Kníh je vraj veľa, tak načo strácať čas príbehom zamilovanej vydatej ženy, ktorá sa konfrontuje s pokryteckou morálkou svojho okolia, či nebodaj Tolstého úvahami o stave ruskej spoločnosti. Nebudem teraz presviedčať, že Anna Kareninová ponúka viac (tak ako každá dobrá kniha), stále aktuálny prenikavý a hlboký pohľad na kolobeh ľudského života. O tom nech sa presvedčí každý, kto má chuť.
Zaráža ma skôr v súčasnosti v našich končinách rozšírená ostentatívna tendencia pohŕdavo či blazeovane sa vyjadrovať o všetkom, čo by len náznakom odkazovalo k „vysokému“ umeniu. Náš súčasný kultúrny publicista sa bude dojímať a hĺbať nad príbehmi Batmana, Avengerov či Jamesa Bonda, nie Hamleta, Onegina či Raskoľnikova. A uniká mu, že inšpiratívnym zdrojom tvorcov dnes takých vychytených príbehov je práve táto „mŕtva“, „nudná“ klasika.
Autorka veľkého hitu minulého desaťročia (knižiek o Bridget Jonesovej) adaptovala do súčasnosti romány Jane Austenovej. V Británii majú úspech grafické romány Posy Simmondsovej, ktoré sú moderným prerozprávaním Flaubertovej Pani Bovaryovej či Hardyho Ďaleko od hlučného davu. Úžasnú prózu práve Tolstého Smrť Ivana Iľjiča situoval do kulís dnešného Hollywoodu autor kultového hororu Candyman.
Nič proti duchaplnej a inteligentnej popkultúre, mám ju rada. Ak sa však kedysi stretávala so znevažujúcim elitárskym postojom, dnes prejavujú obmedzené ignorantstvo práve jej zástancovia.
