je známa svojím typickým blond účesom a vtipným, často sebareflexívnym humorom. Populárne sú aj americké stand-up a televízne komičky. U nás nie sú až také známe, ale sa dajú nájsť na internete. Tieto ženy patria medzi najznámejšie a najvplyvnejšie v globálnom humore: Joan Rivers (USA) – priekopníčka ostrého, satirického humoru, často útočila na celebrity, Whoopi Goldberg – známa komička aj herečka, jedna z mála s cenami Emmy, Grammy, Oscar, Tony, ďalej Tina Fey – autorka a hviezda Saturday Night Live a 30 Rock. Amy Schumer – stand-up komička známa svojím provokatívnym a feministickým humorom. Natrafil som na kanadské, austrálske, francúzske, dokonca z Indie. Takže podnetov je veľa. Rád mapujem nekonečné územie humoru.
