Trýznivá ťažoba života
Hoci ide o jej knižnú prvotinu, Jana Cigániková sa literárnej tvorbe venuje dlhodobo. Zúčastnila sa na niekoľkých súťažiach vrátane Literárneho Zvolena, Petržalských súzvukov Ferka Urbánka, Gorazdovho literárneho Prešova či Poetickej Ľubovne, jej tvorbu publikovali časopisy AspektIN, Glosolália a Dotyky.
Teraz jej vyšlo súborné dielo prozaických textov, ktoré neraz až bolestivo úprimne hovoria o veciach, ktoré si nepriznávame – aspoň nie nahlas. Dopĺňajú ich ilustrácie výtvarníčky Júlie Stierankovej.
Bezmenné protagonistky bezmenných poviedok rozprávajú o svojich (často nefunkčných, priam toxických) rodinách, strastiach dospievania, otázkach spojených s rodovou identitou či problematických vzťahoch… skrátka, nie je to veselé čítanie.
Dokonca aj autorkin veľmi špecifický štýl prestupuje akýsi chlad, ktorý preniká až do kostí. Týmto spôsobom sú napísané všetky poviedky, takže sa občas zdá, akoby šlo o jeden príbeh – a niektoré texty skutočne sú vzájomne prepojené.
Autorkin akoby odmeraný jazyk neulahodí každému, pre niekoho môže predstavovať bariéru, ktorá bráni autentickému navnímaniu tej trýznivej ťažoby života, ukrývajúcej sa v jednotlivých poviedkach.
Foto: Jozef Cigánik
Vytvára to akýsi paradox, pretože publikácia odkrýva myšlienky postáv, ktoré zostávajú pred vonkajším svetom utajené, odhaľuje ich vnútro a pozbavuje ich nánosu všeobecných očakávaní.
Spisovateľka Nicol Hochholzerová trefne poznamenala, že sa v knihe nachádzajú také osobné zážitky, dotýkajúce sa spoločnej ženskej skúsenosti, až má človek chuť odvrátiť zrak.
No napriek tomu je ťažké emocionálne sa napojiť na ich prežívanie – je otázne, či je primárnou príčinou spomínaný štýl, alebo je v tom niečo iné.
(Ešte drobná poznámka k štylistike: opakujúca sa absencia čiarok pred spojkou „aj“ je z hľadiska plynulosti čítania iritujúca, napr. „studená voda jej už nevadí aj repka práve zakvitla“ alebo „staré plesnivé veci vyhadzuje aj zaváraniny z roku 2013“.)
Bernardína a iné ženy je dobrým dielom na zamyslenie sa, no precítiť ho nie je ľahké. Akoby sa naň človek díval cez sklo, ktoré mu bráni dotknúť sa ho.
Foto: Aspekt
Upokojujúca hrejivosť
Jana Bodnárová patrí medzi etablované mená slovenskej literárnej scény, publikovala už vyše 40 kníh, a to nielen pre dospelých, ale aj pre detských čitateľov. Je držiteľkou Ceny Ivana Kraska, Ceny Márie Ďuríčkovej, Ceny Literárnej akadémie, Ženskej ceny Bibliotéky či prvej ceny v súťaží Dráma 2004.
Niekoľkokrát bola tiež finalistkou Anasoft litery, a to s knihami NOCturná (2018), Takmer neviditeľná (2008), Koža (2019) a Patchwork v bielej (2022). Jej diela boli preložené do viacerých jazykov vrátane čínštiny, brazílskej portugalčiny či arabčiny.
Svoju najnovšiu knihu sa rozhodla pomenovať Bezhlavé karyatídy z dôvodu, že sú pre ňu tieto antické sochy symbolom. „Jednak duchovným ako spojnica medzi ‚dolu’ a ‚hore’ s nádychom transcendencie, jednak hmotným ako súčasť architektúry s existenčne uchopiteľným rozmerom,“ uviedla v rozhovore pre plan.art.
Foto: TASR, Jaroslav Novák
Jednotlivé texty, rozdelené do troch častí sú sprevádzané kolážami Lucie Tallovej zo série Krehkosť karyatíd, ktorá bola vystavená v žilinskom Rosenfeldovom paláci od októbra 2023 do februára 2024.
„Karyatída je dnes univerzálnou metaforou ženy, ktorá sa cíti zaťažená alebo unavená očakávaniami, ktoré na ňu kladie spoločnosť, rodina, vzťahy a zložitosť súčasného života,“ píše sa v texte k uplynulej výstave, ktorej kurátorkou bola Lucia Gregorová Stach.
„V mojich poviedkach dominujú ženy, aj keď sú prítomní i muži. Ženy ako bytosti, ktoré sú napriek všetkej životnej únave vždy prítomné pre druhých,“ vysvetľuje autorka.
Hoci je vo viacerých príbehoch prítomná melanchólia, strach i rôzne trápenia, tak sa v nich zároveň nachádza aj akási hrejivosť – najmä v porovnaní s Bernardínou.
Foto: Aspekt
Témy, ktorým sa v nich venuje, sú nielen zaujímavé – spôsob, akým ich Bodnárová rozoberá, je nezvyčajne upokojujúci – akože aj toto je súčasťou ľudského života, človek sa dokáže vysporiadať s hocičím.
Nachádzajú sa tu narážky na aktuálne dianie, napríklad na vojnu na Ukrajine, ale aj nadčasové zamyslenia sa – nad starnutím, smrťou, slobodou, prepojením s prírodou, medziľudskými spojeniami…
Osobne ma v poviedke Hora zaujala zmienka o jelenici, ktorá „má jej oči a jej trup je poprepichovaný šípmi“ – v hlave sa mi totiž ihneď vynorila Frida Kahlo a jej Zranený jeleň z roku 1946, a premýšľam, či išlo o cielený odkaz alebo len o obyčajnú náhodu.
Veľmi vydarený je záver zbierky s názvom Dialóg – ide o veľmi autenticky pôsobiacu konverzáciu starnúceho páru, ktorá je vtipná, hoci sa v nej preberajú aj vážne veci, a predovšetkým je prestúpená láskou – rokmi, strasťami i radosťami skúšanou. Ide o príjemnú bodku za príjemnou knihou.
