Vytautas Landsbergis: Postsovietske Rusko oživuje staré choroby

02.06.2018 15:00
Vytautas Landsbergis
Bývalý litovský prezident Vytautas Landsbergis sa dlhé roky angažoval aj v kultúrnom hnutí Fluxus. Autor:

Doma ho volajú "tatuško" a táto prezývka dokonale vyjadruje lásku, ktorú Litovčania prechovávajú k dlhodobo najpopulárnejšiemu litovskému politikovi a bývalému prezidentovi.

Spolu s Lechom Walesom a Václavom Havlom sa Vytautas Landsbergis stal symbolom vzdoru proti sovietskej okupácii. Ešte pred nástupom do vrcholovej politiky sa venoval hudobnej vede, angažoval sa v kultúrnom hnutí Fluxus a súťažne hral šach. Bývalý europoslanec porozprával pre Pravdu o dôležitosti budovania kultúrnej politiky, o súčasnom rozpínaní Ruska, ako aj o ďalšej úlohe Litvy vo svetovom umení.

V minulosti ste pôsobili ako profesor na hudobnej akadémii, ale aj ako skladateľ. Hudba bola dôležitou súčasťou vašej sebarealizácie. Nevytrhla ju potom politika z vášho života?

Nikdy som sa nepovažoval za skladateľa, keďže som zložil naozaj iba niekoľko malých skladbičiek, ale skôr za hudobného výskumníka, pedagóga a interpreta. Z tohto aspektu hudba zostala aj popri politickej kariére zakorenená v mojej duši. Aj dnes som ešte sporadicky praktizujúcim hudobníkom.

Dlhé roky ste sa angažovali v kultúrnom hnutí Fluxus. Aký je váš súčasný postoj k tomuto hnutiu, čo vám dalo a čím ste ho obohatili vy osobne?

Hnutie Fluxus, s ktorým som býval v kontakte, objavilo pre unavené ľudstvo nekončiacu sa zábavu, potlačilo nudný spôsob života a pripomenulo mu nesmrteľné, nikdy sa nekončiace detstvo, ktoré nemôže byť stratené, pokiaľ je vaša existencia poznačená neustálou vynaliezavosťou a hravosťou a ak každý váš krok a pohyb vnímate ako radostnú udalosť. (Medzinárodné umelecké hnutie Fluxus patrilo k najexperimen­tálnejším umeleckým hnutiam 60. rokov, čerpalo aj z princípov dadaizmu, prekvapovalo a šokovalo provokatívnymi happeningmi. Bolo revoltou proti konvenčnému umeniu – pozn. red.)

Ste aj výborný šachista, kedysi ste aj reprezentovali Lit­vu…

Bohužiaľ, dnes už nemám čas na mnoho pekných a pre mňa zmysluplných vecí.

S akými cieľmi ste vstupovali do politiky?

Nechcel som vstúpiť do politiky ako na bojisko, alebo len tak pre zábavu, ale samotná politika si ma povolala a zapojila ma do diania. Za pomerne dlhú dobu počas sovietskeho režimu som bol radšej pozorovateľom politiky a citlivo a senzitívne som sa zaujímal o javy dejúce sa okolo mňa a mal tak vlastné preferencie vnútri aj mimo politiky povolených limitov. Dokonca som v tej dobe zohrával úlohu v prospech rozširovania priestoru slobody mysle a umeleckého vyjadrovania. Potom neskôr v 80. rokoch prišiel čas priamo bojovať politicky za oslobodenie od dlhých dekád okupácie a utláčania našej krajiny a prijať úlohu aktívneho účastníka. A o čosi neskôr ma vedenie litovského oslobodzovacieho hnutia Sąjūdis povolalo stať sa lídrom Litvy. Volanie alebo osud? Mohli by sme pri tomto uvažovať o rôznych definíciách. Nikdy som však neľutoval tento môj vývoj.

Akú úlohu zohráva a bude zohrávať v blízkej budúcnosti Litva v európskej kultúre?

Úlohou Litvy je byť kreatívna a vynaliezavá vo svojej vlastnej, zdedenej identite a práve týmto spôsobom prispievať k európskej a svetovej kultúre.

Dopomohla k zvýšeniu povedomia prezentácia Vilniusu v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry? Ako ste spokojný s jej účasťou na tomto projekte?

Šancu, ktorou sme mohli informovať svet o našej krajine, sme využili iba do istej miery, nie s maximálnou účinnosťou.

Spoluiniciovali ste hnutie, ktorým sa Litva chcela odtrhnúť od Sovietskeho zväzu, a váš nenásilný protest pritiahol pozornosť sveta, vďaka čomu ste mohli neskôr prijať zákon o vyhlásení nezávislosti Litvy.

Nešlo o separáciu, ale o oslobodenie. Nebol to len protest proti nespravodlivosti, ale išlo aj o vybudovanie života v slobode. Boli sme pri tom takí mladí.

Sovietsky zväz dlhé roky gniavil svoje satelitné krajiny a teraz sa už ani netají tým, že by rád dostal naspäť svoj východný blok. Vy ste boli jedným z prvých, kto upozorňoval na snahu Ruska vybudovať opäť svoje impérium. Mali by sa začať obávať všetky postsovietske krajiny o svoju suverenitu?

Prirodzene. Postsovietske Rusko oživuje staré choroby a stále zhoršuje situáciu, pripomínajúc tak anachronizmus cárskeho Ruska. Uzatvára sa do nebezpečného nepriateľského štátu, a je len viac pomstychtivé pre svoje vlastné zlyhania a nešťastia k všetkým okolo seba. Preto je čoraz nebezpečnejšie. A chce si znova podrobiť bývalé satelity východného bloku. Lídri Kremľa pokračujú v línii ruského cárskeho fundamentalizmu mysliac si, že štát je nadvláda a riadenie nad všetkými ostatnými.

Mizne už z východnej európskej kultúry to povedomie o ruskom gigantovi, na ktorého chrbte stoja menšie národy?

Bol to skutočne historický proces konaný z vôle ruských vládcov absorbovať a asimilovať menšie národy a originálne etnické entity. Mnohé z nich skutočne v priebehu storočí zmizli alebo postupne zanikali, ako napríklad etnické skupiny v Sibírsku, na území Ruska ovládajúceho kontinentálne euroázijské kolónie. Iní, pokiaľ začali silnieť a stávali sa voči tomu čoraz imúnnejší, sú dodnes prenasledovaní a musia bojovať, aby si mohli ochrániť svoju unikátnu identitu, možno aj dokonca zdieľaním snov o ich národnom bytí ako členovia rodiny svetových národov. Čečensko (pozn. red. – Čečenská republika) je takýmto príkladom.

Ako môže kultúra bojovať proti tomuto útlaku?

Iba existenciou samotnej národnej kultúry. Tak ako je uchovaná v Litve.

Mnohí ľudia opäť začali cítiť, že svet sa začína rozdeľovať na Východ a Západ. Cítite, že aj v oblasti kultúry panuje návrat k tejto ideológii?

Čoraz viac vnímame rozdiely medzi demokraciami a nedemokratickými režimami: diktátorskými a tyraniami. Západné demokracie ako Japonsko, Taiwan, Filipíny, India nie sú nepriateľské k demokracii západných krajín a k samotnej demokracii, ale spolupracujú pri budovaní lepšieho sveta. Nedemokratické krajiny preferujú vojny.

Vytautas Landsbergis (1932)
Dlhodobo najobľúbenejší litovský politik sa pôvodne venoval hudobnej vede, ktorú vyštudoval, a v akademickej kariére to dotiahol až na titul profesora. Už počas vysokoškolského štúdia sa zapájal do rôznych iniciatívnych skupín, ktoré chceli zabrániť vplyvu sovietskeho aparátu. V roku 1988 oficiálne vstúpil do politiky, keď stál na čele hnutia Sąjūdis a o dva roky neskôr bol zvolený za predsedu Rady Litovskej socialistickej republiky, odkiaľ neskôr vyhlásil nezávislosť Litovskej republiky. Stál na čele litovského parlamentu a de iure bol aj prezidentom Litvy. Bol súčasťou Rady Európy, Baltského zhromaždenia a dlho pôsobil aj ako europoslanec. Publikoval okolo 30 kníh, okrem toho vydal zbierku básní a pamätí, dlhé roky sa angažoval v kultúrnom hnutí Fluxus a je čestným predsedom Litovskej šachovej federácie. Je ženatý s pianistkou Gražinou Ručytė-Landsbergisovou, s ktorou majú dve dcéry hudobníčky a syna literáta.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vytautas Landsbergis #Rusko #rozhovor #kultúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk