Poviedka: Hrabal

Ako malý som vyletel z hniezda príliš rýchlo. Keď otec zomrel, rozhodol som sa! To pre tú prázdnotu v duši a neistotu istého.

21.08.2009 10:53
debata

Pochybnosti únavnej stability, ma stále viac roznecovali. Ako kachle v našej kuchyni, keď sa do nich riadne naložilo. Až sa celé triasli a praskali.  Vzal som zopár svojich handier a šiel som. Do Prahy. Matka mi na stanici vtisla do ruky vkladnú knižku a prosila, aby som písal. Potom sa zrútila. Ten obrázok poníženia a biedy mám uchovaný v srdci dodnes. Hanbím sa zaň, keď sa zohýbam a listujem v spomienkach utkaných z mojich nepokojných a smädných snov o dospelosti, ktoré som chcel už horúčkovite dočiahnuť, ako poháre malinového lekváru od maminky, starostlivo poukladané do šory, na najvyššej polici v komore.

Praha je ako žena v koženej bielizni s cvočkami, a s obrovskou suknicou s čipkami zo svadobných šiat. Najmä jej priemyselné predmestia, zadymené mnohými komínmi a výparmi z verejných jedální, ktoré sa práve prebudili, popretkávané mnohými koľajnicami vedúcimi všade a smerujúcimi nikam. A v pozadí tejto industriálnej Prahy, niekde na horizonte, je Praha stará, dáma so znamenitými spôsobmi, bohatou slovnou zásobou a nenapodobiteľným vkusom. Tisícerými vežičkami, s myriádami stánkov a drobných krčmičiek a stovkami fontánok sršiacich gejzírmi vody. Niektoré akoby mali touretta a iné spievajú v rytme rozvážnej Vltavy, múdrej matky všetkých českých riek,  …tam pod starým „mostem Karlovým“. 

Raz som ho uvidel. Rozkladal rukami. Snažil sa svojmu okoliu niečo vysvetľovať. U Zlatého Tigra. Po každom pive a pred každým ďalším, ktoré si objednal, som zbadal dvoch amorkov, ktorí poletovali nad jeho hlavou a držali po jednom baňatom riadne napenenom krígli piva. Obaja mali na hrdle motúzok a transparent s menom: BOHUMIL HRABAL, ktorý anjelikov vzájomne spájal. Mali to dobre zocvičené. Keď som Bohumila Hrabala  uvidel u Tygra zase, súhlasil s tým, aby som si k nemu prisadol. „Mám pocit, že jednou mi máma, v slabý chvilce řekla, že můj tatínek byl Slovák, po druhé to již nezopakovala.“ A potom sme u neho doma kŕmili mačky. Pridružil sa k nám taký blonďavý, ukecaný, vlasatý pán. Doniesol jemne vyúdené párečky od žida „Kokeša“, ktoré tak náramne mucinkám chutili. Bol to Václav, syn starého architekta Havla, staviteľa pražského Paláca Lucerna.

Niekedy v tom období, som bol pasovaný na hlavného kŕmiča všetkých pražských mačiek, dokonca aj tých v podzemí. Rýchlo na prednášku a hneď za starým pánom, …kusisko mesta. Len pred chvíľkou došiel z mesta aj Hrabal. Z batohu vyložil tučné kuracie krídelka a rozvážne  ich začal ukladať do kastrólika. Jedno vedľa druhého. Nalial na ne olej a pridal mnoho byliniek. Pevne kastról  uzavrel a prestal si ho všímať. Vždy, keď som naň upozornil s radosťou ma okríkol: „Nech už teho!“ Keď už som si myslel, že Hrabal krídla spálil a v kastróly zostalo len uhlie, ako následok jeho samoľúbych pokusov, predostrel mi na tanieri niečo úžasné. Mäso na kosti bolo lahodné a jemné ako vtáčie mlieko a chuťou sa podobalo niečomu nadpozemskému, najskôr pokrmu z božského Olympu. Ako osudovú ozvenu som, až do večera počúval jeho. „Neříkal jsem ti to?“ Raz som starého pána poprosil, či by ma nemohol zoznámiť so Seifertom. Hrabal sa na mňa osopil: „Dyť ty neviš, co po mne žádaš!“ Bol koniec zimy, bolo to poznať aj na nálade ľudí. Všetky pražské mačky, …aj tie hrabalovske, hodne posmrkávali. Už aby sa oteplilo.

