Neposlušnosťou bolo aj jej zasnúbenie s chudobným poručíkom zo vzdialenej neznámej krajiny. Zoznámil ich jej priateľ Gege Primoli. Meno jej uniklo, ale počula, ako jej priateľ oznamuje neznámemu: „Je to vnučka Ferdinanda Martiniho, môže vám byť užitočná.“ Štefánik jej hneď navrhol stretnutie na druhý deň. Giuliana vedela, že je to účelový návrh, ale prijala ho. Na druhý deň prebehlo známe zasnúbenie s kamienkom z Tahiti a všetko sa zmenilo. „Niekoľko dni som žila v stave neuveriteľnej blaženosti a neznalosti osoby môjho spoločníka.“
Foto: Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika
Vybájil si schôdzky s Gauguinom
Vo svojich spomienkach opisuje Štefánikovu osobnosť, jeho životnú púť, spoluprácu s Masarykom a Benešom na projekte budúceho Československa. Masaryk je pre ňu filozof, mysliteľ, moralista, Beneš chladný, hĺbavý, azda trochu vypočítavý, Štefánik vulkanická myseľ, eskamotér, ozajstný virtuóz. Podľa nej Milan mieril vysoko, parížske salóny boli pre neho ako stvorené, vedel si získať ženské srdcia, no nezaujímali ho citové akcie, skôr ho priťahovali výsledky. Pochopil, že je treba preniknúť do sveta financií a politiky, prichádzať hlavným vchodom. Ako príklad uvádza jeho stretnutia s Philipom Berthelotom, šedou eminenciou francúzskeho ministerstva zahraničných vecí, veľkým snobom, ktorého zaujal tým, že mu rozprával o svojich (vymyslených) stretnutiach s Gauguinom.
Foto: Archív Tamari Dudášovej
O Štefánikovom pôsobení v Taliansku po roku 1916 hovorí v kapitole Jeden hrdina, jeden národ, kde ho opisuje takto: „Sú zázrační a zároveň magickí ľudia. Majú vzácny dar premeniť realitu na veľký sen a sen na nekonečné dobrodružstvo. Treba ich stretnúť, aby sme poznali tieto ich schopnosti. Pracujú rýchlo a ľahučko ako závan vetra, majú stav milosti hráča, ktorého pobozkala Fortúna a extáza svätca. Spájajú okázalú dôveru dobrodruha s úprimnou vytrvalosťou mnícha kartuziána, sú impulzívni, draví a zanietení, ale tiež stáli, trpezliví a tolerantní. Toto všetko bol Milan.“ Zaľúbená žena sa musela naučiť netrpieť, že trávili spolu len málo času a nežiarliť na Milanove „veľké povinnosti“. Písala mu nikdy neodoslané zaľúbené listy a čakala na jeho návraty. Skoro sa urazila, keď Masaryk s Benešom zisťovali, prečo sa pridlho zdržiaval v Taliansku a hovorili si: „To je kvôli tej jeho malej Talianke.“ Pre ňu to bolo veľmi krátko, ledva si vymenili niekoľko bozkov.
Korpulentný pijan Masaryk
Svojimi postrehmi z osobných stretnutí s talianskymi politikmi a so známymi osobnosťami spoločenského a kultúrneho života dopĺňa historické udalosti zo Štefánikovho pôsobenia v Taliansku po roku 1916. Komentuje jeho namáhavý boj s tvrdohlavým konzervatívnymi ministrom zahraničných vecí Sonninom a obrat v postoji predsedu vlády Orlanda, ktorý požiadavky predstaviteľov slovanských národov podporil. Hovoril: „Nepovedzte to Sonninovi, myslel by si, že mu chcem dať kopačky.“ Aktívny bol aj jej starý otec Martini, založil výbor pre dohodu utláčaných národností, mal predsedať aj Kongresu utláčaných národov (ako jediný mal vnučku zasnúbenú s predstaviteľom jedného z takýchto národov), ale nahradil ho Ruffini, čo ho veľmi urazilo. Po Štefánikovom odchode z Talianska ho Giuliana znovu videla až na jeho pohrebe.
Giuliana Benzoni zostala Štefánikovou snúbenicou, nikdy sa nevydala, zachovala si však vzťah k dielu, ktoré Štefánik pomáhal vytvoriť, k Československu. Viac ráz ho navštívila a veľa času trávila s rodinou Masarykovcov, kde sa spriatelila aj s Masarykovými deťmi. Ponúka nám osobný pohľad na udalosti a ľudí, ktorých my poznáme ako historické osobnosti. „Vysoký a tmavovlasý Jan bol žoviálny ako odtlačok radosti. Korpulentný, hlučný, veľký pijan, bol živým protikladom teórie jeho otca.“
„Alice s oválnou tvárou a tmavými očami, ostýchavá ako fialka, plná sebavedomia a zároveň pokorná a povýšenecká, zmes Popolušky a kráľovnej matky…“ V Prahe bola aj v septembri 1938, keď sa Spojenci rozhodli obetovať Štefánikovo dielo Hitlerovi. Podľa nej nechápali, že Mníchov a koniec Československa znamenali koniec Európy.
