James Norbury, autor bestselleru Veľká panda a malý drak: Panda vám možno ukáže cestu

Koľkokrát ste sa stratili? Je to aj na niečo dobré?

Stratený som skoro stále (smeje sa), snažím sa nájsť vo veciach zmysel – ale áno, väčšinu času blúdim.

V živote či na uliciach?

Fyzicky často neblúdim. Viete, rozumiem, prečo sme tu – je to z rovnakého dôvodu, prečo sú na svete zvieratá, stromy – len preto, aby žili, existovali, tešili sa svetu, ale naša spoločnosť je odtrhnutá od prírody, od jednoduchého, aktívneho života. Stále nás zvádzajú technológie, jedlo, rôzne drogy a neresti. To nás odvádza od našej podstaty bytia a musíme sa veľmi snažiť, aby sme sa vrátili tam, kde sme prirodzene boli a mali by sme byť. Je to naozaj ťažké, a preto sa často cítim stratený.

Akým pokušeniam musíte odolávať?

Väčšina ľudí v modernej západnej spoločnosti cíti nutkanie získavať veci, ktoré nepotrebujeme, hľadá v tom vzrušenie. Pre mužov sú to často rôzne prístroje. Lákajú nás drogy, a nemusí to byť práve kokaín, ale aj alkohol, cukor či káva. Viem, že kofeín pre nás nie je prirodzený – odvádza našu myseľ kamsi preč.

Takže vy už nepijete kávu?

Snažím sa, ale príležitostne si kávu dám, keď som veľmi unavený. Pijem čaj – aj keď to je prakticky to isté, viem, že by som nemal, ale robím to.

Pýtam sa na čaj, pretože postavičky z vašich knižiek – veľká panda a malý drak pijú čaj veľmi často a radi.

Pijú zelený čaj, ktorý je jemný, nepôsobí na vás tak ako káva. Takže aj ja by som mal piť viac zeleného čaju.

Páčia sa mi venovania vo vašich knižkách – prvá Veľká panda a malý drak je venovaná „tým, ktorí sa občas stratia“, jej pokračovanie s názvom Cesta je venované „tým na vlastnej ceste“, v Ceste múdrej mačky si prečítame „Pre zvieratá. Učiteľom, poslom a predovšetkým priateľom“. Ako vymýšľate tieto venovania?

Prvú knihu som písal naozaj pre seba, pretože sa strácam. Kniha je pre ľudí, čo blúdia – a to je asi väčšina. V druhom venovaní som opäť mieril na seba, keď vidíte, že to, čo robíte, nefunguje, musíte sa vydať na novú cestu, vyžaduje to veľa introspekcie, silnej vôle a rozhodovania. Je pre ľudí, ktorí si uvedomia, že niečo musia zmeniť, hoci spoločnosť nechce, aby ste sa menili, ale pokračovali v nákupoch vecí – to je dobré pre vládu aj marketing. Kto sa im otočí chrbtom a povie, nie, idem inam, toho obdivujem. A tretiu knihu som venoval zvieratám, pretože sú také krásne, čisté, nevinné – želal by som si, aby ich ľudia viac rešpektovali. Mali by sa k nim správať ako k seberovným, ako k darom. Nepáči sa mi, ako svet zneužíva zvieratá – mali by sme vidieť ich krásne duše a nezabíjať ich.

Vidíte zvieratá ako opak ľudí, keď hovoríte o ich nevinnosti a čistote?

Nie že by som si myslel, že zvieratá sú a priori dobré a že by som nenávidel ľudí. My ľudia začíname svoje životy presne ako zvieratá – čistí a dobrí. Predstava, že ľudia sa v priebehu života menia na zlých, na akýchsi diablov, by bol čudný koncept, trochu biblický, s tým nesúhlasím. Ale myslím si, že v priebehu času spoločnosť ľudí rôzne ohýba a mení, až nakoniec robia veci, ktoré vlastne nechcú – a to vrátane mňa, nevyčleňujem sa spomedzi ostatných. Nie je to ich chyba, jednoducho sa správajú podľa vzorcov, chce to veľa pozornosti, aby človek dokázal poodstúpiť a uvedomil si, že to, čo robí, nie je najlepšie a že by sa mal zmeniť, vydať sa na inú cestu. Náš svet takéto vedomie v ľuďoch nekultivuje, skôr ľudí núti ďalej využívať prírodu.

Myslíte si, že zvieratá nepodliehajú pokušeniam tak ako ľudia? A čo jedlo?

Samozrejme, že podliehajú. V divočine je to ťažšie, tam musia prežiť. Ak budete psovi dávať jedlo pre ľudí, bude ho žrať, až kým nestučnie a nebude chorý. To by sa v divočine nestalo, pretože ľudský vplyv zvieratá istým spôsobom „korumpuje“. Zvieratá v divočine nie sú tučné, pretože jedia to, čo im ponúka príroda – a tá vie, čo robí.

Ako dlho vám trvalo, kým ste našli svoju cestu?

Myslím, že ju ešte stále hľadám, hoci som začal veci robiť inak. Keď som bol dieťa, môj hodnotový systém vytvárali rodičia a priatelia. Vtedy som nemal dosť informácií o svete, ale okolo dvadsiatky som sa začal zamýšľať nad tým, že mám rád zvieratá, tak prečo ich jem. Postupne som objavil spiritualitu, stále objavujem a hľadám sám seba, snažím sa odstrániť samodeštrukčné vzorce zo svojho správania. Mám pred sebou ešte dlhú cestu.

V staršom interview ste povedali, že rozumiete smútku.

Kedysi som pracoval ako dobrovoľník pre charitatívne združenie Samaritáni, pomáhal som ľuďom, ktorí mali absolútne mizerné životy, neviete si to ani predstaviť, cítili sa opustení, zneužití, nikoho nemali a trávili dni v agónii, mali chuť sa každý deň zabiť. Keď s takými ľuďmi ako dobrovoľník telefonujete, začnete rozumieť tomu, že existuje extrémna bolesť a utrpenie. Vďaka nim som oveľa hlbšie pochopil ľudstvo a bolesť, preto keď píšem svoje knihy, myslím aj na takýchto ľudí. Snažím sa im dať pocit lásky a hĺbky, pocit, že má zmysel pokračovať a dostať sa z toho hrozného miesta.

Ako ste vedeli, ako sa s týmito nešťastnými trpiacimi ľuďmi rozprávať, čo im povedať?

Absolvujete tréning, ale vo všeobecnosti sa hlavne rozprávate s ľuďmi a počúvate. Neradíte im, pretože keď poriadne nepoznáte ich situáciu, nie ste studnica múdrosti. Ak by ste im niečo poradili, oni sa držali vašej rady a skončilo by sa to katastrofou, bola by to vaša chyba. Nemôžete byť zodpovedný za ich šťastie a dobrý pocit. Môžete ich skúsiť priviesť k ideám, ktoré im pomôžu. Moje knihy vám nehovoria, čo máte robiť, sú to len konverzácie postáv. Možno – dúfam – obsahujú nejaké múdro a dobré nápady. Keď sa vám zapáčia, možno si poviete: to by som mohol vyskúšať, mohlo by to pomôcť aj mne. Je to veľmi pasívne. Nepoviem vám: choďte domov, meditujte a budete oveľa šťastnejší. Prezentujem nový spôsob premýšľania, ktorý by mohol niekomu pomôcť.

Poznáte Ezopove bájky? Sú vaše knižky niečím podobné?

Neviem, Ezop písal bájky s morálnym ponaučením – ak urobíte toto, stane sa toto. Napríklad ako vrana ukradne syr a líška ho chce dostať, pričom na záver je ponaučenie o tom, aká zlá je pahltnosť. To nie je nič pre mňa.

Ale možno nie je zlý nápad nahradiť ľudské postavy zvieratami…

Súhlasím, aj ja práve preto používam v knihách zvieratá – sú to dobré archetypy pre ľudské postavy. Keby som si ako hlavné postavy namiesto pandy a draka vybral napríklad dve staršie dámy, ľudia by sa s nimi asi stotožnili oveľa ťažšie. Zvieratá sú neutrálnejšie. V tomto kontexte je to podobný princíp ako u Ezopa, len nechcem dávať ponaučenia.

Kdesi som čítala, že nakreslíte jeden obrázok týždenne. Je to pravda?

Nie, nakresliť jednoduchú kresbičku mi trvá asi päť minút, grafiky do knižky sú zložitejšie, môžu zabrať aj niekoľko dní, ale určite nie týždeň. Prekvapuje ma, že ste také niečo čítali, asi to niekto skomolil. Veď knižka má okolo sto kresieb, to by potom vznikala dva roky (smeje sa) a nemohol by som mať žiadne voľno.

Máte dni, keď vôbec nekreslíte?

