Foto: Slovart
Victoria E. Schwab je jednou z najpredávanejších spisovateliek súčasnosti. Autorka okúzľujúcej duchárskej série Cassidy Blake (Mesto duchov, Tunel z kostí a Most duší) či fantasy série o paralelných Londýnoch Odtiene mágie (Tmavší odtieň mágie, Stretnutie tieňov a Zaklínanie svetla). V rovnakom univerze sa odohráva aj jej ďalšia séria Vlákna moci, z ktorej zatiaľ v slovenčine vyšla prvá kniha Krehké vlákna moci. Strašidelne krásnu temnú mágiu vykreslila aj v knihe Gallant o sirote, ktorá sa ocitne v dome prízrakov.
Foto: Slovart
V najnovšom románe Uložte naše kosti do polnočnej pôdy sa prelínajú osudy troch žien, každá žije v inej dobe a každá z nich je celkom iná, a predsa majú niečo spoločné. „Všetky sú queer mladé ženy a žijú vo svete, ktorý ich veľmi nevíta. Chcela som skúmať, ako sa im žije v rôznej dobe a čo od nich spoločnosť v rôznom štádiu pokroku očakáva. Zaslúžia si, aby boli naplnené nielen ich základné potreby, ale aj ich túžby a ony sa učia, ako môžu zaberať pre seba priestor,“ vysvetľuje Victoria Schwab, ktorá prišla svoju najnovšiu knihu predstaviť v Bratislave.
Foto: Jenna Maurice
V neslušnom čase na neslušnom mieste
Románový príbeh sa začína v Španielsku v roku 1532, v čase, keď pre mladú ženu bola jediná možnosť úniku z malého dedinského života, v ktorom pre jej sny a túžby nebolo miesto – sobáš. Zvedavá María neváha a prijme prvú ponuku, no netuší, že v manželstve príde aj o osobnú slobodu. Nežnú Charlotte bližšie spoznáme v roku 1827, v dobe, keď ženy zväzovali korzety a ju rodina za trest poslala k tete do Londýna, aby ju prinútili ísť rovnakou cestou, aká čakala na všetky mladé slečny z lepšej spoločnosti – nájsť si vhodného manžela. Utiahnutá Alice žije v súčasnosti a práve prišla do Bostonu na univerzitu, štúdium je pre ňu najmä útekom pred minulosťou a pred sebou samou. Škola mala byť jej šancou stať sa niekým novým, a to sa aj po prehýrenej noci na večierku stane, len v celkom nečakanej podobe.
Svet vníma ženy ako korisť. Odkedy sa narodíme, pohybujeme sa medzi predátormi
Od čias korzetov a nútených sobášov až po dnešné skrývanie vlastnej identity všetky tieto hrdinky žijú v neprajnom svete, ktorý ich túžby ignoruje a trestá. „Sú len dva typy žien, ktorým dá svet pokoj: mníšky a vdovy,“ hlása história. Čo im dáva silu, aby prežili? „To je výborná otázka! Svet vníma ženy ako korisť. Odkedy sa narodíme, pohybujeme sa medzi predátormi a aby sme sa oslobodili od strachu, ktorý ako korisť cítime, urobila som zo žien predátorov – zbavila som ich pocitu ohrozenia, v knihe ony samy môžu niekoho ohroziť,“ vysvetľuje spisovateľka. A tu sme sa už dostali do bodu, keď musíme prezradiť, že okrem queer žien, akými sa narodili, sa zo všetkých stanú upírky. Navonok obohratý motív, no v tomto románe nie je samoúčelný. „V príbehu som dala ženám slobodu, preto som z nich spravila upírky. Nie ľudská krv, ale iné postavenie v spoločnosti im dáva moc a možnosť hrať podľa iných pravidiel.“
Od čias korzetov a nútených sobášov až po dnešné skrývanie vlastnej identity všetky tieto hrdinky žijú v neprajnom svete, ktorý ich túžby ignoruje a trestá
V románe sa v jednej scéne hrdinka zo súčasnosti ocitne v bare, kde hneď pri vstupe dostane každý na ruku pásku – jedna farba označuje korisť, druhá lovca. Alice je v ženskom tele – a tak jej automaticky prischla farba obete, nikto sa jej na nič nepýtal, hoci v tom čase už sama hľadala korisť, aby utíšila svoj hlad.
Ten upírsky hlad po krvi je cenou za ich slobodu
Hlad cítia naše hrdinky neustále, nevedia sa nikdy nasýtiť. Po čom sú tie ženy hladné? „Ten upírsky hlad po krvi je cenou za ich slobodu. A v tom je jadro celej knihy: chceme byť milované, chceme sa cítiť slobodné, chceme mať možnosť zaberať svoje miesto. S mocou však musí prísť to, čo za ňu zaplatíme: ten neutíchajúci hlad chcieť stále niečo viac. Tak ako v príbehu hovorí vdova, keď hrdinke ponúka pohár čokolády: čím viac ju ochutnávaš, tým viac jej budeš chcieť! S mocou je to rovnaké, ibaže my ženy s tým nemáme skúsenosti. Len čo niečo dosiahneme, nejaký pokrok, chceme viac. Takýto hlad nie je zlý,“ vysvetľuje autorka.
