Bodku za výročím samostatnosti dá projekt Slovensko 2.0

03.01.2013 09:00
Kristína Nováková (v strede) vo filme Pelíšky
Slovenskí herci sa často objavujú v českých filmoch.

Slovenskí herci sa objavujú na doskách českých divadiel a účinkujú v českých filmoch, predstavenia českých divadiel na Slovensku bývajú vypredané, spolupracujú aj televízie či hudobníci a slovenskí a českí výtvarníci sa na najprestížnejšom fóre výtvarného umenia v Benátkach prezentujú stále spoločne. Aj 20 rokov po rozdelení Česko-Slovenska sú vzťahy v kultúre nadštandardné. Môže za to spoločná minulosť, jazyková blízkosť, ale aj lákadlá 15-miliónového trhu.

Sme si vzácnejší
„V roku 1993 som rozdelenie vôbec nechápala,“ spomína herečka Emília Vášáryová. Nad negatívami rozdelenia pre slovenské divadlo sa však dnes nezamýšľa. „Pri vzniku profesionálneho divadla na Slovensku bolo veľmi veľa českých umelcov. Formovali aj našu generáciu, mala som možnosť pracovať s režisérom Budským, ktorý sa veľkou mierou pričinil o profesionalizáciu slovenského divadelníctva. A stále sa máme čo učiť. Česi majú predsa len profesionálne divadlo už veľmi dlho, je dobré, keď sa nimi inšpirujeme,“ hovorí herečka.

Vzťahy medzi divadelníkmi podľa nej ovplyvnilo rozdelenie pozitívne. „Teraz si možno ešte viac vážime, keď môžeme spolupracovať s českými hercami a režisérmi, keď k nám príde české divadlo, je to vzácnejšie. Vždy sme sa veľmi ovplyvňovali. Keď Česi niečo doniesli, tak sme to aj my tu vyskúšali. Je úžasné, že Česi a Slováci spolupracujú na takých projektoch, ako sú Letné shakespearovské slávnosti a podobne. Myslím si, že umelci našli východisko z rozdelenia veľmi šikovne,“ hovorí Vášáryová.

Na českých javiskách odohrala okolo 500 predstavení. Všetky v slovenčine. „Vo filme je to iné, ale na javisku by som veľké roly v češtine nezvládla. Takto zachovávame slovenčinu na českých scénach. Páči sa mi, že ľudia ju prijímajú. Hoci už tam hrám po slovensky naozaj veľmi dlho, doteraz sa mi nestalo, že by niekto prišiel a posielal ma domov alebo povedal, že mi nerozumie. To je príjemné,“ dodáva Vášáryová.

Pohodlnosť a lenivosť
S porozumením slovenčine v divadle, vo filme a v televízii Česi na tom zrejme naozaj nebudú tak zle, ako sa občas tvrdí. Keď televízia Prima prevzala slovenský seriál Dr. Ludsky a nadabovala ho do češtiny, českí diváci si na internetových fórach žiadali originál v slovenčine. České titulky na druhej strane často pomáhali v distribúcii menšinových filmov. Práva na artové filmy sa aj po rozdelení kupujú spolu pre obe teritóriá, aby vyšli lacnejšie. Pre Slovensko sa tak nemuseli vyrábať ďalšie kópie a nemuseli sa titulkovať. Daňou bolo, že niektoré filmy prišli k nám o čosi neskôr.

S porozumením majú Česi problém pri slovenskej literatúre. Zatiaľ čo českých autorov kupujú Slováci v origináli (preklady kníh Michala Wievegha či Báry Nesvadbovej do slovenčiny boli skôr výnimkou), Česi po slovensky nečítajú.

Miroslav Zelinský a Kateřina Tučková, ktorí do češtiny preložili knihy Daniely Kapitáňovej, Dušana Dušeka či Moniky Kompaníkovej, sa zhodujú, že je za tým najmä pohodlnosť a lenivosť. To isté si myslí aj Petr Minařík, ktorého vydavateľstvo Větrné mlýny tento rok spustilo edíciu prekladov slovenských autorov. To, že Česi po slovensky nerozumejú, považuje za mýtus. Napriek tomu je presvedčený, že po slovenskej knihe bez prekladu nesiahnu. „Aj Rudolf Sloboda, ktorého sme vydali po česky, čo je skoro zverstvo, sa v literárnej kritike objavuje až cez tento preklad. Je to hlúposť, ale pražské kaviarenské kruhy si veci všimnú, až keď im ich naservírujete priamo pod nos. Nemá zmysel viesť debatu o tom, že napríklad práve Sloboda prekladom veľmi stráca. Ak chcete, aby v Česku existoval, potom sa obávam, že iná cesta, než preklad, nie je.“

Nerozdelili, lebo zabudli
Podobné problémy nemusia riešiť výtvarníci. Podľa riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej bola česká a slovenská výtvarná scéna do istej miery vždy rozdelená. „Na druhej strane, vzájomné vzťahy boli intenzívne, dnes sú iné predovšetkým v tom, že sú budované najmä na báze osobného alebo spoločenského záujmu, a teda nie sú formálne, čo je určite pozitívne,“ myslí si Kusá. K negatívam rozdelenia podľa nej patrí fakt, že niektoré české galérie, najmä Národní galerie, nasadili na výpožičky na Slovensko zahraničné kritériá, čím podľa nej veľmi utrpela výmena aj spolupráca.

