Jozef Labuda: V stredoveku bol „probír“ dvojka v manažovaní baníctva

23.09.2017 16:00

V letnom seriáli Pravdy To najlepšie, čo doma máme sme vám prinášali rozhovory s významnými osobnosťami slovenskej kultúry. Seriál ukončujeme archeológom Jozefom Labudom.

Jozef Labuda pri archeologickom výskume...
Jozef Labuda pri archeologickom výskume zaniknutej banskoštiavnickej lokality Glanzenberg. Autor: archív Jozefa Labudu

„Keby som v máji 1442 žil v dolnej časti Banskej Štiavnice, videl by som horieť hrad a sídlisko na Glanzenbergu. Inak, pre vrch sa používa aj označenie Staré mesto. Muselo to vyzerať podobne, ako keď pred piatimi rokmi horel hrad Krásna Hôrka, čo videli dokonca aj diváci televízie CNN,“ hovorí Jozef Labuda. Archeológ a riaditeľ Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici, ktorý tajomstvo „lesklého“ vrchu, čo sa vypína nad mestom, odkrýva už takmer štyridsať rokov.

Správy o požiari ste našli v archívoch?

Po vojenskom ataku bolo Staré mesto vypálené, o čom sa dochovala aj písomná správa. Ale aj ako archeológ som našiel všade stopy po veľkom požiari, či som kopal v dolnej, alebo hornej časti Glanzenbergu, na terasách alebo na vrchole. Všade boli stopy ohňa. Ale ani po tejto katastrofe tam život neprestal. Keď neskôr Turci ohrozovali Štiavnicu, zosilnili hlavne na vrchole obranné systémy a obnovili veže. Sú zakreslené dokonca na banských mapách ešte aj z 18. storočia.

Vraj práve na Glanzenbergu sa Banská Štiavnica narodila. Čo je na tom pravdy?

Existujú dve verzie, jedna tvrdí že hore na vrchu, podľa druhej dolu pri potoku Štiavnica. Ale podľa mňa sú počiatky Banskej Štiavnice aj na „lesklom“ vrchu, aj dole v meste. V stredoveku v 11. storočí a v priebehu 12. storočia sem prichádzali baníci a začínali ťažiť rudy. Už od 11. storočia totiž fungovala v Ostrihome mincovňa, a ten nie je od Štiavnice až tak ďaleko. Usadili sa hore na Glanzenbergu, kde blízko prechádzala rudná žila Špitáler, neďaleko po vrstevnici zas viedla žila Terézia. Ale rudné žily boli blízko aj dole, aj odtiaľ máme nálezy z 12. storočia. Obe lokality boli najskôr osady. Až keď v 13. storočí dostala Banská Štiavnica privilégiá – predpokladáme, že sa tak stalo v roku 1238 – vyvíja sa v dolnej časti mesto s farským kostolom a románskymi i gotickými domami. A osada Bana hore na Glanzenbergu sa zmenila na hrad a pevnosť. Obe osady existovali pôvodne súbežne, len neskôr v 13. storočí sa to rozdelilo na hrad hore a mesto dolu.

Ako sa z Glanzenbergu vlastne stalo Staré mesto?

V 18. storočí pomýlil nielen Štiavničanov miestny archivár Jozef Richter, z ktorého informácií vychádzal aj slovenský polyhistor a encyklopedista Matej Bel. Keď v roku 1737 písal kroniku, nazval Glanzenberg Starým mestom, hoci vtedy dobre vedel, že to bol hrad. Na všetkých mapách sa v 18. storočí, ktoré sú dnes v archíve Slovenského banského múzea, píše Die alte Burg (Starý hrad – pozn. red.), na žiadnej nenájdete názov Die alte Stadt (Staré mesto – pozn. red.). On ho však chcel pomenovať inak, nanovo, a tak vznikol novotvar. Odvtedy sa lokalita Glanzenbergu spomína dodnes ako Staré mesto. Aj preto vznikol názor, že práve tam boli počiatky Banskej Štiavnice.

Čo prezradili vaše vykopávky o tom, kto hore na Glanzenbergu od 11. storočia žil?