Raz ma Hrabal vytiahol do Stromovky, vraj sa tam má s niekým stretnúť, dokonca mi kvôli tomu telefonoval na kolej. Stromy zakvitli tisícerými farbami, A všetko bolo nádherne a vzdušne a presvetlené a odľahčené prajným jarným prísľubom dozrievania, krásy a nového života, …to všetko sľubuje jar,  …a pravdaže, lásku ešte. Stromy mi pripadali akoby ich obrovské koruny držali na ramenách mladí, krásni baleťáci, pomaly prestupujúci z nohy na nohu. A v tých rozvetvených a farebne rozkvitnutých korunách sa preháňali vtáci. A rovno v pätách ich stíhal nezbedný a rozvášnený vetrík, čo sa chcel hrať. Stromovka mi pripadala, ako náš mrežovník, čo ho matka často pekávala. Mrežovie rozdeľovalo park tisícerými uličkami a zákutiami pre tých najnedočkavejších milencov.

Uvidel som ho, sedel na lavičke a zhováral sa s nejakou dámou. Srdce sa mi rozbúšilo. Hrabal ma chytil za ruku a zašepkal niečo o klidu. Bolo mi, akoby som mal v tej chvíli umrieť, …nikdy som taký tiesnivý pocit nezažil. Obaja sa postavili. Žena odstúpila a diskrétne si zastala kusisko od nás. Hrabal ma predstavoval. Vravel niečo o mojom úteku z domu a o tom, že si ma adoptoval, vraj aby som príliš nezvlčil. Nezmohol som sa na slovo. Chcelo sa mi kričať, plakať, spievať, recitovať mu jeho vlastné verše, ktoré som po nociach jeden po druhom pitval. Jeden po druhom zobliekal z nánosov zbytočných, máločo hovoriacich slov, v túžbe zbadať len esenciálne čistú myšlienku, tu nevinnú bieloskvúcu košieľku mojej radostnej, priam svadobnej noci. Privoniaval som ku každému veršíku, maznal som sa s každým jedným, ako s malým dieťaťom s túžbou dostať sa k milostnej a tej naj-človečenskej podstate Jeho slova. Jaroslav Seifert ma s úsmevom pohladil po líci a povedal niečo, čo som nerozchodil dodnes, čo ma tlačí doposiaľ na duši ako primalé, posraté topánky: „Kloučku, není možné býti básnikem, když nespoznáte svoji rodinu!“ Všetci ti krásni baleťáci, čo držali stromovie nad svojimi hlavami, sa prestali húpať v kolenách a zmrzli. Vyhŕklo zo mňa: „Určite sa trápi, ja viem“. Jaroslav Seifert sa pozrel na mňa a povedal jednu z najľahších veci na svete: „Tak se seberte a jeďte za ní.“

Šiel som. Krátko na to Jaroslav Seifert dostal Nobelovu cenu. Pred očami celého sveta ju preberala tá milá pani, čo sa v Stromovke tak diskrétne vzdialila od nás, aby sme sa mohli s Jaroslavom Seifertom pokojne porozprávať. S priateľom Hrabalom sme sa niekoľkokrát ešte zišli. Pri pive, než sa konečne …zhupol z onoho nemocničného okenného parapetu ‚v pátem patře‘ a vyletel rovno tam, do nebies.

Autor príspevku je jedným z víťazov v literárnej súťaži"Medzi nami"na stránke
www.netsity.sk.

debata chyba