Ó áno, zvyknem pracovať 4–5 dní do týždňa, hlavne ráno, vtedy sa cítim tvorivo. Vytvoriť knižku mi trvá okolo deväť mesiacov, aj keď niektoré obrázky mám rýchlejšie ako iné, niektoré techniky sú náročnejšie a iné jednoduchšie. Som šťastný, že pracujem pre seba a ak sa mi práve nechce kresliť, nemusím, stačí, keď druhý deň pracujem viac.

Často sa tvrdí, že ľudia dnes nemajú čas čítať. Veríte tomu?

Myslím, že čas majú, sú to len výhovorky – jednoducho majú iné priority, možno radšej pozerajú telku alebo trávia čas so ženou a deťmi. Keď sa rozhliadnete na železničnej stanici, uvidíte, ako každý čumí do telefónu – pritom by mohol čítať knihu.

Stretávate ešte ľudí čítajúcich papierové knihy?

Ja verím, že si tak rozširujeme svet, bez čítania kníh budete asi opakovať vzorce správania, a to často negatívne, a možno nikdy nenájdete správnu cestu. Možno by vám pomohlo aj video na youtube, ale v knihách nájdete pokoj. Máte čas zastaviť sa nad prečítanou vetou a rozmýšľať o nej, napísať si niečo do denníka. To sa vám pri sledovaní videí na youtube nestane, mnohé z nich sú vzrušujúce a vzbudzujú závislosť. Preferujem knihy a verím, že ľudia by ich mali čítať viac.

Čo čítate vy?

Niekoľko kníh o spiritualite, ale menej než kedysi. Cítim, že som si z nich vzal dosť vedomostí, viac ich už nepotrebujem, potrebujem praktizovať to, čo som sa teoreticky dozvedel. To je ako pri čítaní kníh o behaní – v istom momente už musíte naozaj začať behať namiesto čítania. Príliš veľa teórie môže byť nebezpečné. Beletrie až toľko nečítam, aj keď mám rád poviedky, sci-fi a fantasy. Veľkú časť života som strávil písaním románov v žánri sci-fi a fantasy, rád som budoval iné svety a skrýval sa v nich.

Viete, koľko kníh máte doma?

Možno dvesto? Neviem, mnohé romány po prečítaní dávam preč, pretože viem, že ich nebudem znova čítať – dávam ich priateľom alebo do charitatívnych obchodov. Nechávam si knihy o spiritualite, pretože k tým sa možno vrátim.

Pýtam sa preto, že rovnakú otázku položil ktosi americkému bestselleristovi Danovi Brownovi pri jeho vlaňajšej septembrovej návšteve v Prahe. On odpovedal: Mám veľa kníh a väčšinu z nich som sám napísal. Jeho knihy boli totiž preložené do 56 jazykov. Tá odpoveď ma šokovala. Čo podľa vás o autorovi vypovedá?

Samozrejme, mám aj vlastné knihy, tie mi nenapadlo počítať. Tých bude tiež okolo dvesto.

Čítajte viac Mystický marketing Dana Browna. V Prahe raňajkoval s Petrom Pavlom a do Lucerny pritiahol davy

Nezdá sa vám Brownova odpoveď arogantná?

(Smeje sa.) Viete, keď vám vyjde kniha, vydavateľ vám pošle aj štyri výtlačky, aj zo slovenského Ikaru som zo štyroch svojich kníh, čo u vás vyšli, dostal štyri kópie, takže mám 16 kníh v slovenčine. Nepoznám žiadneho Slováka, takže tie knižky nemôžem nikomu darovať – preto ostali u mňa na poličke. Nezdá sa mi to arogantné, možno len podobne ako ja Brown nevie, komu by ich dal. S americkými a britskými verziami nie je problém, dokonca mám holandskú kamarátku, tej by som mohol dať výtlačok v holandčine, poznám aj Grékov. Moje knihy preložili do asi 120 jazykov, toľko ľudí rôznych národov nepoznám. Tie knižky sú krásne, takže si ich rád nechám.

Vyzerajú všetky rovnako, keďže obsahujú vaše ilustrácie?

Obálky sa často líšia, obálka prvej knihy Veľká panda a malý drak v slovenčine vyzerá inak. Často mi menia názvy kníh, aj moja knižka Following The Moon (Nasledujúc mesiac) sa v slovenčine volá Malý pes a múdry vlk a ďalšia The Cat Who Taught Zen (Mačka, ktorá učila zen) sa volá Cesta múdrej mačky. Sú to celkom iné názvy, vydavatelia sa ma pýtajú, či ich môžu zmeniť, ale ja si myslím, že oni poznajú trh lepšie ako ja a ak to chcú premenovať, tak dobre. Občas menia aj obálky, v Japonsku, Číne či na Taiwane majú celkom inú estetiku, menia veľkosti. V Holandsku knižky vytvárajú ako sadu, v niektorých krajinách ich vydávajú v mäkkej väzbe, aby boli lacnejšie a ľudia si ich mohli dovoliť.