Slovensko má však aj po rozdelení s Českom spoločný pavilón na benátskom Biennale. „História spoločného pavilónu sa začala vlastne vtipne. Keďže bienále funguje každé dva roky (ešte sa nestriedalo s architektúrou), tak sa v rámci delenia naň zabudlo a rozdelenie majetku sa riešilo až dodatočne,“ vysvetľuje Kusá. Dohoda sa podľa nej menila. „Najprv sa pavilón na výstavu fyzicky delil, teraz sa v príprave projektu striedame. Jeden z dôvodov, okrem relatívne hladkej spolupráce, je aj fakt, že Giardini sú uzavretý areál a prípadná nová budova by už nikdy také dobré miesto nemala,“ dodáva Kusá, podľa ktorej podobne funguje aj bývalý sovietsky pavilón a tiež pavilón severských krajín, ktorý bol ako spoločný už postavený. Spolupráca navyše prispieva k spájaniu scény. „Na rok 2013 pripravuje projekt slovenská strana, ale vystavovať bude slovenská výtvarníčka spolu s českým výtvarníkom a kurátorom je český teoretik, ktorý sa narodil v Humennom.“

Praha láka viac
Hranica nerozdelila ani hudobníkov. Krátko po rozpade štátu bola síce situácia zložitejšia, dnes sú však v Česku ako doma viacerí mladí slovenskí interpreti a renesanciu zažívajú aj hudobníci, ktorí sa presadili ešte počas Československa ako Richar Müller či Miro Žbirka. Ten nedávno vypredal pražskú O2 Arenu, v ktorej zvyknú koncertovať najväčšie svetové hviezdy. Praha ich láka viac ako Bratislava, hoci v posledných rokoch aj na Slovensko zamierilo množstvo svetových hudobníkov.

„Praha má veľmi dobrú povesť a niektorí umelci tam chcú hrať vyložene kvôli tomu, že to je Praha. To Bratislava mať nebude, ale nie je to na škodu,“ hovorí organizátor festivalu Pohoda Michal Kaščák, ktorý si nemyslí, že by bol rozdiel vo vnímaní Pohody, keby bola v Česku. „Dnes čoraz viac zohráva úlohu samotná povesť konkrétnej akcie ako to, kde je,“ tvrdí Kaščák. Zároveň priznáva, že pre niektoré hviezdy je slovenský trh jednoducho malý. „Nám ako festivalu by prospelo, keby sme boli väčšia krajina, pretože manažéri alebo agenti občas sledujú, na aký veľký trh idú hrať, aké sú tam predajnosti albumov, aký veľký počet ľudí oslovia. Ten 15-miliónový trh by nám prospel.“

Pätnásťmiliónový trh je lákadlom aj pre televízie, ktoré sa v poslednom čase spájajú a vysielajú spoločné zábavné šou. A výhod trhu s minimálnou jazykovou bariérou sú si vedomí aj filmári. „Na festivale v Talline sme sa spolu s mojím českým producentom Jirkom Konečným rozprávali s Hanekeho producentom Veitom Heiduschkom. Keď sa ho Jirka pýtal na možnosť spolupráce, Heiduschka mu čisto pragmaticky povedal, že rakúsky film môže fungovať iba po nemecky,“ povedala režisérka filmu Až do mesta Aš Iveta Grófová. „Takže, čo sa týka jazyka, je zrejmé, prečo je rozumné spolupracovať s Čechmi. A to ani nehovorím, aká sme malá krajina. U nás má Aš ,päť a pol' diváka v Česku má ,desať a pol' a spolu je to predsa len trochu viac.“

Iveta Grófová je tiež jednou z desiatich režisérov, ktorí pracujú na poviedkovom filme Slovensko 2.0. „Čo je to Slovensko? Ako vysvetliť pojem Slovensko neznámemu cudzincovi, návštevníkovi z inej planéty v horizonte posledných 20 rokov? Ako sa zmenil geografický a mentálny priestor, ktorému hovoríme Slovensko, za posledných 20 rokov?“ – sú východiskové otázky tohto projektu zloženého z 10 desaťminú­tových filmov rôznych žánrov. Jeho producenti Zora Jaurová a Mátyás Prikler oslovili zaujímavú vzorku režisérov. Pod filmom budú podpísaní Juraj Herz, Martin Šulík, Peter Kerekes, Zuzana Liová, Viera Čákanyová, Ondrej Rudavský či Peter Krištúfek.

Ich filmy by sa podľa Mátyása Priklera mali nakrúcať priebežne zhruba do augusta. Premiéra by mohla byť ideálne koncom tohto roka, prípadne začiatkom roka 2014. Slovensko 2.0 tak dá bodku za 20. výročím samostatnosti Slovenska.

#Slovensko 2.0
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku