Vo Fínsku ste už literárne ocenenie získali, za svoj debut, a teraz sa vaša kniha 56, či? stala najlepšou slovenskou prózou roka. Dávajú literárne ocenenia spisovateľovi chuť písať ďalej?
Nepovedala by som, že dávajú chuť písať ďalej, ale – i keď je to možno trocha malicherné a trocha banálne – predsa len ocenenia, uznania a iné poškrabkania za ušami dávajú pocit, že človek nepíše len sám pre seba, že knihu niekto čítal a možno to pre niekoho niečo znamenalo a že tá práca má zmysel. Cena ma veľmi prekvapila a ďakujem tým, ktorí tak rozhodli. Ešte stále sa s tým vysporiadavam a uvidíme, či to bude mať nejaký vplyv aj do budúcnosti.
Foto: Juraj Starovecký
Vaša kniha má nezvyčajný názov 56, či? Na prvý pohľad to evokuje, že ide o vek, ale vo vašom prípade to neplatí.
Ani pri prvotine s názvom 27 čiže smrť robí umelca, kde 27 označovala vek, sa táto číslovka už nezhodovala s mojím vekom. Tu o vek nejde, aj keď mám kamaráta, ktorý mi povedal: na to, že máš päťdesiatšesť, vyzeráš naozaj prekvapujúco dobre… V skutočnosti číslo 56 označuje počet týždňov v roku, ktorý je hneď spochybnený tým „či“. Pomerne dosť ľudí zrejme vie, koľko týždňov má rok, a i ja som sa to mohla ľahko dozvedieť, ak by som sa bola pozrela do kalendára, no neurobila som to, takže som sa tento prevratný fakt dozvedela, podobne ako jedna z hrdiniek knihy, Freya, niekedy na jeseň. Ale už som to potom nemenila. Konceptom prózy bolo písať jeden text každý týždeň po dobu jedného roku, a môj rok sa takto mierne predĺžil. Ale nechala som to tak, jednak, že som si na to zvykla, jednak by to v správnej forme už ani nebolo také vtipné.
Foto: Lubos Pilc
Čítajte viac Kniha týždňa: Aká je najlepšia próza roka - 56, či?
Asi ste si teda nechceli pridávať na veku, no podľa veselej poviedky o tom, ako žena kapituluje pred svojím telom a je ochotná vzdať sa svojich ekologických princípov, len aby kozmetika ten vek trocha lepšie zakryla, sa tejto otázke celkom nevyhnete.
Práveže nekapituluje. Naopak, so starnutím sa nezmieri, nerezignuje na telo. Je to poviedka Elizabeth Erszébet Alžbeta, ktorá je narážkou na Báthoričku a jej omladzovacie metódy – a keď sa už bavíme o veku, ona bola na dnešné pomery relatívne mladá, keď ju začal trápiť vzhľad. Keby vo svojej dobe mala k dispozícii plastických chirurgov, mohlo to dopadnúť inakšie. Aj keď legenda je legenda, je mnoho teórií, podľa ktorých to bola vplyvná a vzdelaná žena, obvinená z brutálnych vrážd v rámci politicko-majetkových machinácií. Ale naspäť k poviedke: je o hrôze zo starnutia, posadnutosti uchovaním si výzoru. Ktokoľvek však môže mať komplexy zo svojho vzhľadu, a to oveľa skôr ako v päťdesiatich šiestich alebo v štyridsiatich piatich alebo v tridsiatich, môže ich mať v puberte, i skôr v detstve. V tejto poviedke sa môže vidieť ktokoľvek, kto prechádza niečím podobným.
Kniha mapuje jeden nepríjemný, ťažký a pomerne natiahnutý rok v znamení osobných, aj vonkajších kolapsov
Mapuje jeden rok osamelosti po rozchode a páči sa mi, ako ste tú bolesť a neistotu rozdelili medzi toľko hrdiniek, ale z istého pohľadu akoby to bola jedna jediná žena, len vždy v iných šatách. Alebo sa mýlim?
