Štefánia Krumlová: Ženy architektky boli naozaj unikát

25.09.2017 09:00

V domoch a stavbách, ktoré projektovala, vyrástlo niekoľko generácií. Aj keď je dnes už na dôchodku, stále sa aktívne venuje ochrane pôvodnej architektúry. Štefánia Krumlová (85) je patrónkou unikátneho sídliska na Račianskej ulici v Bratislave, na konte má niekoľko zaujímavých stavieb, no do histórie sa nevedomky zapísala aj niečím celkom iným. Patrí ku generácii prvých slovenských architektiek.

Štefánia Krumlová navrhovala materské školy pre...
Štefánia Krumlová navrhovala materské školy pre viaceré bratislavské sídliská. Na snímke MŠ na Adámiho ulici v Karlovej Vsi. Autor: Pravda, Robert Hüttner

V 50. rokoch architektúra nebola typickým povolaním pre ženu. Ako ste sa cítili v prevažne mužskom kolektíve?

Skutočne som si to neuvedomovala, no žena v stavbárčine bola naozaj unikát. Pamätám si na moju prvú skúsenosť z praxe. Počas posledných ročníkov v škole sme namiesto stavebnej praxe chodili umývať okná na práve dostavanej budove fakulty architektúry. Naučili ma kresliť výkresy, ale o konkrétnej stavbe som toho veľa nevedela. Moje prvé projekty boli stavby bytoviek s jasličkami a materskými školami v prízemí v rámci sídliska „500 bytových jednotiek“. Projekt som vyexpedovala a po čase prišiel telefonát, aby prišiel projektant na stavbu. Prišla som tam s trasúcimi sa nohami, predtým som na žiadnej takej nebola. Pozerám na miesto, kde mal neskôr stáť bytový dom so škôlkou, no vtedy tam bola ešte len čierna jama. Dovtípila som sa, že ide o izoláciu. Ako som pozerala, tak som pozerala, nevedela som prísť na to, v čo je problém. Projektantov si predsa volajú na stavbu, len keď treba niečo vyriešiť. Zamierila som teda k domčeku s dozorom, nesmelo som zaklopala, otvorím dvere a tam sedelo niekoľko chlapov. Spýtala som sa, aký je problém, a oni sa v tú chvíľu pustili do hurónskeho smiechu. Problém vraj nebol žiadny, len v živote nevideli ženu architektku.

Prečo ste si zvolili práve toto povolanie?

Môj otec bol architekt. Zomrel, keď som mala 15 rokov. Mama sa z toho položila a ja som otcovi nad hrobom sľúbila, že v jeho zamestnaní budem pokračovať a o mamu sa postarám.

To je celkom veľké bremeno na 15-ročné dievča.

Žila som v súdržnej rodine, o inej možnosti som ani len nepremýšľala. Navyše často sa u nás stretávali aj otcovi kolegovia, architektúra sa skloňovala temer každý deň. Už ako dieťa som sa rada hrala tak, že som si vyrábala hračky z tvrdého papiera. Pamätám sa napríklad na malý kočík pre bábiky, na ktorom sa dala vyklápať strecha, alebo kolotoč, ktorý sa naozaj otáčal. Časom hračky prerástli do reality a vyrábala som návrhy na domy.

Neoľutovali ste neskôr svoj sľub?

Naopak, štúdium architektúry sa mi veľmi páčilo. Nikdy som nebola typ, ktorý sa len niečo „nadriluje“ a potom si to pamätá. Odjakživa ma bavilo logické myslenie a kreslenie. Asi to predsa len bolo v génoch. Mala som veľké šťastie, pretože v čase môjho štúdia na fakulte prednášali výnimočné osobnosti architektúry ako napríklad Vladimír Karfík, Emanuel Hruška, Jan E. Koula, Alfréd Piffl, Jozef Lacko, Martin Čeněk a ďalší. Posledný rok štúdia a diplomovú prácu som robila pod vedením Emila Belluša. Títo nevšední ľudia mi neodovzdali len bohaté vedomosti z architektúry, svojimi postojmi mi dali veľa aj do života.

