Dnešný posun vo vnímaní veku nespôsobila len vedecko-technická revolúcia, vďaka ktorej už nie sme takí fyzicky zodratí, ani pokrok v hygiene, medicíne a vo výžive, prispievajúci k rastúcej pravdepodobnosti dožitia sa osemdesiatky. Zmena nastala aj vo vnímaní začiatku dospelosti. Veď ešte pár generácií späť sa podieľali na rodinnom príjme mnohé deti už od raného detstva, pasením či staraním sa o mladších súrodencov, než ako dvanásťročné nastupovali do služby a k remeslu.
Keď sme sa učili, ako „súdruha Stalina“ ešte v puberte vyhodili zo školy pre „politické názory“, nepovažovali sme za čudné ono vyhodenie (veď to sa mohlo stať aj nám), ale to, že nikto nespochybňoval samotný fakt, že v takom veku nezávislé politické názory možno vôbec mať.
Rovnako zaujímavé bolo aj učivo o Štúrovi. Predstavme si ani nie tridsaťročného učiteľa dobrej bratislavskej strednej školy, ktorý kvôli svojim zásadným námietkam proti osnovám nabalácha svojich nedospelých žiakov tak, že sa s ním vyberú na jeho nové pôsobisko cez pol Slovenska. Svoje dodnes citované prejavy na uhorskom sneme prednášal v Kristových rokoch. A keď už spomíname Kristov vek, aj tu by bolo zaujímavé zistiť, na koľko rokov by musel vyzerať dnes, aby sa jeho rečnenie v chráme, vyháňanie farizejov alebo iné vzpieranie sa autoritám automaticky nepripisovalo len pochybnej mladíckej nerozvážnosti a úpadku domácej či školskej výchovy.
Ani životné príbehy historických osobností mimoriadne činorodých do pokročilého veku nám nedávajú jednoznačný príklad. Univerzitný profesor Leopold von Ranke sa ako sedemdesiatšesťročný pustil do vyše desaťročnej práce na svojich slávnych mnohozväzkových Dejinách sveta. Šarlatánskej sovietskej „biologičky“ Oľgy Lepešinskej (*1871) sa jej kvalifikovaní kolegovia napriek preukázaným vedeckým podvodom nedokázali zbaviť skôr, než ju ako 77-ročnú poslali do dôchodku. Už o rok však bola späť a s ňou pomsta vo forme krvavej stalinskej čistky, ktorou nadlho zlikvidovala celé prírodovedné odbory. V ideologickom boji voči vedeckým „kozmopolitom“ a „poklonkovačom Západu“ usilovne pokračovala ešte po deväťdesiatke.
Byť „príliš“ mladý či starý na to či ono je teda veľmi relatívny pojem.
