Osud parašutistu Viliama Gérika sa zdramatizoval – podobne ako osud Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša, ktorí spáchali atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha – tiež v súvislosti s touto udalosťou. Oni sú hrdinovia, on bol považovaný za zradcu. Vy ste o tom napísali hrubú knihu O milosť som sa nedoprosoval, v ktorej ho očisťujete. Ako ste sa dostali k tejto téme?
K parašutistovi Viliamovi Gérikovi, ktorý bol počas 2. svetovej vojny – podobne ako Jozef Gabčík s Janom Kubišom – vysadený z Anglicka v Protektoráte Čiech a Moravy, som sa dostal celkom náhodou. Hľadal som archívne materiály k Jozefovi Gabčíkovi, o ktorom plánujem napísať knihu, a zrazu som natrafil na meno Viliam Gérik, ktorého majú viacerí v pamäti ako zradcu. Dvaja Slováci: Jozef Gabčík – hrdina, preslávený podielom na atentáte Reinharda Heydricha a Viliam Gérik – zradca, odsúdený retribučným súdom a v roku 1947 v pražskej väznici na Pankráci popravený.
Začítal som sa do dokumentov súdu a hľadal odpoveď na otázku, prečo vlastne dostal najvyšší možný trest. Všeličo sa mi nezdalo správne. Takto sa začalo moje niekoľkoročné putovanie po Gérikových stopách, ktoré vyústilo do 800-stranovej knihy. Dospel som k názoru, a nielen ja, že 26-ročný mladík si trest smrti nezaslúžil. Život mu už nikto nevráti, ale z veľkej časti sa mi podarilo očistiť jeho meno.
Foto: www.elfo.sk
Kto bol Viliam Gérik a prečo sa vôbec dostal do väzenia na Pankráci? Bol už jeho prípad knižne spracovaný?
Nebol. Moja kniha je o ňom prvá. Viliam Gérik sa narodil a vyrastal v Slovenskom Mederi (dnešné Palárikovo), v skromnej, slušnej rodine. V roku 1939, keď dedinu pričlenili k Maďarsku, sa rozhodol utiecť do československej zahraničnej armády, aby sa vyhol narukovaniu do maďarskej armády, kde už bojovali jeho dvaja starší bratia, z ktorých jeden koncom vojny zahynul. Cez Maďarsko sa mu podarilo dostať do Francúzska a potom do Anglicka. Bol telesne zdatný a šikovný rádiotelegrafista, dostal sa do užšieho výberu a po špeciálnom výcviku bol zaradený do skupiny Zinc. Táto skupina bola vyslaná do protektorátu krátko po známej skupine Anthropoid, v ktorej boli Gabčík s Kubišom.
Skupinu Zinc od začiatku prenasledovala smola – lietadlo namierené na južnú Moravu vysadilo parašutistov omylom na slovenskom území pri Gbeloch. Potom veliteľ skupiny pri prechode hraníc do Čiech zastrelil dvoch nemeckých financov a boli prezradení. Veliteľ skupinu rozpustil s tým, aby Gérik a ďalší parašutista Arnošt Mikš vojnu prečkali v blízkosti rodiny. Gérik sa nevybral na Slovensko, ale ako sľúbil, išiel pomáhať ostatným parašutistom a odboju do Prahy, hoci nikdy dovtedy v Česku nebol a ani netušil, aké vládnu pomery v okupovanom štáte. Nešťastnou náhodou sa dostal do rúk gestapa.
Foto: Luna
V smutne preslávenej „Pečkárni“ z neho gestapáci doslova vytĺkli, čo chceli. Musel s nimi spolupracovať, ale úlohy plnil neochotne. Stále chcel utiecť naspäť do Anglicka, ale jeho zámer bol prezradený. Dostal sa do väzenia v Terezíne a neskôr do koncentračného tábora Dachau. Po oslobodení tábora Američanmi nevyužil ponuku vstúpiť do americkej armády, ale vrátil sa do Prahy. Prihlásil na Ministerstve národnej obrany a priznal, že keď bol v rukách gestapa, čosi prezradil. Pričom ako radový vojak veľa toho nevedel. V Čechách bola po vojne atmosféra nesmiernej pomsty za obete násilia. Nešťastného Gérika uväznili, súdili v rámci retribučných zákonov a v roku 1947 popravili. Jeho pohnutý život som spracoval do objemnej knihy. Žiadna podobná kniha z pera historika či spisovateľa doposiaľ o Gérikovi nevyšla. Iba zopár článkov, aj to dosť povrchných.
