Prvým predpokladom, aby sa nejaký prvok ocitol v zozname UNESCO, je jeho uznanie na národnej úrovni, resp. zápis do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. V ňom sa modrotlač spoločne s horehronským viachlasným spevom objavila už v roku 2016. Kým Horehronie si zápis do medzinárodnej spoločnosti vyspievalo už minulý rok, nominácia modrotlače sa stala výsledkom spolupráce viacerých krajín. Oficiálnym predkladateľom kandidatúry špeciálnej farbiarskej techniky sa v roku 2017 stalo Rakúsko.
„V rámci stredoeurópskych krajín veľmi úzko spolupracujeme, navzájom sa poznáme z rôznych konferencií a práve na jednom pracovnom workshope rakúska strana iniciovala krok podať spoločnú nomináciu. Následne sme oslovili aj ďalšie krajiny a zorganizovali viacero stretnutí, nielen na Slovensku, ale aj v Rakúsku či Maďarsku,“ opisuje vznik nominácie Juraj Hamar, podľa ktorého trval celý proces asi dva roky. Z ocenenia modrotlače neskrýval radosť, no ako zároveň dodal, sekretariát UNESCO vyzdvihol na stredajšom rokovaní nielen modrotlač, ale aj vynikajúcu medzinárodnú spoluprácu, čo sa podľa jeho slov nestáva veľmi často.
Spojiť sa oplatí
„UNESCO razí v posledných rokov filozofiu, že pokým môže štát podať len jednu národnú nomináciu, pre medzinárodné nominácie limit neplatí. Aj preto sa v posledných rokoch spája čoraz viac krajín. Bolo to vidieť aj tento rok, keď napríklad Grécko podávalo nomináciu na tradičné stavanie kamenných múrov za asi sedem štátov. My sme sa takisto už pred dvoma rokmi spojili s Českou republikou, keď sa do zoznamu UNESCO dostalo bábkarstvo v Česku a na Slovensku,“ uviedol príklad Hamar, podľa ktorého je mediálny ohlas pri zápise znásobený počtom zúčastnených krajín.
Foto: Martin Kleibl
Úspech viacerých krajín v rámci jednej nominácie je podľa jeho slov len dôkazom toho, ako tradičnú ľudovú kultúru už od nepamäti formuje migrácia. „Či už ide o technológie, materiály, suroviny, ale napríklad aj o hudbu, je celkom prirodzené, že sa objavujú na viacerých miestach. Slovinsko si teraz chce dať do zoznamu zapísať háčkovanú čipku, ktorú môžeme takisto nájsť aj v iných krajinách. Kolegovia z Afriky nám dokonca prezradili, že farbu indigo dovážali z Bavorska, aby si ňou natierali domy. Teraz idú Vianoce a na tradičnom slovenskom stole sa určite objavia medovníky s koreninami ako vanilka, badián či kardamon, ktoré nepochádzajú zo Slovenska. Aj to sú cesty tradičnej ľudovej kultúry,“ poznamenal riaditeľ SĽUK-u.
Modrotlač môže dnes niekto veľmi zjednodušene vnímať len ako modro-bielu látku s rôznorodými motívmi, v skutočnosti je však s jej výrobou spojený nesmierne náročný proces. Ide o špeciálnu techniku farbenia látkového materiálu, ktorý je potlačený vzorom takzvanej „rezervy“, čo je zmes zamedzujúca zafarbeniu látky v mieste vzoru. Následne sa zafarbí modrou farbou – indigom – pričom miesta s „rezervou“ zostanú biele. Na Slovensko sa táto technika dostala z Holandska a Nemecka v priebehu 18. storočia. Najskôr sa udomácnila v meštianskom prostredí, pričom do ľudového odevu a textilu prenikla v 19. storočí.
Modrotlač na Slovensku
Na otázku, či majú techniky modrotlače v rámci jednotlivých krajín nejaké výrazné špecifiká, odpovedá Juraj Hamar skôr opatrne. „To je taká istá otázka, ako keby sme sa spytovali, čím sa líši jedna dielňa od druhej, prípadne jeden majster od ďalšieho,“ zdôrazňuje špecifický prístup každého jedného výrobcu. Napriek medzinárodnému úspechu modrá farba indiga vždy zdobila ruky konkrétneho remeselníka s vlastným príbehom. Príbeh modrotlače na Slovensku v súčasnosti píšu aj Matej Rabada, ktorý má dielňu v Párnici na Orave, či Peter Trnka pôsobiaci v Ivanke pri Dunaji. Obom sa podarilo techniku modrotlače nielen uchovať, ale aj rozšíriť a spopularizovať u širšej verejnosti.
Foto: Modrotlač Mateja Rabadu
„Pocity zo zápisu do zoznamu UNESCO boli neopísateľné. Je skvelý pocit, keď takéto uznanie získa niečo, čomu sa venujete. Na jednej strane cítim hrdosť, na strane druhej aj zodpovednosť remeslo uchovať a ďalej ho zveľaďovať,“ uviedol Matej Rabada, ktorý sa technike modrotlače začal venovať už popri štúdiu ako textilný dizajnér. Ako dodal, verí, že tento úspech pomôže spopularizovaniu samotnej techniky. „Nie každý dokáže rozlíšiť originálnu modrotlač od klasickej modro-bielej látky. Možno práve tento zápis v tom nastolí trochu poriadku,“ želá si mladý majster, ktorý sa v rámci svojej činnosti snaží prepájať tradičné remeslo s moderným dizajnom.
Z jeho oravskej dielne vychádzajú produkty prispôsobené súčasnosti. „Nerobíme len tradičné šatky či obrusy. Zameriavame sa hlavne na odev, aby bola modrotlač nositeľnou aj v bežnom živote,“ vysvetľuje Rabada, ktorého okolie si už dávno zvyklo na to, že chodí s rukami zafarbenými domodra. „Je to veľmi dobrá téma na rozhovor,“ smeje sa farbiar, „ľudia sa ma pýtajú, prečo mám modré ruky, tak im vysvetlím, čo robím, a rovno sa aj spropagujem.“
Zašpiniť si ruky od modrej farby sa rozhodne nezdráha ani Peter Trnka, ktorý zdedil remeslo modrotlače po svojom dedkovi. Jeho starý otec Stanislav bol 20 rokov jediným modrotlačiarom na Slovensku a keď náhle zomrel, ako vnuk cítil morálnu povinnosť unikátnu tradíciu zachovať. Po dedkovi mu zostalo všetko vybavenie aj receptúry, samotnej technike sa však už musel – rovnako ako Matej Rabada – naučiť sám. A práve pri experimentovaní s modrotlačou a objavovaní jej tajomstiev sa z povinnosti stala skutočná vášeň.
Foto: Emília Nováková
Ako Trnka priznal, uznanie tejto techniky v medzinárodnom kontexte ho veľmi prekvapilo. „Prekvapila ma už nominácia na národnej úrovni, pretože ja som v týchto intenciách nikdy nepremýšľal. No možno práve zápis do zoznamu UNESCO pohne aj ostatných šikovných ľudí, aby sa tomu začali venovať. Modrotlač sa dá naučiť, ide však o veľmi komplikovaný proces. Aj keď dnes žiadny výrobca neprezradí svoje know-how, prezradí aspoň základy a to ostatné je už na šikovnosti záujemcov,“ tvrdí Trnka, ktorý v rámci náučnej šou RTVS Remeslo má zlaté dno „zaškoľuje“ troch učňov. Aj keď to nechce dopredu zakríknuť, všetci traja majú podľa neho vážny záujem v remesle pokračovať.
Modrotlač je šiestym slovenským prvkom v zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Už predtým sa tam ocitli fujara ako hudobný nástroj a jej hudba (2005), terchovská muzika (2013), gajdošská kultúra (2015) či už spomínané bábkarstvo na Slovensku a v Česku (2016) a horehronský viachlasný spev (2017). A čo by mohlo do prestížneho zoznamu pribudnúť najbližšie? Podľa Juraja Hamara je horúcim kandidátom drotárstvo. O jeho nominácii by sa malo hlasovať na budúci rok.
Čo je charakteristické pre modrotlač
- Modrotlač je indigom namodro farbená látka s tlačenými vzormi.
- Na naše územie sa dostala z Holandska a Nemecka v 18. storočí. V 19. storočí prenikla aj do ľudového odevu.
- Okrem modro-bielej modrotlače sa vyrábala aj so žltým, zeleným, s bledomodrým a oranžovým dekórom.
- Prvým modrotlačiarom na Slovensku bol Samuel Kraus.
- Väčšina modrotlačiarní u nás zanikla krátko po druhej svetovej vojne.
- Pravá modrotlač je modrá z obidvoch strán a vzor môže niekde presvitať. Stopy ručnej práce sú badateľné v nedokonalostiach pri nadväzovaní vzoru či nie úplne rovnomerným zafarbením, najmä z rubovej strany.
