A tak teraz znejú slová o splácaní dlhu autorovi aj spoločnosti. O to viac, že po lete plánuje Artforum vydať aj Tatarkovho Démona súhlasu a Pannu zázračnicu.
Ten spoločenský dlh narastal dvadsať rokov aj preto, že dedičia nenachádzali dohodu o autorských právach. Ale založil ho režim, ktorý Tatarka prezrel najneskôr v auguste 1968. Odhalil ho svojím postojom k okupácii krajiny. A isto netušil, že za to bude pykať nielen do konca onoho režimu, ale dva razy toľko.
Azda je teda vydanie trojice kníh Dominika Tatarku spolu s oným populárnym mazaním dlhu aj krokom k ozajstnej normalizácii pomerov. A to iba znova ukazuje, že každé pokrivenie si žiada omnoho viac času na žehlenie, ako zhltol jeho vznik.
Odo dňa, keď Dominik Tatarka zomrel, prejde zajtra presne dvadsať rokov. Pol roka chýbalo, aby zažil svoj návrat do verejného života. Zmene by sa isto tešil. Ale z odkladania svojho návratu do života literárneho by pravdepodobne veľkú radosť nemal.
Niektoré pokrivenia prosto nevyžehlí ani panna zázračnica.
