Aj mne Voskovec a Werich chýbajú, tak ako Lennon. Naposledy menovaný nielen ako muzikant, ale aj človek s postojom. Mne boli jeho happeningy blízke a posteľová tlačovka s Yoko Ono či zasielanie žaluďov vládcom sveta sa mi páčili viac, ako dnešné rokovania rockových celebrít s Medvedevom. Možno sa na párty s politikmi naozaj pomôže demokracii, to vie len Bono sám, no vyžarovanie zdola, aké mali lennonovské protesty proti všemožným vojnám, čo práve prebiehali, to nemá. Iste, nesmrteľným sa exbeatle stal kvôli piesňam a nie pre svoje aktivity, ktoré občas nesú stopy naivity. Tej sestry altruizmu, pred ktorou skláňam hlavu.
Z Lennona protest vychádzal spontánne. Voskovec a Werich sa k odporu proti vtedajšej politike dostali po tom, čo českí žandári strieľali na neškodný pochod nezamestnaných, pričom zomreli ženy aj deti. Dnešné časy napätých nervov a hospodárska kríza tridsiatych rokov nie sú si nepodobné. Ale prečo umenie u nás, myslím vplyvné umenie známych osobností, na ňu adekvátne nereaguje, neviem. Už sa nedá vyhovárať na dobu, že sa nedá, lebo sa dá. Nedá sa vyhovárať ani na divákov, že by na také filmy a divadlá nechodili, lebo to s výnimkou alternatívnych zoskupení – so žiaľ, minimálnym dosahom – nikto poriadne nevyskúšal.
Je mi jasné, že v našej generácii pretrváva znechutenie z angažovanej tvorby, ktorou nás masírovali komunisti. Asi preto máme obavy urobiť, zaspievať, zahrať niečo s postojom. Zmôžeme sa akurát na petíciu. Asi sa bojíme zažiť to, čo Voskovec a Werich, ktorí tak rozzúrili svojimi hrami českých fašistov, že v hľadisku Osvobozeného divadla vyprovokovali krvavé bitky. Razantne vedel reagovať na svinstvá aj Lennon. Až tak, že mu dlho odmietali dať v USA zelenú kartu. A pre jeho starý výrok, že Beatles sú populárnejší ako Ježiš Kristus, si ho počkal pred vchodom do Dakoty vrah. Chýba mi dvojica V a W, chýba mi muž menom Lennon. V jednom z posledných interview napísal – citujem iba spamäti: „Nečakajte, že príde Bob Dylan, Kristus alebo John Lennon a spraví to za vás. Musíte to urobiť vy.“