Našli sme tam vežovité stavby hradného paláca aj obytnú vežu kráľovského reprezentanta – komorského grófa. Od neho si waldburgeri, tak sa vtedy hovorilo ľuďom, čo ťažili rudu, prenajímali banské diely. Vedľa na vrchole aj cisternu hlbokú jedenásť metrov. Nálezy hrotov do šípov a kuší spolu s vojenskými vežami a kamennými múrmi valov zas svedčia o tom, že lokalita mala funkciu pevnosti. Chránila však nielen samu seba, pre svoju strategickú polohu slúžila v stredoveku až do 17. storočia aj na obranu mesta.

Palác komorského grófa, vojenská pevnosť… A čo každodenný život obyčajných obyvateľov?

Na terasách sme odkryli základy domov, v ktorých žili baníci. V nich sme našli napríklad kuchynskú keramiku, ale aj hlinené figúrky koníkov, o ktorých dnes vieme, že išlo o detské hračky. Dokladajú každodenný život baníkov. Našli sme aj pec na tavenie rudy, stopy rudného mlyna či taviacej strusky, čo sú zas dôkazy metalurgie a hutníctva. Vykopali sme najväčšiu kolekciu typických baníckych nástrojov na Slovensku. Výrobky zo skla i z keramiky svedčia o importoch zo vzdialených končín. A odkryli sme aj základy domu skúšača rúd.

Akú funkciu plnil skúšač rúd?

V baníckych regiónoch to bola veľmi dôležitá postava. Povedal by som, že v stredoveku bol „probír“ dvojka v manažovaní baníctva. Všetko riadil kráľovský reprezentant, ktorým bol komorský gróf. Ale na základe čoho sa vyrubovala baníkom daň, ktorú museli odvádzať z vyťaženej rudy, to kontroloval skúšač rúd. Testoval vzorky, ktoré mu baníci priniesli, aby vedeli, nakoľko je priestor, ktorý sa stal baňou, efektívny. Či obsahuje bohatú zložku zlata, striebra atď. A že som vykopal jeho dom, to okrem iného dokazujú aj nájdené taviace tégliky z grafitu či veľký kameň v tvare kruhu, čo bola časť rudného mlyna poháňaného zvieraťom.

Čo považujete za svoj najväčší archeologický objav?

Keď máte viac detí, všetky ich máte rovnako rád. Keby som na Glanzenbergu kopal jednu sezónu, možno by som vám to vedel povedať (smiech). Ako archeológ tam ale robím vykopávky už skoro štyridsať rokov. Najcennejším nálezom je pre mňa skutočnosť, že som prispel k interpretácii tejto viacúčelovej lokality. Nebol to len hrad. Široké spektrum odkrytých archeológií aj trojrozmerných predmetov svedčia tiež o jeho vojenskej, metalurgickej a sídliskovej funkcii. V roku 2009 som dokonca našiel základy hradnej kaplnky.

Prečo začal po niekoľkých storočiach čulého života Glanzenberg strácať svoj význam a ľudia ho postupne opúšťali?

V 16. storočí sa komorský úradník presťahoval dole do mesta, život organizoval z Kammerhofu. Po satmárskom mieri už Turci Štiavnicu neohrozovali, nastúpili roky pokoja, barok sa niesol v znamení novej výstavby, stavala sa kalvária… Navyše hore začali mať baníci problémy s vodou, takže v 18. storočí už nebol na Glanzenbergu nikto. Dokonca ani vojaci, a lokalita kedysi plná života začala pustnúť.

Predmety, ktoré ste pri vykopávkach odkryli, sú v bezpečí múzea. Jeho zakonzervovanú históriu však možno spoznávať aj počas prechádzky po náučnom chodníku.

Ľudia ma pristavovali so slovami: pán Labuda, čo všetko ste tam za tie roky našli! Museli sme predtým vrch odlesniť, pomohla nám aj kalamita. Odkryli sme tak aj úplne nové pohľady na mesto, na kalváriu, na Sitno. Podarilo sa nám získať peniaze na zakonzervovanie odkrytých architektúr, na postery aj preklady… A keď sme v roku 2015 otvárali nový chodník, povedal som: Vykopal som na Glanzenbergu vzácne nálezy, ktoré máme v expozícii na Starom zámku. Samotná lokalita sa stala expozíciou v teréne. A keď ešte vydám knihu, tak už môžem ako archeológ aj zomrieť.