Kto z rodiny a pamätníkov vám poskytol informácie o Gérikovi? Čím sú zaujímavé?
Od druhej svetovej vojny uplynulo už vyše 80 rokov a pamätníci takmer vymreli. Napriek tomu sa mi podarilo viaceré dokumenty a fotografie získať od Gérikových príbuzných – pomohol mi jeho synovec a netere, ktorým takisto záležalo na očistení Viliamovho mena. Pátral som aj v jeho rodnej dedine, kde sa ešte našlo pár pamätníkov, ktorí si naňho spomenuli. Všetky dokumenty sú zaujímavé, lebo doposiaľ neboli zverejnené.
V akých archívoch ste pátrali? V čom sú výsledky poučné? Hrozilo, že Gérik bude zabudnutý? Čo by to znamenalo? Chýbal by?
Dokumenty z druhej svetovej vojny je dosť zložité hľadať, lebo Nemci koncom vojny chceli zahladiť stopy a zničili množstvo archívov. Ale niečo predsa nestihli zlikvidovať a viaceré písomnosti vojnu prežili. Veľa som čerpal z českých archívov, niektoré informácie som získal z kníh o druhej svetovej vojne, ktoré neraz napísali priami aktéri udalostí. Mal som šťastie aj na niektorých bývalých parašutistov, ktorí Gérika poznali. Z rôznych zdrojov som sa dozvedel o praktikách gestapa v pražskom Petschkovom paláci, známom ako „Pečkárna“, ktorý hneď po okupácii zabrala nemecká štátna polícia a zriadila si tu svoj hlavný úrad.
Veľmi často som cestoval do Prahy, kde som študoval materiály vo viacerých archívoch. Cenné dokumenty som našiel napríklad v Štátnom ústrednom archíve v Prahe, v Archíve bezpečnostných zložiek či vo Vojenskom historickom archíve. Neviem, či by sa niekto venoval Gérikovi tak podrobne, ako som to robil ja, ale som rád, že sa mi podarilo poskladať mozaiku jeho života, aj keď nie celkom úplnú. Nepodarilo sa mi napríklad zistiť, kde je pochovaný, lebo telá odsúdených po poprave odvážali na neznáme miesto. Iba nepodložené zdroje tvrdia, že jeho ostatky skončili v spoločnom hrobe na pražskom Ďáblickom cintoríne. A či by zostal zabudnutý? Asi nie, ale vždy by zostal v pamäti len ako zradca. A to by nebolo správne.
Čítajte viac Leikert o detstve Jozefa Kronera: Prirovnávali ho k Chaplinovi, obaja sa pozerali na svet očami malého dieťaťa
Ako dlho ste na tejto knihe pracovali? Akú ambíciu ste mali?
Na knihe som pracoval niekoľko rokov, podklady som zbieral úctyhodných tridsať rokov. Gérikov osud bol pre mňa ako detektívka, chcel som vypátrať a napísať pravdu. Až po naštudovaní množstva dokumentov som pocítil túžbu očistiť meno mladého človeka, ktorý išiel bojovať s najlepšími úmyslami. Osud bol k nemu neprávom krutý.
Hodí sa takáto kniha aj pod stromček? Komu ju dáte vy?
Kniha môže potešiť milovníkov literatúry faktu a tých, ktorí sa zaujímajú o históriu druhej svetovej vojny a o atentát na Reinharda Heydricha. Hneď po vyjdení knihy som dostal viacero pekných mailov, v ktorých mi čitatelia ďakujú za objasnenie Gérikovho prípadu. Jeden bádateľ má vraj v práci nástenku so všetkými vysadenými skupinami a menami parašutistov. Pri Gérikovi mal napísané zradca, ale po dočítaní knihy slovo zradca prečiarkol a nahradil ho slovom zlyhanie. Určite knihu zabalím a dám pod stromček viacerým svojim priateľom. Aj viacerí, ktorí už knihu prečítali, ju chcú pod stromček darovať svojim blízkym.