Školu ste absolvovali v roku 1955. Ako to vyzeralo s uplatnením v praxi?

Po škole som nastúpila do Stavoprojektu, ktorý sa špecializoval na výstavbu Bratislavy. Išlo o množstvá bytov. Najideálnejším riešením boli prefabrikované a opakované stavby. V továrňach sa vopred vyrobili určité diely, z ktorých potom na mieste rástli budovy. Nie tehla po tehličke ako pri murovaných stavbách, ale stena ku stene. Tieto stavby boli rýchlejšie a dodržiavali všetky predpísané parametre. To ma však, samozrejme, nebavilo. V snahe vyhnúť sa tomu som sa vrhla na projekty škôl, škôlok, jasličiek a malej architektúry, čo bolo v rámci sídlisk najzaujímavejšie. Tak napríklad vznikla aj zaujímavá škola na Metodovej ulici, na ktorej som pracovala spoločne s Ľudovítom Jendrejákom. Veľa zaujímavých sólových stavieb v Stavoprojekte nebolo a keď sa také vyskytli, bol o ne veľký záujem a do ženských rúk sa príliš nedostávali. Stavoprojekt bol určený predovšetkým pre výstavbu bytov, vznikali tam skôr veľké urbanistické práce. V podniku vyprojektovali takmer všetky vtedajšie sídliská ako napríklad Februárku, Ružinov, Karlovu Ves, Dúbravku, Petržalku a mnohé ďalšie. Vždy to bola práca kolektívu.

Čo sa týka výstavby sídlisk, máte za sebou zaujímavý projekt v Podvorniciach. Čím bol špecifický?

V rámci sídliska sa nám s Imrichom Ehrenbergerom podarilo vymyslieť menšie celky bytových domov s predzáhradkami pre prízemné byty. V tom čase sa paneláky odovzdávali do užívania hneď, ako boli hotové. Mrzelo nás, že sú priestory holé a bez zelene, a vtedy mi napadlo, že keď vytvoríme predzáhradky, ľudia si tam tú zeleň vypestujú sami. Za tento krok sme neskôr znášali hnev z vedenia mesta, pretože predzáhradky neboli náplňou plánu sídliska. V súčasnosti ide o bežné riešenie aj na nových stavbách.

Sídlisko Dúbravka Podvornice
Sídlisko Dúbravka Podvornice Autor: archív Štefánie Krumlovej

Medzi vaše obľúbené projekty však patrili najmä materské školy v Karlovej Vsi a Dúbravke. Ako ste sa k nim dostali?

Sídlisko v Karlovej Vsi bolo prvým bratislavským sídliskom, ktoré nebolo položené v rovine, ale vo svažitom teréne. V Stavoprojekte prišli na to, že pre takýto terén nemajú žiaden vhodný typový projekt. Bolo teda treba vypracovať nový, atypický, ktorý by sa dal upravovať podľa počtu detí a kombinovať s jasličkami. Keď som ho dokončila, niekoľkokrát sa opakoval v Karlovej Vsi, ako aj v Dúbravke. Najviac ma teší, že stavby sú stále vyhovujúce, udržujú sa a svojmu účelu slúžia už 40 rokov. Nezostarli ani z prevádzkového, ani z architektonického pohľadu.

Chceli ste presadiť aj väčšiu farebnosť. Aké vtedy boli možnosti?