Kniha Glanzenberg v Banskej Štiavnici – Archeologický výskum zaniknutej lokality už prišla na svet.

Monografiu o lokalite, ktorej sa venujem takmer celý profesionálny život, som vydal minulý rok. Zaujímali sa o ňu kolegovia z banských regiónov Nemecka, Talianska, Francúzska, všetci ju chceli. Dal som preto text preložiť aj do angličtiny a doplnil ho množstvom ilustračných materiálov a fotografií. Ten, kto si pozrie expozície na Starom zámku, prejde sa po náučnom chodníku a prečíta si moju knihu, získa tak jasný prehľad o počiatkoch baníctva.

Jozef Labuda: Glanzenberg v Banskej Štiavnici -...
Jozef Labuda: Glanzenberg v Banskej Štiavnici - Archeologický výskum zaniknutej lokality Autor: Slovenské banské múzeum

Kariéru archeológa ste však začínali na Sitne.

Kopal som tam len dva roky. Slovenské banské múzeum vtedy viedlo výskum v súvislosti s výstavbou televíznej retranslačnej stanice. Išlo o takzvaný predpísaný zisťovací záchranný výskum. Aj tam som mal pekné nálezy, napríklad polovicu kadlubu na odlievanie bronzových predmetov alebo bronzové dláto ako dôkaz metalurgie.

Nepátrali ste po stopách sitnianskych rytierov?

Keď na vrchole Sitna silne pobúchate nohou, tak to naozaj duní (smiech). Aj návštevníkov som na to upozorňoval. Ale viete, povesť je tradíciou z 19. storočia, keď národní buditelia aj štúrovci ospevovali Kriváň, Sitno či Devín ako symboly ochrany etablujúceho sa národa. Aj nádeje, že keď bude najhoršie, rytieri na koňoch vyštartujú a zachránia slovenský národ. Ale Sitno má ešte veľký potenciál, archeologicky je tam preskúmaných tak desať percent. Nikto ho však neohrozuje, lebo developeri tam neprenikli. Prečo som urobil také objavy na Glanzenbergu? Lebo ma nikto nenaháňal, nestála nado mnou lyžica bagra. Na vykopávkach robím počas roka mesiac-dva, koľko sa dá. Pomáhajú mi šiesti alebo ôsmi chlapci, podľa toho, koľko peňazí sa podarí získať. Len tak sa objavujú zaujímavé nálezy. Sitno ešte len čaká na svoju archeologickú žat­vu.

Prečo ste si zvolili práve archeológiu?

Narodil som sa v Hontianskych Nemciach. V našom regióne pôsobil aj Andrej Kmeť, ktorý bol jedným z prvých vzdelancov, čo sa systematicky venoval archeológii. Jeho súčasníci ho prezývali slovenský Schliemann. Dozvedel som sa, že práve on v roku 1906 zosobášil v Prenčove mojich starých rodičov. Už ako chlapca ma zaujímala história, čítal som Zamarovského, robil aj vlastné „výskumy“. Chodil som popri potoku a zbieral napríklad zaujímavé črepy… Na Filozofickej fakulte v Bratislave otvárali štúdium archeológie len raz za dva-tri roky. A keďže ho otvorili aj v roku, keď som maturoval, bolo rozhodnuté. Profesor Novotný nám hneď na začiatku povedal, aby sme vytriezveli z predstavy, že z nás budú klasickí archeológovia pôsobiaci kdesi v Egypte, Grécku či iných vzdialených krajinách. A postupne nám odhaľoval krásne výskumy a nálezy na Slovensku.

Čo rozhodlo o vašej špecializácii na baníctvo?

