Jozef Paštéka, scenárista a dramaturg
Odišiel Dušan, odišiel jeden z nás. Spolužiak, kamarát, spolupracovník. Spoznal som sa s ním na škole počas štúdia scenáristiky a potom som s ním spolupracoval ako dramaturg slovenskej televízie na inscenácii Dynamit podľa Jacka Londona a jeho románu Tulák po hviezdach a tiež na inscenácii Plukovník Chabert podľa diela Honoré de Balzaca. Ctibor Filčík tam predviedol krásny herecký výkon s Božidarou Turzonovovou. S Dušanom som toho veľa absolvoval. Mám s ním veľa zážitkov, bol som aj uňho doma v Moravskom Lieskovom. Pamätám si, ako sme tam jednu noc strávili v pálenici. Rozprával som tam všetkým o svojej diplomovej práci, ktorú som písal o Jánošíkovi, popri tom sme pili slivovicu. Dušan bol veľká osobnosť, miestami bol výbušný a vedel sa aj pobiť. Každopádne s veľkým záujmom som čítal všetko, čo napísal. Raz sme sedeli s partiou jeho spolužiakov, medzi nimi boli aj Dežo Ursiny či Leo Štefankovič, a zrazu prišiel Dušan a povedal: „Napísal som prózu. Volá sa to Patagónia“. Bola to rozsiahla a veľmi zaujímavá novela. Ja teraz učím scenáristiku na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU a moji študenti majú počas štúdia jednu z úloh napísať filmovú adaptáciu prózy. A každú chvíľu niekto zo študentov príde a povie, že by chcel spraviť scenár práve podľa Patagónie. Je mi veľmi smutno, že už tu nie je, boli sme si veľmi blízki. No som rád, že pri jeho osobe si viem zaspomínať aj na veci, pri ktorých sa zasmejem.
Veronika Šikulová, spisovateľka
Odchádzajú králi, napadlo mi, keď som sa dozvedela, že Dušanko zomrel. Okrem toho, že bol „búrlivák, žúrista a frajer“, a že všetci s ním máme nejaké srandovné a pekné zážitky, bol vážny a vynikajúci spisovateľ, výborný rozprávač, hovoril mi, že jemu to diktuje pán Boh, ešte aj preklepy mu vraj prepačuje. Ale bol aj smutný muž, ktorý aj nechtiac vedel rozosmiať a rozveseliť ako málokto. To, „čo si myslím, zúžim na to, čo nepoviem“, nechcem sa deliť o to, čo teraz cítim. Ja sa za Dušana dnes večer budem modliť. O modlitbe sme sa napokon rozprávali aj naposledy, keď sme sa stretli.
Erik Jakub Groch, básnik a vydavateľ
Milý Duško, čo si ťa ja pamätám, náš vzťah bol vždy popretkávaný iným, intenzívnejším vzťahom, k niekomu inému, intenzívnejšiemu. Možno preto nám bolo spolu vždy tak dobre – stíšene a mierne. Napokon, okrem dlhoročných vzájomných návštev v rôznych viac či menej akútnych oddeleniach bola to práve mariánska púť, ktorá ťa niekoľkokrát priviedla až sem ku mne, dva kilometre od Mariánskej hory. Pokiaľ si dobre pamätám, poslednú návštevu ti dlhujem ja. Tak zbytočne dlho som ju odkladal, do kelu! Teraz musíme chvíľu vydržať, kým sa znova uvidíme. Dúfam len, že sa doma môže fajčiť.
Zora Prušková, literárna teoretička a kritička
Dušan Mitana bol aj zostane literárne významným autorom – prozaikom druhej polovice 20. storočia. Debutoval bezprostredne poučený literárnou a vôbec umeleckou skúsenosťou generácie 60. rokov. Mal však rovnako blízko aj k neovantgardnej polohe generácie 40. rokov (odtiaľ azda pochádza uvítanie jeho debutu Dominikom Tatarkom). Rovnako blízko, iba zdanlivo na opačnom póle, mal k poézii, estetike a filozofii básnickej skupiny Osamelých bežcov. Aj pre nich sa stal súčasťou novej, inej a otvorenej pozície voči umeleckej práci s garanciou osobného nasadenia a výkonu. V analogickej línii, i keď možno po iných trajektóriách hľadania imaginatívnej sebatranscendencie tvorbou, sa jeho písanie uberalo aj v období od začiatku 90. rokov minulého storočia. Spomínam si, že pre veľkú časť mojich niekdajších študentov z Filmového ateliéru VŠMU bol spisovateľom číslo jeden, overenou a obľúbenou lektúrou, dôvodom pre viaceré pokusy o adaptácie dobre urobených filmových úprav jeho literárnych predlôh. Pochádzali z jeho poviedok. Oblúkom takto vlastne nasledujúce generácie vnímavých čitateľov upozornili aj na jeho scenáristické a filmárske dispozície. Možno sa patrí dopovedať, že s Mitanom, či už tým z rokov šesťdesiatych, alebo aj neskorších, odchádza časť obdobia, ktoré umeleckú prácu garantovalo pravdivým a nekompromisným spôsobom.
Peter Zajac, literárny vedec
Autori, ktorých vekový rozdiel sme vnímali na začiatku ich spisovateľskej dráhy koncom šesťdesiatych rokov ako veľmi veľký, postupne splynuli do jednej povojnovej generácie slovenskej kultúry. Je to generácia Janovica, Vilikovského, Rakúsa, Dušeka, Repku a iných, no samozrejme aj Dušana Mitanu. Mitana už v tom čase patril medzi najtalentovanejších autorov svojej generácie a tento talent potvrdzoval celý život. Do tejto generácie patrili aj Štefan Strážaj, Ivan Laučík, Ivan Štrpka, Ján Štrasser, hudobníci Marián Varga, Dežo Ursiny, Jaro Filip alebo textujúci Milan Lasica. Patrili tam aj literárni kritici od Milana Šútovca po Valéra Mikulu. Tiež filmári Dušan Hanák, Elo Havetta, Dušan Trančík a Juraj Lihosit, ako aj celá generácia výtvarníkov, ktorých jadrom je skupina A-R. Odišiel jeden z najvýznamnejších autorov tejto generácie. A s Dušanom Mitanom odchádza i jeden z nás.
Ivana Taranenková, literárna vedkyňa
Patril k najvýraznejším postavám našej literatúry, aj napriek tomu, že sa mohlo zdať, že je poslednou dobou skôr v ústraní. Bol autorom originálneho pohľadu i formy, tvorivej odvahy i s vedomím všetkých rizík dokázal oslovovať čitateľov naprieč generáciami. Aj jeho smrťou odchádza niečo podstatné, čo sa nám z kultúry 20. storočia zachovalo.