Foto: Slovart
Dievčatá, čo mali sedieť v kúte a čakať, ako a kedy o nich rozhodne niekto iný, sa musia báť vyjsť samy potme na ulicu – kedysi a aj dnes. V románe sa zrazu ocitnú v neslušnom čase na neslušnom mieste a báť sa musia tí druhí.
Narodené do nesprávnej doby
Z Maríe sa stane Sabine, sama si zmení meno a každá z troch mladých žien prejde vlastnou cestou k slobode. Pritom sa narodili nielen do inej doby, ale každá z nich má celkom inú povahu. Sabine je zvedavá, odvážna, ale aj sebecká. Charlotte je nežná a empatická. Alice je utiahnutá, za všetko sa ospravedlňuje, až v nej napokon vzkypí hnev. Akoby si mali skôr vymeniť dobu, v ktorej žijú.
„Je to tak, všetky sa narodili do nesprávnej doby, ale to sa občas stáva. Alice sa dá viesť hlavou, Charlotte srdcom a Sabine hladom. Každú poháňa niečo iné. V iných knihách bývajú hrdinovia a hrdinky, ktorí akoby symbolicky zastupovali celú queer komunitu. Zámerne som chcela mať v knihe tri odlišné osobnosti – všetky tri sú lesby, ale majú úplne inú osobnosť. Zábavnou časťou písania pre mňa bolo, že ako nesmrteľné som mohla sledovať, ako postupne dorastú do súčasnej doby, aj najstaršia Sabine dorastie do doby, ktorá je pre ňu vhodnejšia.“
Foto: Slovart
V príbehu hrdinky ako upírky získajú nielen slobodu, ale aj nesmrteľnosť. Aj za ňu však platia, keď postupne strácajú citlivosť a empatiu. Nie je to privysoká cena za voľnosť? „Pre mňa nesmrteľnosť neznamená stagnáciu. Ako ľudia podliehame zmenám a ani nesmrteľné postavy by neboli zaujímavé, keby neprechádzali žiadnymi zmenami. Nie sú imúnne voči zmenám, ktoré prináša čas, aj keď ich ovplyvňuje inak ako ľudí. A aj ony proti zmenám bojujú – tak ako ľudia – a to sa mi páči. pretože hoci píšem fantasy, píšem o ľudskosti.“
Čítajte viac Fanúšikovia Zaklínača zažívajú obdobie renesancie. Knižný prequel, nové epizódy seriálu aj najočakávanejšia hra posledných rokov
Otázka na spojitosť temnej stránky románov s pochmúrnym britským počasím autorku rozosmeje. „Moja mama je Angličanka a babička bola Škótka a hoci som sa narodila v Kalifornii, vždy som sa cítila spojená s týmto ich prostredím. Mám rada miesta, ktoré sálajú históriou a príbehy sú tesne pod povrchom, čakajú, aby sme ich odhalili… A sychravé počasie je moje obľúbené a na tie príbehy správne človeka naladí. Píšem knihy, ktoré sa dobre čítajú pod teplou dekou pri kozube,“ hovorí spisovateľka, ktorej knihy vyšli v štyridsiatich rôznych jazykoch po celom svete. Najťažšie vraj bolo dostať sa na švédsky trh, kam sa jej knihy dostávajú až teraz, no v češtine a v slovenčine vychádzajú prakticky od začiatku a majú svojich fanúšikov.
Čítajte viac Aha, čarodejnica! A kŕmi sa pizzou
„Neznášam rešeršovanie a neviem, prečo to sama sebe robím – veď nie som historička, ale autorka literárnej fikcie, chcem však vytvárať nadčasové postavy, " priznáva Victoria Schwab. Čím viac ide v deji do minulosti, ešte pred technológiami, tým viac slobody to autorke to dáva pri písaní, pretože čitatelia majú o minulosti menej informácií a predstáv. V románe Uložte naše kosti do polnočnej pôdy je to trocha komplikovanejšie, lebo dve hrdinky sa narodili ešte skôr, než boli známe príbehy o upíroch, súčasná Alice už konfrontuje povery a mýty s realitou, ktorú zažíva. "Tento nesúlad bolo asi najťažšie zachytiť,“ spomína spisovateľka.
Victoria Schwab má čitateľov nielen medzi mladou generáciou, jej knihy si od detí požičiavajú aj rodičia a starí rodičia. "Stáva sa, že za mnou príde dieťa a dá si podpísať moju úplne najtemnejšiu knihu a po ňom 90-ročný muž, ktorý si prečítal môj príbeh pre deti. Dobrý príbeh je dobrý príbeh, bez obmedzenia.
Priestor si treba zabrať, svet nám ho nedá
Ktorú zo svojich kníh považuje za tú najtemnejšiu? „Záleží na tom, čo považujete za temné. Ale v zásade sú moje najtemnejšie knihy určené pre mladých dospelých. Vždy totiž píšem pre nejakú verziu samej seba – keď píšem pre deti, píšem pre moje desaťročné ja, keď píšem pre dospelých, myslím na seba v súčasnosti a keď pre mladých dospelých, tak pre sedemnásťročnú Victoriu – a to bola moja najtemnejšia verzia,“ priznáva. A čo ako autorka knihy s queer témou hovorí na to, že na Slovensku už podľa ústavy poznáme len dve pohlavia? „O tom som nevedela. Aj v Amerike ideme smerom vzad – aj preto treba o týchto témach písať. Priestor si treba zabrať, svet nám ho nedá,“ konštatuje.
