Literát Khalid el Biltagi prichádza na Slovensko už štvrtý rok na letnú školu slovenčiny pre cudzincov Studia academica slovaca. Toto leto bol u nás až päť týždňov, lebo sa zúčastnil aj na prekladateľskom pobyte, ktorý organizovalo Národné literárne centrum. Vyštudoval síce češtinu – preložil aj Kunderu, ale keď spoznal slovenskú literatúru, prirástla mu k srdcu. Hlbšie do nej prenikol v rokoch 2006 – 2008, keď pracoval ako lektor arabčiny na Univerzite Komenského. Práve v tom čase prišiel do Bratislavy aj významný egyptský spisovateľ Džamál Al Gítání, šéfredaktor egyptského literárneho časopisu. Navrhol, že by jedno číslo novín rád venoval slovenskej literatúre a obrátil sa na Khalida el Biltagiho, ktorého poznal z Káhiry, aby niečo zaujímavého preložil. Ten si vybral Urbanovu novelu o vášnivej láske Za vyšným mlynom, Gítaní ju uverejnil, novela zabrala a slovenská literatúra dostala v Egypte zelenú.
"Odvtedy sa venujem slovenskej literatúre programovo,“ hovorí Khalid. "Zistil som, že mi je bližšia ako česká. Možno preto, že mám rád aj realizmus a v niektorých textoch som našiel príbuznosť slovenského realizmu s tým naším, egyptským. Veľmi blízke sú mi slovenské dedinské príbehy, našiel som v nich podobné prostredie ako na egyptskom vidieku: jednoduchší, priamočiarejší a prirodzenejší život. Česko je intelektuálnejšie, slovenská literatúra je mäkšia, domáckejšia. Cítil som, že pre našich čitateľov by to bolo zaujímavé čítanie.“ Nemýlil sa, a tak nasledovali ďalšie tituly – Egypťania si čítali prózu Boženy Slančíkovej – Timravy Za koho ísť, Kukučínove prózy a poviedky ďalších autorov. Páčili sa. "Máme veľmi podobnú kultúru!“ teší sa Biltagi. "Keď som ako prekladateľ tie prózy čítal, videl som v nich seba! Ako keby to bolo o nás!“
O človeku bez srdca
Potom zrazu narazil na modernejšieho autora, ktorý svoju prózu písal ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ale bol už novátor. Pre prekladateľa znamenal Ján Hrušovský a jeho próza Muž s protézou veľké prekvapenie.
"Je to nádherná novela, bol som unesený. Zistil som však, že mnohí čitatelia na Slovensku ju nepoznajú. Tento autor mal isté kádrové problémy, a tak bol v úzadí. Je to však jedno z prvých diel slovenskej moderny napísané v roku 1923. Nostalgický príbeh o samotárovi, ktorý trápil ženy, svoje lásky. Autor vychádza z denníkových poznámok, ktoré si písal sám pre seba. Velil v tom čase skupine vojakov na fronte prvej svetovej vojny, ale spomínaná knižka nie je o vojne. Rozpráva prevažne o ženách – tešilo ho robiť im zle. Jeho posledná milenka aj spáchala samovraždu… Ja sa s ním samozrejme nestotožňujem, ale prekladal som to s nadšením. Je to výborný text a pre spresnenie – protézou v názve sa myslí nesúcitné srdce.“
Vojne sa nevyhýba
Pýtam sa Khalida el Biltagiho, či nezostane na Slovensku dlhšie, keďže počas jeho pobytu na Slovensku v Egypte vypukla vojna a on je práve pred odchodom. Vraj mu to ponúkali aj tunajší kamaráti, ale on namieta: "Naopak, ja sa teším, že idem späť, lebo chcem byť pri tom. Bol som na demonštráciách aj v roku 2011, zapájal som sa od prvého dňa, bol som proti diktatúre, a zapojil som sa aj teraz, ako všetci moji priatelia a známi. Som aj členom hnutia, ktoré vzniklo hneď po prvej vlne odporu. Pre mňa je dôležité pomáhať ľuďom, aby mali lepší život. Mrzí ma, keď vidím, že niekto nemá kde bývať. Ide mi o to, aby sa zlepšili životné podmienky.“
V Egypte však – podľa El Biltagiho – aj počas vojny funguje normálny život celkom bez problémov. To, že sú protesty, výbuchy a vojna, neznamená, že život sa zastavil. My máme iné skúsenosti a predstavy o vojne, nevieme si celkom predstaviť ich situáciu – napríklad aj v súvislosti s veľkosťou krajiny či mesta, kde sa udalosti odohrávajú. Veď Káhira má 20 miliónov obyvateľov! A potom – Egypt ustavične žije v politickom napätí, je to neustálená krajina a vojenská sila je tam stále aktívnejšia, ako je to, napríklad, u nás.
