Svedectvo syna primabaleríny
Kniha je trojjazyčná, texty sú v slovenčine, angličtine a v maďarčine. Publikácii to pridáva na zaujímavosti, lebo čitateľ si aj bez znalosti všetkých tých troch jazykov môže porovnať, ako niektoré slovo či celý verš znie v inej reči, čo je pekné jazykové dobrodružstvo. Napríklad slovo úžas, čo je názov jednej z úvodných básní, sa po maďarsky povie ámulata, po anglicky amazement. Okrem toho, že zbadáme, ako sa viac podobá maďarčina s angličtinou (a že slovenčina je niečo celkom extra), poukazuje táto báseň aj na celkové ladenie knižky: Ivan Matulík vie žasnúť pred krásou ako mladý chalan!
Foto: archív Ivana Matulíka
Je očarený tancom, ale aj životom vôbec. Ani vo veršoch nie je starecky ufňukaný, ale provokuje. Volí nevšedné výrazy, až prostoreké. Pri všetkom svojom optimizme vidí aj ťažkosti a úzkosti, pasce, bolesti či drinu. Preto má kniha v názve slovo slzy. Dobre pozná svet umenia, ktorý si žiada daň za radosť, čo poskytuje. V balete to platí dvojnásobne a balet aj v tejto knihe kraľuje.
Čitateľa zaujmú postavy éterických tanečníc, ktoré maliar zachytil vo vrcholných okamihoch, zvečnil ich ľahkosť, pôvab i tajomnosť. Autorom týchto obrazov je výtvarník Milan Herényi, syn primabaleríny SND Augusty Herényiovej (1930 – 2024). Aj v jeho obrazoch, ako i v textoch Ivana Matulíka, je osobný vklad, vlastná skúsenosť, prežitie silných chvíľ. Obaja dobre poznajú divadlo, jeho zákulisie, dvíhanie sa opony, šatne, všetky tie vzrušujúce javy a priestory, kde sa rodí umenie a kde sa duša teší i plače.
Ivan Matulík sa s maliarom dobre pozná, čo z knihy tiež cítiť, má zažitú aj bohémskosť prostredia. Dojem umocňuje grafický dizajn Juraja Ulického (zakladateľ Galérie Michalský Dvor), ktorý je síce mladší od autorov, ale „patrí do partie“. Ivan Matulík sa priatelil s jeho otcom, režisérom Antonom Ulickým, a s mamou, herečkou Soňou Ulickou. Aj Ulickému je téma blízka a pohral sa s ňou. Mal dosť priestoru, a tak obrazy rôzne variuje, utajuje aj odhaľuje. Vizuálna hra, ako na schovávačku, vnáša do knihy dynamiku. Kniha je veľkým vyznaním lásky k divadlu.
Foto: archív Ivana Matulíka
Bezostyšný štýl
Matulík je ako básnik originálny samorast. Vytvoril si svoj štýl, ktorý by som nazvala bezostyšným: čo na srdci, to na jazyku. Je to akýsi priamy dialóg. Na maliara sa napríklad obracia veršom: „Milan! Čo to tvoríš, stváraš, do frasa! Viera, čo všetko som zažil, poriadne sa otriasa.“
Veru, na obrazoch je všetko umocnené, motív baletiek aj klaunov, až pri tom blednú skutočné zážitky. Čitateľovi sa zdá, že nič také veľkolepé nezažil, ale Matulíkove zemité verše dokazujú, že krása je tu pre všetkých, no ani slzám nikto neujde. Niektoré povolania však predpokladajú utrpenie. Sú to najmä umelecké smery a mimoriadne krutý vie byť práve balet. Je to veľká drina a keď sa nedarí – úspech sa nedá ani vydrieť, nič nie je zaručené – tak sa človek trápi a zlostí. Matulík to vyjadril vo veršoch tiež drsne. Ide o spoveď baletky, ktorá prežíva obdobie nespokojnosti a repce vo veršoch: „Božinku, Bože, daj ešte jednu šancu!/ Keď nedáš, nedaj! Baletu dám vale./ Chlapa si odchytím za gule, dopečiem, postavím sa k hrncu.“
Koľkokrát asi v duchu tanečnice hromžia, kým sa im podarí počuť potlesk za sólo?
Krása je vzácna
Táto línia je v publikácii veľmi pôsobivá, dojíma a vyvoláva v čitateľovi otázku, vyslovenú tiež v texte: Prečo krása stojí toľko síl?
Autori sa to pokúsili zodpovedať. Zvečnili zázračné okamihy, keď umenie práve pôsobí. Umelec vytvára zázrak a publikum je v eufórii. Tieto veci fungujú len naostro, ako napríklad milovanie, ale pokus zhmotniť rozkoš celkom vyšiel. V básni Vrúcnosť ľahkosti si Matulík zadáva úlohu: „Slovom popíš vzdychy, dozvuky rozkoše. To je vraj ako zarámovať vločky snehu.“ Takže takú úlohu si tvorcovia dali a aj splnili, lebo ich baletky sú ako vločky snehu a sú zarámované!
Ale zaujímavú pointu má aj časť o klaunoch a cirkuse. Matulík cituje Gogoľa: „Nenadávaj na zrkadlo, keď máš krivú hubu.“ A v tej istej básni, nazvanej Sila kumštu, spomína aj na herecký výkon Martina Hubu práve v Gogoľovej hre Ženba: „Nezabudnem na Martina Hubu – hĺbku smútku, žiaľu v Gogoľovej Ženbe, skvelý bol.“ Miestami je Ivan Matulík konkrétny a do veršov zamontuje fakty, svoje skutočné zážitky či mená kamarátov, kolegov a iných ľudí, ktorých stretol. Je to troška taká veršovaná autobiografia.
