Foto: Slovart
No k Dušekovi sa nehodí ani termín spisy, ani slovo bard, tobôž nie baťko, ktoré sa v slovenskej literatúre s trochou pátosu i humoru zvyklo používať. Dušan Dušek zostáva večný chlapec. Vždy mám taký pocit, keď sa začítam do jeho textu. Z jeho slov vanie sviežosť, nežnosť a huncútstvo. Hoci niektoré jeho známe postavy zostarli, stále sú zaujímavé a prinášajú niečo nové. Nestrácajú humor. Sú vnímavé a hovoria nečakané veci. V tom je Dušek majster. Ani jedna veta nie je obyčajná, či banálna. A ak aj má tá veta len oznamovaciu hodnotu, v rámci kontextu bude čarovná. Vždy niečím prekvapí.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ceruzka za uchom
Keď som išla čítať túto novú knihu Dušana Dušeka Kukučka za uchom, aby som napísala vinšovný článok, povedala som si, že text nazvem Ceruzka za uchom. Dušek mi totiž pripadá ako tí starí majstri, čo mali zlaté ruky, fortieľ, nosili montérky a neraz mali aj ceruzku za uchom. Robili si ňou značky trebárs na drevené fošne. Také prirovnanie ho presne vyjadrí, tešila som sa. A on možno ani nevie, alebo zabudol, že tak kedysi majstri ceruzku nosili, a bude sa čudovať. No, nie! Všetko vie tento Dušek! Však hneď na prvých stránkach knihy sa vyskytuje postava s ceruzkou za uchom! Vyznieva síce trocha inak než ten môj majster, ale aj tak mi dal Dušek fleka, lebo toho chlapíka bravúrne a neopakovateľne opísal. Takže, zasa som ja ako čitateľka prekvapená, a nie on. Ten úvodný príbeh Kukučky za uchom je skvostný. Má všetky Dušekove literárne špecialitky a – je tam neskutočná posteľná scéna! Prečítajte si! Nebudem prezrádzať, ale povedať môžem, že mi prichádzajú na myseľ mená ako Fellini, Hrabal, Betty Mac Donaldová, ktorí sa pripájajú akože ku gratulantom, a ja tým chcem povedať, že Dušek je svetový. A ten svet, to je napríklad aj Šaštín, o ktorom často píše.
Čítajte viac Dušan Dušek odhaľuje tajomstvo krásnej staroby
Ružové sny osemdesiatnikov
Poznám mnohé prostredia, ktoré sú v jeho prózach, spoznávam mnohých ľudí, ktorí tam vystupujú, po toľkých knihách, čo som od neho čítala, a aj o nich písala, si namýšľam, že poznám dobre aj jeho samého, ako aj jeho manželku. No a mám to šťastie, že som – a to naozaj – poznala aj Stana Dusíka, ktorého krásne ilustrácie sú v Dušekovej novej knihe, čo je úžasné, lebo Stanislav Dusík je už po smrti a zrazu ilustruje! Zasa niečo také dušekovské!
Čítajte viac Kniha týždňa: Maratón (v rúšku)
Spisovateľ v knihe krátko približuje históriu týchto ilustrácií: Dusík mu mal kedysi dávno ilustrovať zbierku poviedok Kalendár, ale tá už s jeho obrázkami vyjsť nemohla, lebo Dusíkovci v roku 1982 emigrovali do Talianska a výtvarník sa stal doma personou non grata. Kamarátovi Dušekovi po čase napísal, aby kresby z vydavateľstva vypýtal a nechal si ich. Dušek ich 40 rokov opatroval, kochal sa v nich, a teraz ich, vďaka ústretovosti vydavateľstva Slovart, uplatnil v jubilejnej knihe. Veď aj Dusík by mal tento rok osemdesiatku! (Narodil sa 6. 6. 1946 v Boleráze, zomrel 6. 12. 2019 vo Florencii).
Čítajte viac Štípaná pusa od Dušana Dušeka
Ilustrácie aj texty spolu perfektne ladia, ale predsa, Dusík bol clivejší, ponúka najmä nehu. Dušek tiež, ale ja mám rada najmä jeho nežné „hlody“. Napríklad niečo z novej knihy: „Musíme si kúpiť nové papuče, no lepšie by bolo, keby sme si mohli kúpiť nové nohy.“ To sú tie Ružové sny osemdesiatnikov! (Iste viete, že Dušek je aj za týmto obľúbeným filmom!).
Foto: RTVS