"My sme chceli, aby už prišiel ten konflikt, aby prepukla vojna,“ vysvetľuje el Biltagi. "S tým sa počítalo. Keď nastúpil posledný prezident Muhhamad Mursí, rozdával sľuby a my sme išli na základe tých sľubov do volieb. Bol totiž jediný prijateľný kandidát, hoci je členom Moslimského bratstva, čo ja, samozrejme, nie som. Neuznávam neznášanlivé náboženské tendencie a prejavy. Išli sme však do toho, dúfali sme, že bude dobre, ale hneď po voľbách prišlo sklamanie. Pre občanov neurobil nič, porušil aj prísahu. Situácia sa teda zhoršovala zo dňa na deň. Bolo stále napríklad málo benzínu – čakal som pred pumpou šesť hodín, aby som mohol natankovať! Všetko draželo. Keby prezident spolupracoval s celým národom, s rôznymi stranami, mal by aj podporu a pomoc. Ľudia by ho tolerovali, ale on zložil vládu iba zo svojich ľudí, všade v úradoch boli iba jeho ľudia. Ale takto sme sa nedohodli! Dohodli sme sa, že budeme robiť pre ľudí a nie pre seba! Keď sa pozrieme na výsledky volieb – on mal tak maximálne dva milióny a vyhral s ôsmimi miliónmi hlasov. Čiže minimálne päť miliónov voličov boli "naši“. Tak sa niet čo čudovať, že prišiel ohlas.“
Foto: Archív Khalida el Biltagiho
Náboženstvo v občianskom preukaze
Pýtam sa, či je možné, aby bol v náboženskom Egypte niekto aj neveriaci. El Biltagi hovorí, že v Egypte má v občianke každý napísané, aké náboženstvo vyznáva. Povolené sú iba tri: moslimstvo, kresťanstvo alebo židovstvo. Vybrať si človek nemôže, náboženstvo sa dedí a je dané – kto má otca moslima, automaticky je moslim. A či sa to dá zmeniť? Teoreticky áno, ale prakticky je to vraj veľmi-veľmi problematické. Ľudia teda radšej ani neskúšajú, nechávajú papiere papiermi a veria, čomu chcú.
Môže byť niekto aj neveriaci? "To je veľmi osobná otázka, ťažko to zisťovať, ale za posledné dva roky počet neveriacich skočil na dva milióny, a to je veľmi zaujímavé! Malo by to byť predsa naopak – veď pri moci sú nábožensky založení ľudia. To je dôkaz ich neúspešnosti. Aj môj kamarát už hovorí: Neverím! To nebývalo predtým!“
Sám El Biltagi vyznáva náboženský smer, ktorý sa volá sufimus: "Je to mystická záležitosť. Pochádzam z mesta Tanta, kde sa odjakživa pestovala mystika. Aj môj otec bol mystik a veril sufizmu.“ Ďalej vysvetľuje, že mysticizmus v tomto ponímaní znamená väčšiu samostatnosť – mystik je človek, ktorý nepotrebuje, aby ho niekto viedol k bohu, on si sám tú cestu nájde. Aby bol v bezprostrednom vzťahu s bohom, nepotrebuje, aby mu niekto prikazoval, kedy sa má modliť a podobne. V sufizme neexistuje žiaden fanatizmus či extrémizmus, je to niečo podobné ako budhizmus, len založený na moslimstve.
Pýtam sa, či aj jeho mama bola vierou sufi, ale El Biltagi sa usmieva: "Možno aj áno, ale so ženami sa o tom ani nedebatovalo! Moja mama mala mať štrnásť detí, štrnásťkrát bola tehotná, ale len sedem detí donosila. Pamätám sa, že sa starala iba o domácnosť a o nič iné. Bola to klasická mama, ktorá mala na starosti a v srdci len rodinu, mystika ju vôbec nezaujímala. Boli sme chudobní, otec bol tiež klasický dedinský človek, ktorý za Násira dostal síce pozemok, no nevedel sa oň starať. On sa rýchlo začal nudiť, a tak stále niečo nové skúšal, mal aj fabriku na výrobu kobercov, obchodoval, bol rybár… Môj starší brat bol slabšej konštrukcie, a tak som sa mal ja stať otcovým pomocníkom. Nechcel, aby som išiel do školy a študoval. Ja som však po tom veľmi túžil, lákalo ma veľké mesto.“
Najprv pomýšľal El Biltagi na štúdium žurnalistiky, ale osud ho zaviedol na štúdium jazykov. V Káhire si potom našiel na vysokej česko-slovenskú kultúru aj budúcu manželku Monu.
Foto: Archív Khalida el Biltagiho
Svoju ženu nahovára na feminizmus
"U nás v Egypte ani na dedine nie je tak málo ľudí a taký pokoj ako v Bratislave,“ smeje sa Khalid. "Káhira je obrovská, má 20 miliónov obyvateľov, je v nej rušno, stále počuť nejaké zvuky, hlasy, trúbenie áut, zvonenie, krik, Káhira je hlučná a veselá. Takže v Bratislave sa cítim ako na dedine.“
Hoci je Káhira taká veľká, v centre možno stretnúť kamarátov a známych. Aj spisovatelia majú svoje obľúbené kaviarne. El Biltagiho kamaráti a kolegovia sa stretávajú pravidelne každý štvrtok v kaviarni a vydržia až do rána. Pijú čaj a fajčia vodnú fajku. Hovorí, že tak ako sa u nás chodí na pivo, pozývajú sa tam chlapi na čaj. Kaviarničky a čajovne sú aj na chodníkoch mesta, a tak káhirské noci sú veselé, vraj aj v týchto časoch.
Na tomto spoločenskom živote sa už zúčastňujú aj ženy, ale ich pozícia v Egypte nie je ešte celkom svojbytná. Majú však už niekoľko rebelantiek, ktoré narúšajú kánony. Populárna je napríklad televízna relácia Odvážna žena, ktorú vedie moderátorka a spisovateľka Inas El Degheidy, ktorá s rozkošou rúca modly. Tamojšie ženy pokrok zaujíma, preto sa aj potešili, keď El Biltagi preložil poviedky desiatich slovenských autoriek, ktoré píšu feministickú literatúru. El Biltagi hovorí, že on má k ženám veľmi pozitívny vzťah, a tak sa tešil, že táto kniha mala veľký ohlas (vyšla v roku 2010). Myslí si, že egyptská žena potrebuje práve takúto literatúru. Je dôležité, aby sa aj v u nich už inak písalo. V Egypte je ženská literatúra stále veľmi v tieni mužskej tvorby, hoci kvalitné diela existujú. "Myslel som si, že by som mal preniesť slovenskú feministickú skúsenosť k nám, lebo na Slovensku je veľmi silná literatúra tohto druhu. Vybral som desať autoriek, od každej tri poviedky a urobil som silnú antológiu.“
A či ju čítala aj jeho žena? Či sa nebojí, že sa stane pod vplyvom slovenských feministiek príliš odbojná? "Naopak, ja jej vždy hovorím, že aj ona musí byť feministka, lebo egyptské ženy to potrebujú. Žena nemôže čakať na chlapa, aby jej dal šancu, keď chce niečo urobiť. Musí si nájsť vlastný priestor, aby mohla fungovať a vyvíjať sa.“ Tento rok napríklad El Biltagi navrhol svojej žene Imán – volajú ju však Mona – aby niečo urobila iba pre seba a aby išla na študijný pobyt do Čiech: "Prosím ťa, ty stále pracuješ len pre rodinu! Už dlhé roky! Urob niečo aj pre seba! Choď!“
Kedysi vyštudovali spolu bohemistiku na vysokej škole, po skončení štúdia sa zobrali. A išli spolu do Čiech – mali vtedy 28 rokov – dostali štipendium. Ona študovala literatúru, on lingvistiku. V Prahe boli päť rokov, potom sa vrátili do Káhiry a pracovali ako odborní asistenti, čo sú aj doteraz. "Ja som si robil aj habilitáciu, ale ona sa venuje viac rodine. Obetuje sa. Pre chlapa je to samozrejme pohodlné, ale konečne som ju presvedčil, aby išla na mesiac do Čiech na výskum ženskej literatúry.“
Foto: Archív Khalida el Biltagiho
Samy v Turecku!
El Biltagi hovorí, že emancipácia žien sa začala v Egypte už v roku 1936, ale odvtedy sa žiadne veľké úspechy nedostavili. Zo strany rodiny aj rôznymi tradíciami sa na ženu vyvíja stály tlak: "A keby uspeli náboženskí fanatici, žena by stratila úplne všetko! Existovala by ako bytosť bez práv, čo nie je v prospech rodiny ani spoločnosti.“
Sám Khalid má dve dcéry – staršia Mae má 23 rokov a mladšia Sara 16. Sú to už dievčatá novej generácie, nechodia zahalené a sú samostatné. Toto leto sa vybrali napríklad samy na výlet do Turecka! To je práve ten rozdiel – podľa tradície egyptské ženy nikam nesmú ísť samy. "Mae bola už dva razy sama aj na Slovensku a hovorila, že Slováci sú skvelí. Ona s nami žila päť rokov v Čechách, tak strednú Európu pozná. Dcéry sú niekedy až príliš moderné, ale – je to ich život!“ Mae vyštudovala cestovný ruch, rozpráva ďalej El Biltagi, chce byť letuška. Sara je vraj ešte nevykryštalizovaná, ale je to pravá Egypťanka: vyzerá ako Egypťanka, myslí ako Egypťanka. Mae je Európanka – číta anglickú literatúru, počúva svetovú hudbu, Sára číta egyptskú literatúru a počúva egyptskú hudbu. Obe sú tmavovlasé, ale Sara je vraj naozaj typická Egypťanka: nie černoška, ale tmavá.
Slováci, to sme celí my, Egypťania
Za najväčšie bohatstvo Egypta považuje El Biltagi históriu krajiny. Aby ju lepšie poznal, pracoval dva roky v turizme, robil aj na lodi, aby navštívil chrámy od Asuánu po Luxor. Mrzí ho, že veľa ľudí v Egypte nechápe a neuvedomuje si, aký majú v histórii obrovský poklad.
Egypťanov charakterizuje ako veľmi dobrých ľudí, ktorí však už dlho žijú v prostredí, v ktorom im stále niečo hrozí, a tak sú trochu ustráchaní, neistí. Keby mu niekto podal ruku a povedal, neboj sa, zajtra bude dobre, uverí, upokojí sa a urobí pre toho človeka všetko, čo je v jeho silách.
"Egypťania sú kamarátski a niečo podobné nachádzam aj na Slovensku, preto ho mám rád. Aj Slováci napríklad rýchlo vzplanú, nahnevajú sa a hneď sa udobria. To sme celí my! Takí sme aj my. Raz som išiel na Slovensku do krčmy a robotníci ma pozvali na pohárik, lebo som bol pre nich exot. Chvíľu sme sa pozhovárali a ja som išiel zaplatiť. Povedal som im potom, že som vyrovnal účet za seba. Oni sa strašne čudovali, že som sa tak oddelil od partie, že som zaplatil individuálne za seba. To im nešlo do hlavy. Mne sa strašne páčilo, že sme boli spolu desať minút a oni ma brali hneď ako kamaráta!“
Halušky tu i tam
Egyptská kuchyňa je univerzálna, mieša sa v nej libanonská, talianska, iracká, celá severoafrická kuchyňa. Existujú aj egyptské špeciality, ale nie je ich vraj veľa: "Typické sú u nás halušky, podobné ako vaše. Varia sa na dedinách v Egypte a volajú sa kus-kus. Je to však iný kus-kus, ako sú tie malé zrniečka, čo dostať na Slovensku. Toto jedlo naozaj vyzerá ako halušky, varí sa na pare, je to múka, voda, soľ a cesto sa miesi rukami. Robia sa halušky alebo placky, ktoré sa potom nakrájajú a dajú sa na paru. Je to zložité, ale už som to robil. Moja žena však halušky nikdy nevarila, lebo má pestované ruky. Inak, my veľa varíme počas ramadánu. Keď je ramadán, nemá sa nič robiť. Ak treba ísť do roboty, idem tam na dve-tri hodiny a potom doma vymýšľam jedlo.“
Vysvetľuje, že počas sviatku ramadán by sa mal teoreticky držať pôst a duchovne rozjímať, modliť sa v mešite, čítať Korán, ale aj v tomto smere sa tradície menia: "Aj v Egypte dnes ľudia veľa jedia, na ramadán si nachystajú obrovské zásoby a viac sa tešia na jedlo ako na rozjímanie a modlitby. A večer sú samé zábavy, kaviarne sú plné aj stolíky na chodníkoch sú obsadené, plno je aj v čajovniach a reštauráciách, v hoteloch. Samá zábava a táto zábava dominuje nad meditáciou. Tento rok bolo menej ľudí v mešitách, ukázalo sa to práve počas ramadánu. Ako som už spomenul, súvisí to s politikou.“
Ešte sa vraciam k literatúre a pýtam sa, ako to je v Egypte s knižnicami. Sú aj na vidieku? Budú aj tam čítať slovenské feministky? "Snažíme sa, aby v každej dedine mali zdravotné strediská, knižnica to už je luxus, ale dúfame, že raz príde. Verím v to.“
Dr. Khalid El Biltagi
Bohemista a prekladateľ sa narodil v roku 1965, študoval češtinu a získal doktorát na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, je docentom českého jazyka na Filologickej fakulte Ain Shams University v Káhire.