Kniha mapuje jeden nepríjemný, ťažký a pomerne natiahnutý rok v znamení osobných, aj vonkajších kolapsov. Je v nej 57 hrdiniek, každá sa borí s istou dávkou osamelosti, majú svoje problémy, svoje smútky, ale sem-tam ich postretne aj niečo pozitívne. Na každú z nich sa dá pozerať ako na samostatnú, svojbytnú postavu so svojím príbehom a osudom, ako na jednotlivé sklíčka na kaleidoskope alebo na črepiny rozbitej vázy. Každá z nich existuje sama osebe, ale spoločne vytvárajú jeden celistvý obraz. Texty sa, samozrejme, dajú čítať i jednotlivo, vyberať si z nich podľa nálady ako obľúbené pesničky z albumu, ale celok so všetkými svojimi významami a rovinami sa vyrysuje až vtedy, keď sa texty čítajú po poradí, od začiatku do konca. Poradie textov nie je náhodné, kopíruje sled týždňov v roku, plynutie času a v ňom sa tvoriaci vývinový oblúk je pre túto knihu zásadný.
Čítajte viac Kto napísal najlepšiu slovenskú prózu roka?
Niektoré mená odkazujú na mytológiu ako Penelope (však si dievča počká), iné na symboly popkultúry ako sladká Jane. Ako ste postavám vyberali mená?
Niektoré mená odkazujú na mytológiu – je tam Penelope, ktorá čaká, Artemis, ktorá nezachráni srnku, je tam veľa narážok na populárnu hudbu, skladby, ktoré sa človeku natisnú do hlavy, či chce, alebo nie, Nina s čajkou alebo Soňa sú z Čechova, už spomínaná Elizabeth Erzsébet Alžbeta je historická Báthorička, pre nás notoricky známa, no vo Fínsku, kde kniha pôvodne vyšla, ju poznajú možno metalisti – Bathory je slávna švédska blackmetalová kapela. Ďalej som hrdinkám dala mená podľa reálnych ľudí z môjho osobného života, je tam aj nejaká Alexandra a Saša, teda možno aj ja a s tým i voľajaká meta rovina, a potom sú v knihe aj mená, ktoré prišli ako vnuknutie – napríklad vôbec netuším, odkiaľ prišla Harriet – či mená náhodne vytiahnuté z kalendára, na konci knihy je trojica mien začínajúca na písmená X-Y-Z. Vo výbere mien teda nie je jednotný systém. Niekde si meno vyžiadala téma, niektorým hrdinkám som prišla na meno neskôr, ale ani raz som nevymyslela meno, ktorého som sa držala zubami-nechtami a k nemu našívala príbeh.
Čítajte viac Aj kniha môže dostať Fx. Dnes večer však spoznáme najlepšiu slovenskú prózu roka
So slovami pracujete aj graficky – keď je niečo príliš nástojčivé, vyvalí sa to zo stránky veľkými písmenami. Keď sa niečo stráca, miznú aj písmená ako v mene prvej ženy (Prvoženy).
Áno, vo fínčine sa to dalo skracovať od konca a význam zostával, v slovenčine to tak nefungovalo, tak sme hľadali spôsob, aby sme iným spôsobom dosiahli to isté. Spomenula som si na svetelné tabule na staniciach, na ktorých niektoré písmenká nefungujú, názvy miest preblikávajú, nakoniec vlastne netušíte, kam cestujete. Prvoženin príbeh začína na stanici, hodilo sa to. Z mena sa jej vytrácajú písmená, zároveň sa tvoria nové významy. Vizuálne knižku posunuli aj náznakové ilustrácie Kristíny Soboň.
Korona je v knihe silne prítomná, ale ja som si ju ako rámec či pozadie knihy nevybrala, pandémia sa nedala vygumovať
Vnútornú osamelosť hrdiniek umocňuje obdobie lockdownu, cítiť strach aj paniku, aké sme vtedy zažívali. Ale aj takéto chmáry rozháňate humorom. Niekoho rozčuľuje, že sa počas lockdownu v lese sa vyrojili ľudia, ktorí tam nepatria. Niekto chce využiť každé dištančné cvičenie. Iná hrdinka je zhrozená, že sa ľudia objímajú, nedodržiavajú odstup a všetkých by nabádala k zodpovednosti… Ste nastavením optimistka?