Keď som sa narodil, sestra Jolka mala devätnásť a brat Marián (populárny divadelný a filmový herec – pozn. red.) desať rokov. Už neboli najmladší, keď som odišiel na vysokú školu. Mali sme vinohrad, záhradu, tak som sa ťahal do tohto kraja naspäť. Hoci som mohol robiť aj v Nitre alebo Bratislave. Ale práve sa uvoľnilo miesto v Slovenskom banskom múzeu v Banskej Štiavnici, tak som sa prihlásil. Vyšlo to a ja som sa začal špecializovať na montánnu archeológiu.

Slovenské banské múzeum získalo pred tromi mesiacmi titul Múzeum roka 2016. Okrem vášho systematického archeologického výskumu Glanzenbergu vám ocenenie vynieslo aj obohatenie zbierok o vzácnu Marsigliho mapu. Aj dačo iné ako pätnásť minút slávy?

Predstavte si, že aj dvetisíc eur pre kolektív nášho múzea. Podnikneme na ne výlet do Prahy, kde navštívime Technické múzeum, a prejdeme sa náučným chodníkom Glanzenberg ku Kalvárii, ktorý zakončíme opekačkou. Verím, že podobné stretnutia majú pozitívny dosah a povzbudia ľudí do práce na ďalších projektoch a úlohách, ktoré nás čakajú, aby sme dokázali problémy ľahšie zvládať. Pre Banskú Štiavnicu je získanie titulu aj marketingová záležitosť. Do mesta prichádza stále viac turistov, stúpa aj návštevnosť nášho múzea, takže aj tržby nám každoročne rastú.

Apropos, peniaze. Často počuť ponosy na ich nedostatok, vy ich ako príspevková organizácia máte dosť?

Máme také široké spektrum zbierok od geológie až po environment, že patríme pod ministerstvo životného prostredia, nie kultúry. Voľakedy nám ministerstvo garantovalo financie na energie a platy. Príspevok od štátu tvorí cirka sedemdesiat percent rozpočtu našej inštitúcie, zvyšok do tých sto percent si musíme zarobiť, čo je podľa mňa dobré. Nielen na tržbách zo vstupeniek, ale aj rôznymi projektmi, ktorými sa uchádzame o granty, pravidelnými podujatiami venovanými environmentálnej výchove detí a podobne.

Spomenuli ste, že do rodného regiónu ste sa vrátili aj kvôli vinohradu. Ešte stále sa mu venujete?

Kolega archivár zistil, že Janko Labuda z Hontianskych Nemiec predal v roku 1671 víno obyvateľovi Banskej Štiavnice J. Weiglovi, ktorý mu ale nezaplatil. Sťažoval sa teda u richtára, o čom existuje zápis v banskoštiavnickom archíve. Keď máte v rode tradíciu vinohradníctva siahajúcu do 17. storočia, nedá sa inak, než v nej pokračovať. Mimochodom, meno Janko Labuda je tam zaznamenané ako Labuta. Ako mi povedal jazykovedec Paľko Žigo, spolužiak z vysokej školy, naše priezvisko je odvodené od slova labuť. Niekto z našich predkov vraj mal dlhý krk a z toho vzniklo Labuda aj Labuta.

Robota vo vinohrade nie je ľahká. Vládzete?

Mám deväť árov, už ma z tej roboty bolí chrbát. Teraz v auguste sme boli s manželkou v Piešťanoch, dobíjal som si tam baterky. Keď mi nepríde pomôcť syn, ktorý je podnikateľ a behá stále hore-dole, alebo otec nevesty, tak mi pomáhajú rómski spoluobčania z Hontianskych Nemiec. A ja im dám voľačo zarobiť, takže som aj niečo ako sociálny pracovník (smiech). Inak, víno je najlepšie, keď ho večer po robote vytiahnete z tufovej pivnice.

Jozef Labuda (62)

V roku 1978 vyštudoval odbor archeológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po absolutóriu nastúpil do Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici, ktorého sa stal riaditeľom. Jeho ťažiskovou prácou je najmä systematický archeologický výskum na banskoštiavnickom Glanzenbergu (Staré mesto). Je členom domácich i zahraničných vedeckých a profesijných organizácií. Minulý rok mu vyšla kniha Glanzenberg v Banskej Štiavnici – Archeologický výskum zaniknutej lokality.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#To najlepšie čo doma máme #Jozef Labuda #banská štiavnica #archeológ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk