„Mandy je voľne inšpirovaná jej reálnym predobrazom. Knihu treba ale vnímať ako beletriu, nie ako biografiu. Základom pre moje rozprávanie bolo náhodné stretnutie v kaviarni a rozhovor s klaviristkou v pokročilom veku, ktorá dotvárala atmosféru a hrala na klavíri,“ priblížila nám svoj zámer autorka.
V kaviarni to žije
Čitateľ má pocit, že klaviristku Mandy tiež osobne pozná. Je to asi tým, že sa pohybuje v povedomých reáliách. K tomuto základu pridáva autorka svoje šeptuchy (názov predchádzajúcej Sabuchovej knihy Šeptuchy, ale môže to byť aj metóda) – dôverne vyšeptané príbehy.
Vzrušujúce sú najmä tie z kaviarenského prostredia. V kaviarňach sa zdanlivo len posedkáva, no deje sa tam všeličo. Vyznáva sa láska, uzatvárajú sa kšefty, politizuje sa, ale aj odpočúva, je to svet, cez ktorý sa dá charakterizovať doba. Vidno, že Sabuchovú to tiež bavilo, kaviarne sa jej podarili možno najlepšie.
Dej sa odohráva vo dvoch lokalitách – v Meste a Mestečku. Mesto pripomína Bratislavu, Mestečko akoby bolo niekde na juhu Slovenska, v ballekovskom kraji agátov. (Aj sa raz, ale v inej súvislosti, spomenú Šahy.)
„Mesto a Mestečko majú pre príbeh a hlavnú hrdinku podstatný význam – rámcujú jej život, prerod, dospievanie,“ spresňuje autorka.
Sága viac než rodinná
Sabuchová píše v románe Volajte ma Mandy rodinnú ságu, ale jej hlavná postava pociťuje ako pokrvné puto vzťah s mnohými inými ľuďmi. Všíma si rodákov, susedov, ľudí z ulice, náhodných známych aj kolegov z práce, čiže z hotelov.
Ako bonus zaznievajú v texte šlágre, ktoré sa na Slovensku v minulosti spievali a hrali. Hudba tiež napomáha naznačiť pomery v tom-ktorom období. Ako sa napríklad pašovala hudba zo Západu, ako sa dostávala pod kontrolu režimu po roku 1948.
Okolo Mandy sa toho deje neúrekom, ale ona zostáva pokojná. Je obyčajný človek, stačí jej, že môže pracovať, pozorovať a tešiť ľudí hudbou. Pokojná zostáva aj v manželstve s lekárom, ktoré nie je celkom vydarené, ale ona veľa vydrží a veľa nevyžaduje.
Táto jej povaha umožňuje, že autorka mohla vyrozprávať ucelený, vlastne nedramatický osud, ktorý je však nabitý bežným dianím, ľuďmi, emóciami, radosťou i pobúrením.
V texte sú však aj farby a vône. Silná je napríklad vôňa kôpru, ale aj vôňa vianočky, ktorú upečie istý Jánoš po skončení vojny v hoteli Európa a rozvonia ňou celé Mestečko. Je to symbol mieru. Povojnové obdobie je veľmi dobre spracované.
Jánoš je epizódna postava, ale veľmi silná a takých je v knihe viac. Príbeh je napísaný akoby tajným písmom. Nič nie je povedané hystericky naplno, ale slová majú aj tak zvláštny potenciál, čo je napokon Sabuchovej silná stránka. (To sú tie šeptuchy.)
Tak tlmene podáva napríklad aj manželstvo Mandy a Eda. Edo je akoby tiež epizódna postava, čitateľ sa o ňom veľa nedozvie, ale mnoho vytuší.
„Edo má viacero polôh a vnímavý čitateľ iste odčíta, čo s ním nebolo v poriadku. Snažila som sa vo viacerých vrstvách predstaviť problém manipulácie a psychického násilia, ktoré na prvý pohľad nevidno,“ priblížila nám Sabuchová.
Fantázia aj overené fakty
Pekné sú pasáže o cirkuse, Mandy má v sebe tiež niečo z komediantov, svet manéží je jej bližší než svet koncertných siení. Je v ňom viac poézie, citu, ale najmä viac spoločného prežívania, čo je pre Mandy typické.
Všíma si okolie, prežíva cudzie osudy a vidí tak najrôznejšie javy a problémy, ktorými ľudia žijú. Kde čerpala autorka podklady a istotu? Je to predsa len veľké časové obdobie! Je tam veľa úskalí.
„Príbeh som rešeršovala tri roky,“ hovorí Sabuchová. „Stretávala som sa s pamätníkmi, bez ktorých by to nešlo, konzultovala som s historičkou Agátou Šústovou Drelovou zo Slovenskej akadémie vied, veľa času som strávila v Ústave pamäti národa, pomohol mi Branislav Tvarožek – tzv. dieťa Metropolky či Soňa Gyarfášová, ktorá sa venuje príbehom politických väzňov, a mnohí ďalší. Som im za to veľmi vďačná.“
Aká je teda Mandy? Sympatická tichá hrdinka, ktorá sa naplno prejaví až v priebehu času. Vekom dozrieva a je obdivuhodne silná. So všetkým, čo prežila, sa vyrovnala a užíva si novinky vývoja. Absolvuje napríklad počítačový kurz, je schopná aj v starobe sama bývať aj pracovať.
Je sympatická istou neochvejnosťou a vyrovnanosťou. Je však aj trocha ustráchaná, má veľa zlých skúseností a spomienok. Súvisia najmä s vojnou, ale aj s dobou po nej. Strach v nej zostal, ale ona sa strachuje v hlbšom slova zmysle.
Bojí sa napríklad o baletku na lane v cirkuse, ale aj o chlapca v Prezidentskej záhrade, ktorý sa riskantne hrá na Spidermana a mama s nim hovorí po nemecky.
Skrátka, Mandy nebola nikdy ľahostajná voči tomu, čo sa okolo nej dialo. Nemala možnosť výraznejšie zasiahnuť do diania, ani nevykonala žiaden veľký hrdinský čin, ale vo všednom živote podporovala odvážne to, čo sa jej zdalo správne.
A pridávala hudbu. Ako dokladá Sabuchovej knižný príbeh – jej zdanlivo odťažitý život mal svoj význam, krásu a zmysel.