Cítim sa nastavením ako skeptik, neoznačila by som sa za optimistku. Napriek tomu si myslím, že má stále zmysel pokúšať sa zmeniť veci v sebe a podľa možností aj okolo seba. Žijeme v kolabujúcom svete, mnohé ukazovatele hovoria, že ten ekologický je už nezvratný, Veľa ľudí sa dnes kvôli globálnym ekologickej aj politickej situácii borí s vážnymi psychickými problémami, no myslím, že by sme sa stále mali snažiť nerezignovať. Moja kniha je „týždenník“. Každý týždeň reflektuje buď stav vnútorného, alebo okolitého sveta hrdiniek. Korona je v knihe silne prítomná, ale ja som si ju ako rámec či pozadie knihy nevybrala, pandémia jednoducho vpadla do literárneho procesu a bolo ju nutné nejakým spôsobom zobrať do úvahy, nedala sa vygumovať. Korona je v knihe miestami veľmi silne prítomná, ale nie je to kniha o korone. A keďže som texty písala v reálnom čase, zakonzervovala som do nich pocity a stavy, ale aj vedomosti, ktoré som o veciach mala v tom-ktorom týždni, rozhodla som sa, že spätne, pri redakcii fínskeho textu a ani pri slovenskom preklade, nebudem do textov vkladať žiadne anticipačné vsuvky, z ktorých by bolo cítiť, že ja ako autorka teraz s odstupom pár rokov viem, ako to dopadne. Strach a neistota sú zobrazené autenticky a pritom si odstupom a iróniou a to je na tom texte, myslím, cenné. Aj strach a hystéria môžu byť s trochou odstupu a sebareflexie komické, najmä keď sú trošku pritiahnuté za vlasy. Niekto sa možno spozná v nešťastnej Harriet, ktorá behá po lese v ochrannom odeve odhodlaná prežiť a nadáva na všetkých, čo sú tiež v lese, lebo ona má, samozrejme, právo pohybovať sa na čerstvom vzduchu, a iní nie a tí iní ani nedodržiavajú nariadenia, bezpečnostnú vzdialenosť a veľkosť skupiniek, a tak a zdravotníctvo potom skolabuje a všetci zomrieme.
Čítajte viac Spisovateľka Alexandra Salmela striehne na mamuty a slovné hračky. Napísala knižku Fantazmagorický kamarát
V jednej poviedke paradajky terorizujú majiteľku a nakoniec ju celkom vytlačia z bytu von.
Dá sa to interpretovať ako zábavná poviedka o paradajkách, ktoré získali nadvládu nad celým bytom, ale aj ako poviedka o domácom násilí. To sa v mnohých prípadoch vyhrotilo, keď ľudia kvôli pandémii zostali prikovaní doma, napätie sa stupňovalo a obete nemali šancu na únik. Našťastie, paradajkový príbeh má relatívne dobrý koniec. V knihe sa dajú nájsť aj ďalšie pandemické fenomény ako on-line cvičenie či kváskovanie – a vážne témy za ad absurdum dovedenými historkami.
Čítajte viac RECENZIA: Strom je košatý, ako dobrý príbeh
Zábavné sú úprimné záväzky typu Najprv narátaj do desať, kým začneš kričať pomiešané s Nezabudni kúpiť kôpor a Kúpiť permanentku do múzea. Vedia rozosmiať – a každá žena presne vie, ako to všetko spolu súvisí. Máte rada zoznamy?