So sídliskami sa nedalo nič robiť, farby som chcela najmä pre škôlky. Prišla som teda do Chemolaku v Smoleniciach, kde mi ukázali krásnu pestrofarebnú vzorkovnicu. Zaujímalo ma, ako farby vyzerajú aj v skutočnosti, tak ma zaviedli na dvor, kde mali nátery na stenách. Prídem tam a pozerám – šedá, tmavšia šedá, svetlejší odtieň šedej… Pýtam sa, kde sú tie farby, a oni, že sa na ne pozerám. Takto budú po rokoch vyzerať všetky. Farbivá mali vtedy v Nemecku, Taliansku, jednoducho všade inde, len nie u nás. Teraz je situácia opačná. Zateplia dom a vidím – oranžová, zelená, modrá… Čím pestrejšie, tým lepšie. Je to paradox. Kým v socializme som sa o farby usilovala, teraz čakám, kým aspoň trochu vyblednú.

Mohli si architekti v prísnej uniformite dovoliť aj voľnosť a invenciu?

V Stavoprojekte boli naprojektované aj vynikajúce atypické stavby ako napríklad Prístavba Slovenskej národnej galérie od Vladimíra Dedečka či budova Slovenského rozhlasu od Štefana Svetka a kolektívu. Na tú dobu sa im podarilo niečo úžasné, je zázrak, že to vôbec prešlo. Ďalej to bol rad kultúrnych domov, škôl, zdravotníckych stavieb či závažných urbanistických prác.

Do akej miery ste sa zase dokázali presadiť vy? Spomínali ste, že zaujímavé sólové stavby sa do ženských rúk príliš nedostávali. Cítili ste, že máte oproti mužom menej príležitostí?

To zase áno. Asi pol roka po tom, čo som do podniku prišla, vypísali súťaž na chatu na Popradskom plese. Bola som veľká turistka. Povedala som si, že predsa viem, ako má taká chata vyzerať a skúsila som to. V súťaži som získala druhé miesto s tým, že prvé neudelili. Keď zistili, kto som, vyhlásili, že som príliš mladá, bez skúseností a projekt a realizáciu podľa môjho návrhu urobili iní architekti, ale pod svojím menom. Povedali mi, že autorom je Stavoprojekt, a tým sa to skončilo. Neskôr som sa na chatu bola pozrieť osobne a skutočne bola urobená podľa môjho projektu. Podobnú skúsenosť mám aj s kultúrnym domom v Podbrezovej. Vymyslela som ho, naprojektovala a bol už tesne pred expedíciou. Vtom však prišla požiadavka, že treba okamžite vyexpedovať množstvo bytoviek a kultúrny dom pripadol kolegovi. Neskôr v knihe o kultúrnych domoch na Slovensku dokonca uviedol, že je výhradným autorom. Bránila som sa, žiadala, aby aspoň uviedol, že je spoluautor, no nestalo sa tak. Autorstvo vtedy pre Stavoprojekt nebolo dôležité.

Návrh chaty na Popradskom plese
Návrh chaty na Popradskom plese Autor: archív Štefánie Krumlovej

Napriek tomu vaša práca neupadla do zabudnutia. Pred časom ju pripomenula aj putovná výstava Emancipované: prvá generácia architektiek na Slovensku, ktorá predstavila aj ďalšie architektky Máriu Krukovskú, Milicu Marcinkovú, Vieru Meckovú, Oľgu Ondreičkovú a Lýdiu Titlovú. Ako ste reagovali, keď za vami s týmto nápadom prišla kurátorka výstavy Henrieta Moravčíková?

Henrieta Moravčíková je výnimočná žena. Keď ma oslovila, bola som prekvapená, no zároveň som jej bola veľmi vďačná. Je úžasné, že keď som už uzmierená so svojím tvorivým životom takým, ako bol, niekto si naň spomenie a pripomenie ho. Ako som už spomínala, za socializmu som nebola autorom. No taký je život a človek ho musí brať so všetkými bolesťami. Buď sa môže v živote smiať, alebo plakať nad každou hlúposťou. Počas socializmu sa proti systému nedalo bojovať, ak ste boli v zlom kádri, odpísali vás. No dnes tu tá možnosť je. Už si môžete povedať áno, mám na to právo. Dnes sú architektky bojovnejšie a veľmi im držím palce. No ja som aj tak nesmierne vďačná, že som mohla byť v architektúre. Je to povolanie, ktorému sa musíte celá odovzdať. Mladým ľuďom, ktorí chcú študovať architektúru, vždy vravím, že to nie je práca na osem hodín denne. Nefunguje to tak, že prídete ráno do práce, potom si „zaklapnete“ a idete domov. Je to tvorivá práca, ktorá vzniká ráno, ale aj v noci. Nedá vám vydýchnuť, kým problém nevyriešite. Architekt musí byť trochu technik, trochu estét, trochu psychológ, takisto dobrý organizátor. A svoju prácu musí milovať.

