A kým autor akoby sa už v názve ospravedlňoval, že nás svojimi postrehmi nebodaj obťažuje, prekladateľa Stanislava Valla vôbec nemrzí, že vydavateľstvo Literárna bašta siahlo po tejto knižke, ako priznáva v úvode, a určite ho nemrzí ani to, že ju prekladal. S autorom sa naladil na jednu strunu a čitateľ postrehne očividnú radosť, akú prežíval autor pri písaní a aj prekladateľ, vďaka ktorému sa dostáva aj k nám.
Sú to čriepky ostré postrehom aj uhladené autorovým jazykom slušného človeka, ktorý nám predsa nechce robiť problémy, skutočne ho to veľmi mrzí…
Dino Buzatti (1906 – 1972) patrí medzi najoriginálnejších talianskych autorov dvadsiateho storočia a na Slovensku je známy vďaka románu Tatárska púšť (preložila Michaela Jurovská, Slovenský spisovateľ, 1977) a knihe poviedok Sedem poschodí (preložil Stanislav Vallo, Slovenský spisovateľ, 2001). Pracoval ako redaktor vo veľkom denníku Corriere della Sera a je autorom viacerých románov aj poviedkových kníh. Čím je zaujímavá jeho zbierka Veľmi nás mrzí, že…?
Aký smutný žartík!
V prvom rade tým, že v nej podáva svoju správu o stave sveta, a to veľmi osobitým spôsobom. Berie si za cieľ témy ako neznesiteľné starnutie aj mladícka spupnosť, premárnené šance, večná ľudská nespokojnosť so životom (a špeciálne si všíma matky večne nespokojné so svojimi deťmi), testuje ľudskú dôstojnosť aj aroganciu moci (či už ide o lekárov, úradníkov, alebo policajtov). Venuje veľkú pozornosť malým ľuďom, s ktorými manipuluje šéf či úradník, uťahuje si z ľudských nedostatkov, prehnaných očakávaní, z falošnej pokory aj z falošných nádejí a falošných rečí. A robí to s takým šarmom a hravosťou, že mu ľahko naletíme, keď svojich hrdinov a hrdinky, ktorými sa knižka hemží, namáča do chúlostivých, často absurdných situácií, o aké v bežnom živote nie je núdza. Nechá ich prežívať strach, hanbu aj túžbu, ľútosť a nepokoj, aký poznáme my všetci – a predsa, keď to všetko vidíme ako v pokrivenom zrkadle, najprv sa schuti zasmejeme, no potom úsmev zmizne.
Ako sa od Buzzatiho dozvedáme, najviac problémov na svete zrejme robia slušní ľudia. Slušný človek, ktorý nikdy nevie povedať nie, je napokon odsúdený za čin, ktorý nespáchal. A slušný hotelový hosť sa neodváži ani prejsť chodbou, aby dakoho nerušil. Muža so zraneným dieťaťom v náručí v nemocnici posielajú od dverí k dverám. A rodina, ktorá žije čestne a deti vychováva k empatii, vyvolá len škandál. No najhoršie je, keď sa človek pozrie do zrkadla.
„Keď na vrcholiacej oslave, nádherne opití, cítime, že máme na dosah ovládnutie sveta, môže sa stať, že kvôli potrebe opustíme sálu v Grand Hoteli,“ pozýva nás Buzzati. Keď nás však zavedie na toaletu a ocitneme sa pred odrazom vlastnej tváre v zrkadle, je prineskoro. Ovládnutie sveta nám uniká. Aký „smutný žartík,“ povzdychne si Buzzati a isto by pritom aj pokrčil plecami. Lenže práve to nám Buzzati robí, postrčí nás pred zrkadlo a strúha smutné žartíky.
Akýsi problém so zrkadlami majú aj dve staršie dámy v kaviarni. „Všimla si si? Už ich nevyrábajú tak, ako kedysi, ver mi, sklári už ani zďaleka nie sú takí zruční. Teraz sú všetky akési nerovné, netuším, ako je to možné, ale deformujú ti tvár, človek by sa aj preľakol…“
Lenže v Buzzatiho zrkadle sa možno vidieť aj celkom zvnútra… „Pokorní sú tí, ktorí neprikladajú dôležitosť tomu, čo robia, výborne! … Pevne dúfam, že keď nadíde tá hodina, Boh ich poriadne nakope do zadku!“
V rade na úrade
V tom je práve Buzzatiho moc, že nás takto nachytá na hruškách, a ešte ho to vraj veľmi mrzí… Ospravedlnenie je však na mieste, lebo jeho komické postavičky a groteskné situácie v skutočnosti vôbec nie sú veselé, a autor to, samozrejme, dobre vie. Veď preto aj prosí o prepáčenie, že nám ukazuje, ako sa veci v skutočnosti majú. Aj keď vie byť pritom štipľavý, v skutočnosti nás ľutuje, že to všetko musíme ako ľudia prežívať.
A kde sa to všetko deje? V dlhom rade na úrade. V nemocnici, kde vás nik neošetrí. V šéfovej pracovni, kam ste prišli požiadať o zvýšenie platu. V umeleckej galérii, kde to páchne snobmi, aj v dedinskej krčme, kde sa rozlieva mladícka arogancia. Na vidieku v okne aj v uliciach svetových metropol. Aj doma v pracovni. Proste, kam sa len pozrie, vidí, ako beží tento svet.
Boli chvíle, keď sa nazdával, že sa k nemu správajú tak ohľaduplne, pretože v ňom vidia človeka
„Boli chvíle, keď sa nazdával, že sa k nemu správajú tak ohľaduplne, pretože v ňom vidia človeka,“ opisuje pacienta v nemocnici so vzácnou chorobou. „V skutočnosti všetka tá pozornosť, všetky tie ohľady, patrili výlučne jeho chorobe. Lekárom sa ponúkala výnimočná príležitosť. Jednoduchá správa o priebehu nákazy by vyvolala senzáciu na medzinárodných kongresoch.“ Pacient, keď si uvedomil svoju neotrasiteľnú pozíciu, zacítil svoju životnú šancu. A ako ju využil, na tom sa schuti pobavíte. Rovnako ako na ďalších poviedkach z tejto úchvatnej zbierky, sú to čriepky ostré postrehom aj uhladené autorovým jazykom slušného človeka, ktorý nám predsa nechce robiť problémy, skutočne ho to veľmi mrzí…