Neznášam na chladničke heslá, aby som si pri každom nádychu pripomínala, aká mám byť šťastná. Ale mám rada zoznamy a poznámky, mám ich na papierikoch, účtenkách a bločkoch a často a rada sa v nich strácam. Rovnako ako v hlave, aj v nich sa miešajú bežné banálne veci typu čo nakúpiť, kam treba ísť, čo vybaviť s nejakými „vyššími“ myšlienkami, napríklad o tom, ako sa stať lepším človekom a ako na to nezabudnúť… V knihe je veľa rôznych zoznamov ako spleť rôznych myšlienok potrhaných na franforce, ktoré sa prepájajú a prelínajú, človek sa k nim vracia a zasa na ne zabudne, lebo myseľ sa nikdy neudrží v jednej dráhe. Píšem preto, lebo lepšie píšem ako hovorím, mám čas ešte formovať to, čo som zo seba vypustila.
Kniha je ako konceptuálny album, na tom tiež nie je dvanásť hitov za sebou, toto nie je žiadna kolekcia „best of“
Viete vopred, čo sa stane, ako sa to skončí, aj ako alebo si vaše postavy robia v knihe, čo chcú?
Zhruba viem, ako sa to začne, ako sa to skončí, aj čo sa stane medzi tým, ale neviem, ako sa to stane. Ako sa to dostane do nejakej literárnej formy, to je dobrodružstvo písania. Kniha 56, či? je však iná, netušila som, čo bude, nedalo sa plánovať vopred – ani obsah, ani celkovú štruktúru. Tá je pre mňa dôležitá, vidím jej geometriu. V prípade 56, či? som si až pri prvej redakcii celku uvedomila, že má tvar U-rampy, od dlhších a ťažších textov sa prechádza do strednej letnej tretiny, keď sú dni dlhé a texty krátke, najkratší sa volá Júlia Augusta, má jedinú vetu. Všetko je fajn, až kým znova nezačne pršať, vstupujeme do poslednej tretiny, texty sa predlžujú spolu s večermi, sú reflexívnejšie, hrdinky sa postupne zmierujú so životnými situáciami a hádam i so sebou. Do jesene, čiže zhruba do dvoch tretín projektu, som nevedela, že z toho naozaj vznikne kniha. Keď to rozhodnutie padlo, písanie prišlo o trochu ľahkosti, už som musela brať do úvahy, že sa projekt chýli ku koncu, nejako ho treba smerovať ku koncu a navyše koncipovať jednotlivé texty tak, aby neboli štýlovo a formálne na jedno kopyto. Celok bolo treba rytmizovať – dĺžkou i typom textov. Kniha je ako konceptuálny album, na tom tiež nie je dvanásť hitov za sebou, toto nie je žiadna kolekcia „best of“. Aj ja mám v knihe ucelené poviedky aj veľmi experimentálne texty, krátke náčrty, zoznamy, aj texty na hrane voľného verša. Dobrý album potrebuje hity, experimentálne kusy i akési medzihry, ktoré nechajú človeka – poslucháča, čitateľa – vydýchnuť si.
Čítajte viac Babička má na život "kopyrajt". Aká je slovenská kniha roka?
Vaša kniha je ironická aj vo vzťahu k písaniu. Postava Freya by namiesto "ozdôbok a fintičiek ocenila čestne banálne a priamočiare príbehy, relatívne krátke, aby ich človek vládal dočítať do konca“. Tak ste to aj naozaj chceli, ako Freya?
Sú chvíle, keď má človek plné zuby aj takého spôsobu písania, aké sám často rád používal. V 56 sa snažím o klasickú poviedkovú formu, no sú v nej aj veľmi nečestné a nie banálne literárne texty – Freyin text to sám v sebe ironizuje. Kniha pôsobí ako ľahko stráviteľná, po kapitolkách ju prečíta aj nesústredený človek pri cestách autobusom. Pre mňa je to dvojička detskej knižky Žirafia mama, ktorá obsahuje krátke príbehy pre deti s jednoduchou a často absurdnou zápletkou, na ktorých sa deti zabavia. Ale ak sa o tom chcú deti s rodičmi rozprávať, môžu ísť hlbšie a pod zdanlivo šantivými príbehmi objavia vážnejšie témy. Žirafia mama je 21 krátkych príbehov pre deti a ich lenivých rodičov a 56, či? je 57 zdanlivo vtipných príbehov pre ženy v strednom veku, ktorým sa práve zrútil život. A každý čitateľ si ju dotvorí podľa seba.
Čítajte viac Alexandra Salmela a jej svet hrdinov bez hrdinstiev
Knižka sa skôr pohráva so žánrom autofikcie, je akousi antiautofikciou. Alebo antiantiautofikciou
Kniha je aj terapeutické písanie, ale zároveň sa z takého písania vysmievate.
Nenazvala by som to terapeutickým písaním. Keď som s projektom začínala, potrebovala som si ventilovať isté nepríjemné životné pocity, ktoré som mala v tej dobe, ale písanie sa veľmi rýchlo posunulo od autoterapie k fikcii a literatúre. Knižka sa skôr pohráva so žánrom autofikcie, je akousi antiautofikciou. Alebo antiantiautofikciou. V dobe, keď som knihu začala písať, mi začali liezť na nervy texty, ktorých stredobodom bola osoba autora, duševný svet autora, problémy autora, celý svet videný cez prizmu autora a vlastne nič viac, žiadna pridaná hodnota, žiaden presah. Ale nemyslím, že by som sa z neho vyslovene vysmievala. Rypnem si doň, to áno, ale aj sa nad ním zamýšľam a polemizujem s ním. Nakoľko je osobné to, čo zo seba autor vydá? Keď je v texte použitá narácia v prvej osobe, znamená to automaticky, že sa autorovi všetky opisované veci naozaj stali – a je príbeh podľa skutočnej udalosti lepší, cennejší? Prečo? Na druhej strane, je možné, že by sa autor dokázal odstrihnúť od literárnej postavy takou jednoduchou fintou ako posunom narácie do tretej osoby? Tak jednoducho by sa mala dať zamaskovať hlboko osobná výpoveď? Zaujímala ma i etická otázka autofikcie: kam až siahajú hranice slobody autorského sebavyjadrenia, koľko a akým spôsobom z osobného a zažitého a akým spôsobom môže autor použiť bez toho, aby prekročil hranice súkromia niekoho, kto sa v jeho diele ocitol proti svojej vôli?
Čítajte viac Slovenské autorky Nicol Hochholczerová a Ivana Gibová sa predstavia na knižnom veľtrhu v Lipsku
Vaše hrdinky prechádzajú od poetiky k vulgárnosti – ale vždy sú úprimné a vnímavé, aj keď sa dostávajú niekedy do bizarných situácií. Čo všetko im za ten rok padá na hlavu?
Ony majú zjavne pocit, že všetko. Sú to situácie, keď sa zíde osobný, profesionálny, citový neúspech s veľmi nepriaznivým nastavením sveta. V istých situáciách ani jemná osoba nemôže inak, len byť vulgárna. Mám rada takéto strihanie jazykových registrov, aj keď navonok pôsobia nepatrične ako päsť na oko, náhle prechody od poetického k expresívnemu až vulgárnemu môže demonštrovať vnútorný zlom v človeku. Možno sa snaží byť milý a používať pekné slová, ale nedá sa to vždy. Prekvapilo ma však, keď sa ma práve na vulgárnosť pýtal jeden študent na gymnáziu, zdalo sa mu to príliš.
Čítajte viac Alexandra Salmela: Úspech ma zanechal v rozpakoch
Môže sa túžba po čistote prejavovať aj vo vzťahu k jazyku? To sa hovorí o časti mladej generácie, že žijú akoby striedmejšie, nefajčia, nepijú…
Vidia, ako svet funguje a ako by mohol fungovať a chcú prevziať zodpovednosť, nepotrebujú si ničím mútiť hlavu. Paradoxne, nesú zodpovednosť aj za svojich rodičov. A majú pravdu: svet, ako je nastavený dnes, im nenechá nič.
Čítajte viac Kniha týždňa: Dve ženy a ich položivoty
