Alta Vášová vie skutočnosť aj spomienky vyjadriť striedmo, s veľkou hĺbkou. A je odvážna.
Dovolí si v dnešnej situácii, keď autori chrlia 500-stránkové knihy, vstúpiť do arény s útlučkým zošitkom, knižočkou, ktorá má 150 strán, a to ešte vzdušných, lebo často sú to len krátke odseky, vety, medzi ktorými sú pauzy, ticho, dizajnérsky vzduch.
Tie vety ale často vydajú za román, sú originálne a obrazotvorné. Vášovej text má akoby jej podobu, je ako jej tvár s typickým zdržanlivým úsmevom, akoby aj ona existovala len tak ukradomky, bez nárokov, bokom.
Len šťastne pozorujúc všetko naokolo. Však to aj v texte nachádzam, Vášová sama o sebe niečo také priznáva. Je krehká, ale má vnútornú silu, a to platí aj o tejto knižke.
Čítajte viac Scenáristka Alta Vášová: Žbirku si do filmu vybral Ursiny
Zabudnuté poteší
A je aj zábavná. Pripomína zabudnuté veci, nie nostalgicky, ale veselo. Vyznieva tak napríklad zmienka o štopkaní. Aj ona vraj kedysi štopkala ponožky svojmu Petrovi, ale dnes už deravé vyraďuje (vankúšmi sa ale ešte obhadzujú), rovnako ako asi väčšina súčasných žien.
Štopkalo sa, šilo, vyšívalo, plietlo, háčkovalo, ale život sa zmenil a tieto domáce práce vymizli. Kdesi som čítala, že v amerických domácnostiach už ani nemajú žiadne „šitíčko“, teda nijakú ihlu, špendlík či niť.
Spomienka na štopkanie vniesla do Vášovej textu varujúci pocit, že rukodielnosť má svoj význam a modernému človeku takáto zamestnanosť prstov chýba.
Autorka konštatuje smerom k sebe, lebo sebe sa v knihe často prihovára: „Zmena režimu ti priniesla neštopkanie.“ Áno, zmenili sa mnohé malé veci a vlastne to najviac zmenilo osobné životy ľudí.
Foto: F. R. & G. spol. s.r.o.
Alta Vášová si už dávno našla svoju parketu, na ktorej tancuje čoraz suverénnejšie a uvoľnenejšie. Ponúka výrečné fragmenty, píše iba o tom najpodstatnejšom, bez akéhokoľvek balastu. To, čo ju zasiahne, čo má trvácnosť.
Nemusí sa spovedať z rodinných tajomstiev, aby prezradila trápenie či problém. Funguje to aj v náznaku, pokiaľ človek číta s porozumením a pridáva svoj vklad. Vášovú treba čítať aktívne a to je bonus jej textov.
Má to skrátka grády a hoci núka len kalíštek, zanechá čitateľa v eufórii, plného príjemných pocitov z možnosti uvažovať s ňou, hoci obsah je skôr bolestný.
„Sme čoraz bližšie nebytiu," konštatuje na jednom mieste, ale zachováva pokoj. Však načo si vyhŕňať nohavice, keď brod ešte nevidno. Treba ísť. A najlepšie von!
Hoci – tam je to už pre starších ľudí neisté. Aj Vášovej postava je najradšej doma, sama (dej sa odohráva aj v čase covidovej izolácie), ale snaží sa stále komunikovať. Či už priamo, v spomienkach, alebo listami sestričke.
Čítajte viac Osamelí bežci: Večer Ivana Laučíka - priatelia a spisovatelia čítajú jeho básne
Tam sú to zasa jej obľúbené fragmenty, ale miestami je dej poviedkový. Predstaví napríklad osamelú ženu, ktorá sa usiluje zapadnúť do spoločnosti na vernisáži.
Návštevníčka chce zaujať, povedať svoj názor, namáha sa, aby si v duchu vytvorila názor na obrazy a potom sa vôbec nedostane slovu. Prekričí ju iný človek, ktorý už dávno bez zábran reční. Kým ona premýšľala, čo povie.
Utešuje sa aspoň tým, že stojí tesne pri ňom (už je okolo neho hlúčik), akoby k nemu patrila. Ostatní teda trocha obdivujú aj ju. Záver autorky: Veci sa dnes zjednodušili. Netreba sa namáhať. Netreba sa dopracovávať k názoru.
Netreba stíhať, stačí počúvať. Jej postava sa ťažko zapája aj do zábavy po vernisáži (a aj inokedy), tiež sa jej to ľahko nedarí. Chcela by byť uvoľnenejšia, aj trocha nasilu komunikuje, neodmietne ani pohárik.
Vyznieva to čarovne až komicky, podobne ako zmienky o domácnosti hlavnej hrdinky – všade knihy, sú ich vrstvy, metre, kilá – hneď vieme, s kým máme do činenia. Nekonvenčná hravá domácnosť.
Foto: Ondrej Dráb
Bol to Godár?
Čítanie Vášovej mi pripadá, akoby som riešila rovnicu, niečo je známe (čo je napísané), niečo si dosadíš a je to jasné, je to celok. Čítaš skrátka viac, než vidíš na papieri. Niečo podobné autorka aj zažíva.
Na strane 61 opísala, ako minula na ulici muža, o ktorom si bola istá, že je to hudobný skladateľ Vladimír Godár. Predtým ho nepoznala, ale predstavila jej ho vraj jeho hudba. S takýmto intuitívnym poznaním pracuje Alta Vášová pri písaní a očakáva ho aj od čitateľa.
Táto imaginárna sila spôsobuje, že hoci autorka píše o smutných veciach, tu práve o tom, že všetko, čo sa zrodilo, raz zanikne a že o tom je aj kvílivá Godárova hudba, nepôsobí jej text deprimujúco, lebo všetko sa aj tak múdro a s pokojom vyrieši.
Čítajte viac V odletoch sú aj návraty
Zmienka o Jozefovi Kornúcikovi na strane 63 mi vyvolala v pamäti jednu celú éru. Autorka začína úvahou o obrazoch Júliusa Jakobyho. (Obaja maliari boli z východu.)
Postavy na nich majú užasnuté pohľady, „akoby nechápali, ako sa ocitli v pavučine života, v grotesknom svete povinností a vzťahov“. Nepochopiteľné je aj zmiznutie Kornúcika, ktorý je vzápätí zmienený.
Zaujímavé sú pasáže, v ktorých píše autorka o osobnej intimite. Už v mladosti pôsobila, akoby bola mimo. Kým niečo povedala, trvalo to.
Ostatní už vraj zabudli, na čo reaguje, ale doma ju chápali, často s úsmevom: „Čo vypotila! Kto iný by na to prišiel?“ Toto konštatovanie si požičiavam ako pointu môjho článku.