Mnohí tvorcovia sídlisk upadli po revolúcii do nemilosti, hoci často išlo o renomovaných architektov. Cítili ste to podobne?

V prvom rade musím podotknúť, že Stavoprojekt bol skutočne kvalitným podnikom a takmer všetci jeho pracovníci sa uplatnili aj v ďalšom režime. Dokonca si dovolím tvrdiť, že nebyť socializmu, Bratislava nemá toľko stavieb. A nielen bytových. Napríklad nemocnice. Koľko súkromníkov by postavilo toľko nemocníc? Ja viem, že nie sú ideálne, ale sú. Teraz je len na nás, aby sa dali do poriadku. Prefabrikované a typové výstavby išli rýchlo dopredu. Bez nich by nestála ani celá Petržalka. Tým, že sa stavby stavali podľa jedného kľúča, mohli sa odhaliť aj prvotné chyby a práca sa zefektívnila. Ku koncu už išlo o takú kvalitu, že bola až škoda, že to celé zrušili. No zmenil sa režim a móda bola pozerať sa na všetko staré s opovrhnutím. Václav Havel sa raz dokonca o Petržalke vyjadril ako o králikárni. Toto mu mám za zlé, pretože to povedal v čase, keď sme už mali veľmi dobré panelové stavby.

Materská škola v Dúbravke
Materská škola v Dúbravke Autor: Rajmund Muller

V súčasnosti sa aktívne angažujete v záchrane sídliska na Račianskom mýte, čo je časť sídliska ľudovo nazývaného Februárka. Boli ste dokonca jedna z jeho prvých nájomníčok. Čím je výnimočné?

Je to unikát. Navrhol ho mimoriadne schopný kolektív na čele s architektom Štefanom Svetkom. Bolo to jedno z prvých komplexných sídlisk. Malo školy, škôlky, obchody, čistiarne, ihriská… Všetko, čo jedno sídlisko na takú kapacitu potrebuje. Februárka bola experimentálnym sídliskom. Bytové domy boli stavané systémom liateho betónu. Neboli tam panely, ale na mieste „zašalované“ a zaliate steny. Tento systém bol neskôr pôdorysne aj fasádne vzorom pre panelové sídliská.

Jeho najväčším nepriateľom sú však podľa vás bezhlavé rekonštrukcie by­tov.

Odmalička som bývala v činžiakoch a sťahovali sme sa mnohokrát. Vždy sme si však byt zariaďovali pomocou nábytku. Teraz je v móde obývačka spojená s kuchyňou. Mnoho ľudí príde do nového bytu a prvé, čo urobí, je, že tú stenu vybúra. No pri liatom betóne je to nosná stena. Ľudia si môžu mýliť stavby z liateho betónu s panelovými stavbami, a tak môže dôjsť k veľkým škodám. Každý dom má určitý koeficient bezpečnosti, a ten sa každým zásahom zmenšuje. Preto je veľmi dôležité, aby bola pred každou prestavbou vypracovaná projektová dokumentácia so statickým výpočtom a stavebný úrad ju dôsledne kontroloval. Čo sa žiaľ nekoná.

Je súčasná situácia na sídlisku kritická?