Ktorá knižka sa vám zdá najkrajšia?

Myslím, že tie na Taiwane sú krásne, vydavatelia tam robia skvelú prácu.

Vraj je pre vás ľahké nakresliť obrázok, no oveľa ťažšie napísať kratučké vety, čo ich sprevádzajú. Prečo?

V niektorých knihách ilustrácia nemusí mať veľký význam, len sprevádza text. Ale predstavte si túto knižku bez textu, niečo by jej chýbalo. Ľudia si primárne kupujú knihy kvôli textu, nie kvôli obrázkom. A text vzniká ťažko – musia v ňom byť myšlienky, pohľad do vnútra, výskum. Obrázok vám nakreslím aj za dve minútky, ale text by som za ten čas nevymyslel. Možno keby ste mi naň dali celý deň…

Konzultujete svoju prácu s niekým? Trebárs so ženou, či sa jej páčia obrázky a texty k nim?

Len so ženou, lebo jej verím. Je nežná a keď jej ukážem text a celkom sa jej nepozdáva, povie mi to veľmi jemne: možno by si mohol niečo zmeniť. Väčšinou to urobím, ale keď som presvedčený, že pôvodná myšlienka je dobrá, trvám na nej. Mám aj editora, ktorý to všetko číta a vyjadrí sa. Aj on mi môže radiť, ale nenúti ma do ničoho, rozhodnutie je na mne. Pri prvej knihe som sa učil kresliť pandy, prvé obrázky boli zlé…

Čítajte viac Zábavné putovanie k Rieke, čo tečie naopak. Knihu, ktorú pre deti napísal francúzsky klaun, dostala Cenu Astrid Lidgrenovej

Naozaj? Šli ste do zoo či ako?

Nie, pozeral som si fotografie pánd na internete. Kopíroval som veľa obrázkov podľa fotiek, aby som pochopil, ako nakresliť pandu. Moje prvé pandy vyzerali hrozne a editor sa spýtal: Je šanca, že by si ich prekreslil nanovo? Tak som to skúšal znova.

Tiež som čítala, že sa vám oveľa ťažšie písala kniha Malý pes a múdry vlk než prvé dve knihy o pande. Prečo?

Pretože bola veľmi smutná a osobná. Aj keď všetky moje knihy sú osobné. Mal som veľa reakcií od čitateľov, ktorí mi písali, že moje pocity sa preniesli na nich. Stephen King hovoril o telepatii a myslím, že som odviedol dobrú prácu, keď čitatelia chápali moje pocity.

Reagujú ľudia z rôznych krajín na vaše knihy rôzne?

Väčšinou práveže podobne, ďakujú mi, že im moje knihy pomohli zvládnuť ťažké časy, prekonať emocionálne bloky po smrti niekoho blízkeho. Na celom svete je to podobné, je jedno, či sa ozvú z Indie, Ameriky, Ázie či európskych krajín.

Myslíte si, že knihy sú dobrou liečebnou kúrou pre osamelých a smutných ľudí?

Nie kúrou, skôr akousi medicínou, terapiou. Všetci máme problémy, s ktorými bojujeme. Knihy vám ukážu aj iné spôsoby, ako pristupovať k problémom, aby ste sa sami vyliečili. Veľa kníh sľubuje, že vás urobí šťastnými, takým neverte.

Čo svojim čitateľom sľubujete vy?

Nič im nesľubujem, ak si niečo z knihy vezmete, budem sa tešiť.

Čítajte viac Zomrela Jane Goodallová, svoj život zasvätila štúdiu správania šimpanzov

Poznáte svojich čitateľov? Sú príčiny ich smútku a osamelosti väčšinou rovnaké?

To si nemyslím. Ak cítite odpojenie od duše, od krás vesmíru, čo väčšina ľudí cíti, pretože sme zakorenení v spoločnosti, ktorá pre nás nie je dobrá – to nás mnohých spája. Neviem, ako u vás, ale v Británii ľudia často ani len nepoznajú svojich susedov. Predstavte si, že pred dávnymi časmi sme žili v kmeňoch v malých osadách, viedli sme celkom iný život, vedeli sme sa na ľudí okolo seba spoľahnúť, lebo sme spolu vyrastali – to už dnes tak vôbec nie je, dnes sme skôr ako svorka vlkov, ktorá musí nejako prežiť. Aj preto sa mnohí cítia osamelí, ale iní sa napriek tomu cítia šťastní – takže sa nedá zovšeobecňovať. Smutní môžeme byť, lebo nám niekto zomrel, ktosi blízky má neliečiteľnú chorobu, pre všeličo iné.

Ľudia dnes často žijú akési virtuálne životy, nie realitu. Ale váš úspech tiež odštartoval na Instagrame.

Nemám rád sociálne siete. Na Instagrame som len preto, že tam zdieľam svoje obrázky – nechcem tam byť, je to toxické prostredie, ktoré vás robí závislým. Ale záleží na tom, ako siete využívate, sú len nástrojom, rovnako ako kladivo, ktorým môžete niečo vytvoriť alebo niekoho zabiť. Aj sociálne siete sa dajú využívať na dobro, no väčšina ľudí, čo na nich trávi čas, sa vďaka nim cíti skôr mizerne.

Čítajte viac Jefferson: Detská detektívka o nespravodlivom obvinení

Máte veľa priateľov?

Vlastne ani neviem. Koľko je veľa? Mám možno piatich, s ktorými sa často stretávam. A veľa známych. Termín priateľ je ošemetný, poznám veľa ľudí, s ktorými mám priateľské vzťahy, ale skutočných priateľov mám zopár. Patrí k nim moja žena a moje zvieratá.

Koľko zvierat máte?

Teraz mám doma sedem mačiek, z toho päť stálych. O niektoré túlavé mačky sa starám, mám ich akoby v útulku. Keď ich mám neskôr niekomu dať, ťažko sa mi s nimi lúči. Medzitým sme sa totiž spriatelili, venoval som im čas. Staral som sa o stovky mačiek. Mával som aj psy, ale nedávno mi zomreli a teraz s mačkami by bolo ťažké mať zároveň psy.

Na ruke máte vytetovaného draka. Čo pre vás znamená?

Keď mi ho v Británii vytetovali, bolo to dávno, vtedy ste nenašli prácu, ak ste mali na tele tetovanie. Bolo to pre mňa akési pripomenutie, že sa budem držať svojej práce so zvieratami. Túžil som byť umelcom a spisovateľom, tým tetovaním som za sebou spálil mosty, pretože by ma s ním nikto nezamestnal.

Znak akejsi rebélie?

Áno, čosi také. Narodil som sa v roku draka, 1976. Mám rád draky, aj toho šikovného tetovača. Mám len toto jediné tetovanie, ešte o nejakých uvažujem.

Nedáte si vytetovať pandu?

(Pobaví sa.) To asi nie, ešte som sa nerozhodol.

Študovali ste zoológiu, no skončili ste ako autor kníh. Ako sa to stalo?

Študoval som nesprávny odbor, chcel som byť rangerom (správcom) v národnom parku. V škole mi poradili, že keď mám rád zvieratá, mal by som študovať zoológiu – tak som študoval vedy ako biológiu a chémiu a na univerzite som si vybral zoológiu. Keď som sa uchádzal o miesto rangera, moje päťročné štúdium zoológie mi bolo nanič, bol to stratený čas.

Čítajte viac Jane Goodallová má Afriku v krvi

Naozaj stratený?

Neviem, písal som sci-fi, tam sa mi biológia hodila. Zaujímalo ma správanie zvierat, možno som sa mal venovať radšej environmentalistike alebo veterine. Keď sa môjmu zvieraťu niečo stalo, nevedel som ho liečiť, hoci sme v škole mali aj neurológiu a všeličo o koagulácii. Priveľa teórie, ale bohužiaľ nič praktické.

Čo by ste si vybrali na štúdium, keby ste dnes mali 18 rokov?

Niekedy som si vravel, že som mal študovať literatúru, aby som bol lepším spisovateľom. Ale možno nepotrebujem byť lepším autorom, nie som fantastický spisovateľ, ale dosť dobrý na to, aby som publikoval svoje nápady. Môj priateľ študoval literatúru a píše krásne, ja to hádam ani nepotrebujem. Ale asi by som nič na svojom živote nemenil. Bavil by ma dizajn videohier, dobrovoľníčenie v národných parkoch a potom by som sa stal rangerom, čo by som chcel najviac zo všetkého.

A posledná otázka: poznáte Malého princa od Saint-Exupéryho?

Nikdy som ho nečítal, hoci ľudia mi ho stále odporúčajú. Asi mal podobné myšlienky ako ja.