Sestrenica mi síce radila, že pred koncom si treba poriadne užiť, ale mne sa zdalo snobské umierať (zrazená nejakou planétou) v drahej značkovej podprsenke. „Do truhly nevezmeš“ pripomínala som si a nakúpila potraviny po záručnej dobe. Susedku, naopak, pochytila hystéria a usporadúvala hlučné, dekadentné večierky, na ktorých si hostia maľovali telá kaviárom a olievali sa šampanským. Náš panelák tak niekedy pripomínal potápajúci sa Titanic, plný žúrujúcich šialencov. Sem-tam presiakli informácie, že nejaký babrák nesprávne vysvetlil mayské kalendáre, ale každému niekde v mozgu pípalo malinké výstražné svetielko s vetou: „Čo ak predsa!“
Dnes, keď je už jasné, že ideme ďalej (žiadna kométa, žiadny koniec), oceňujem, aký som mala dobrý „ciťák“: naozaj sme prežili. Mnohým odľahlo a plní eufórie sa môžu vrhnúť do ďalšieho konca sveta, ktorý nastane v nákupných centrách počas zlatej nedele. Ja pôjdem kúpiť kapra radšej na bratislavskú Miletičku. Pri stánku s vareným vínom si možno s predavačom zaspievame pieseň od nebohého Lennona: „Tak toto sú Vianoce…a čo si urobil, ďalší rok je preč…pre čiernych a pre bielych…zastavme všetok boj…svet je tak nesprávny…tak, šťastné Vianoce!“