Sú domy, kde už pod vplyvom neuvážených zásahov vznikli vnútorné praskliny. Keď si napríklad všimnete prvý dom, ktorý oddeľuje sídlisko od parku, na jeho podchodoch sú nalepené zvláštne štítky. V dome sa už prestavovalo a má aj nadstavbu. Koeficient už kričal haló a vznikli trhliny. Vďaka týmto špeciálnym štítkom sa teraz sleduje, či to praská ďalej, alebo sa to zastavilo.

Čo sa týka Bratislavy, ako vnímate súčasnú pomerne rozsiahlu výstavbu, ktorá postupne mení jej tvár?

Počas socializmu sa vo veľkom stavali paneláky, dnes sú to obrovské sklenené stavby. Jedna ako druhá, rovnaký železobetónový skelet a každá je olepená sklom. A stavajú sa vo veľkom množstve. No ako vždy ide o peniaze, ľudia developerom predávajú pozemky. Keď niekto získa pozemok napríklad v ucelenej zastavanej časti mesta s nižšími objektmi, bez ohľadu na jej okolie tam navrhne hoci aj 20-podlažnú budovu. Iba pre zisk. To je aj príklad budovy vedľa bývalej YMCA na Šancovej ulici. Všetko sa zastavuje bez ohľadu na okolie, na celok. No je mi ľúto najmä toho, že padli vinohrady. Keď prídete hocikde do zahraničia, pýšia sa čo i len troma políčkami. My sme si ich pokojne nechali zničiť, pretože niekto chcel mať pekný výhľad na mesto. A keď to má jeden, chcú to aj ďalší. Dnes už to nie je výstavba v krásnej zeleni. Je to prehustené, navyše bez doriešenia dopravy. Takisto sa nerešpektuje autorský zákon. Spomeniem napríklad Obchodný dom Slimák, progresívne dielo známeho architekta Ivana Matušíka. Bola to kruhová budova s dvoma podlažiami, priestranná, uprostred ktorej bolo námestie s fontánou. Dnes je nadstavaná o jedno podlažie a celý objekt zaplavilo množstvo malých obchodov. Z peknej stavby je hrča nalepených „dostavbičiek“. Nedá sa tam dýchať. Nemal to ustrážiť napríklad stavebný úrad? Je to obrovské porušenie autorského zákona.

Škola na Metodovej ulici (dnes Gymnázium Metodova)
Škola na Metodovej ulici (dnes Gymnázium Metodova) Autor: archív Henriety Moravčíkovej (SAV)

V čom je podľa vás najväčší problém? Neúcta?

Treba dodržiavať zákony a vykonávať tresty za ich nedodržiavanie. Architektúra by sa mala viac dostať do povedomia ľudí. Ide o obrovské, dlhodobé hodnoty (či už zlé, alebo dobré). Keď si kúpite zlý kabát, môžete ho vrátiť alebo si kúpiť nový. Keď postavíte dom, je to na mnoho desiatok rokov. Ide o zrkadlo našej kultúry. Architektúra je dielo – veľké dielo, či už je to len jeden objekt alebo sídlisko.

Štefánia Krumlová (85)

Pochádza z Martina. V rokoch 1949 až 1955 študovala na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave. Zamestnala sa v Stavoprojekte, kde sa venovala projektovaniu moderných obytných súborov. Navrhla rad typových bytových a školských stavieb. Už krátko po nástupe do projekcie sa zviditeľnila návrhom školy na Metodovej ulici s telocvičňou zastrešenou exponovanou lanovou konštrukciou. V 60. a 70. rokoch navrhovala školské a predškolské zariadenia pre viaceré bratislavské sídliská, najmä Karlovu Ves a Dúbravku. V 70. rokoch pôsobila aj ako externá pedagogička na Fakulte architektúry SVŠT. V rokoch 1993 až 2005 bola autorizovanou architektkou Slovenskej komory architektov. V súčasnosti sa aktívne angažuje v záchrane sídliska na Račianskom mýte. Vo voľnom čase sa venuje fotografii.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Štefánia Krumlová #Stavoprojekt #sídliská #Bratislava #architekrúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk