Stavby, ktoré vďaka nemu uzreli svetlo sveta, boli funkčné aj oku lahodiace zároveň. Nedal sa ovplyvniť vtedajšími konvenciami, vždy vedel nahlas povedať, čo si myslí, a bojovať proti neautorským rekonštrukciám a neoprávneným zásahom do jeho či iných diel. Jeden z najvýznamnejších slovenských architektov 20. storočia, predstaviteľ modernizmu a brutalizmu, Ferdinand Milučký, zomrel v piatok 26. júla vo veku 89 rokov.
Jeho cesta sa začala v Rajci, kde sa narodil 26. septembra 1929 a kde takmer o dvadsať rokov neskôr aj vystavoval svoje prvé výtvarné práce spolu s kamarátmi Vladimírom Kompánkom a Milanom Paštékom. Po absolvovaní gymnázia v Žiline sa však nerozhodol pre výtvarníctvo, ale pre Fakultu architektúry a pozemného staviteľstva na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, kde absolvoval v roku 1953. Na škole zostal ako asistent u Emila Belluša a v roku 1958 začal pracovať ako vedúci a hlavný projektant v ateliéroch Stavoprojekt Bratislava. Jeho prvým veľkým projektom sa stalo bratislavské krematórium a urnový háj. Išlo o vôbec prvé krematórium na Slovensku, pričom stavba sa výrazne líšila od vtedy stále populárneho socialistického realizmu. Dokončilo sa v roku 1969 a pomocou jednoduchých kompozícií sa Milučkému podarilo vytvoriť precízne a vkusné dielo bez zbytočných manieristických či gýčových prvkov.
Milučkého výrazne ovplyvnila škandinávska architektúra či Ludwig Mies van der Rohe. Medzi charakteristické prvky jeho tvorby patrili majestátne rovnobežné hranaté betónové steny a široké sklenené plochy tvoriace poväčšine vchody. „Môj otec bol klampiarom. My synovia sme mu pomáhali. Najprv s ním chodili dvaja starší bratia, potom ja. Pohybovali sme sa na strechách kostolov, boli to prudké šikmé plochy, kde sa človeku formovala nielen optika, ale aj charakter. Myslím si, že som tam nadobudol odvahu, ktorú som potom uplatňoval aj v profesii. Aj určitú dôslednosť. Nikdy nezabudnem, ako otec dbal, aby boli miesta, kde sa stretli jednotlivé plochy, absolútne presné, rovné,“ povedal Milučký pre Pravdu v roku 1999. V tom istom roku získal prestížnu Herderovu cenu za prínos k rozvoju európskeho umenia.
„Svet som začal vnímať cez tablu plechu. Mám to v rukách. Tie hrany, plochy. Niekedy som sa nimi aj dorezal. Dnes si uvedomujem, že tam sa pre mňa stala dominantnou stena. Stenu chápem tak, že musí vyústiť do hrany a tú hranu musí byť v priestore cítiť. Preto mám všetky domy s vytiahnutými hranami. Nič pokrkvaného. Jeden smer, plná plocha a neznášam, aby druhý smer bol zadebnený. Preto zase sklenené steny,“ dodal. Inšpiráciu pri tvorbe tak Milučký čerpal už zo samotného detstva. Podobným princípom sa riadil aj pri projekte bratislavského krematória.
„Pokúšal som sa vytvoriť čo najabstraktnejšiu architektúru – je to však trochu paradox, keďže výrazové prostriedky architektúry sú hmotné. Krematórium spočíva v postavení siedmich rovnobežných stien (bez zvoničky a komína) vytvárajúcich akúsi stenovú skulptúru. Medzi stenami vznikajú priestory, ktoré sú okrem spomínaných stien ohraničené čo možno najmenej hmotnými predelmi. Exteriér je maximálne, takmer nehmotne prepojený s interiérom. Okrem toho som sa snažil vyhnúť akýmkoľvek ďalším výrazovým prostriedkom a oprostiť architektúru od stavebných detailov, ktoré by narúšali steny a prelínajúci sa priestor medzi nimi, aby tak vynikli samotné steny a pozdĺžny priestor vyúsťujúci do dubového lesa,“ povedal Milučký v rozhovore pre portál ASB z roku 2008.
Milučkého krematórium sa stalo národnou kultúrnou pamiatkou a získal zaň aj prestížnu Cenu Dušana Jurkoviča. „Ako národná kultúrna pamiatka sa krematórium tak trochu stalo vlastníctvom nás všetkých. A asi by sme ho radšej videli nie opravené a upravené na dnešný obraz, ale dobre zachované v podobe, akú jej invenčný autor a jeho doba vtlačili pôvodne,“ napísal architekt a historik Matúš Dulla vo svojej knihe Na konci cesty. Krematórium v Bratislave z roku 2017, pričom dodal, že vznikla najmä preto, aby zdôraznil, aká výnimočná stavba to je a pripomenul, že sa o ňu treba stále starať.
Kultúrnou pamiatkou sa môže stať aj ďalšie významné dielo Ferdinanda Milučkého – Dom umenia v Piešťanoch. Návrh na pamiatkový úrad dalo občianske združenie Čierne diery a podporilo ho viacero odborníkov aj riaditeľka Domu umenia v Piešťanoch Edita Bjeloševičová, ktorá mu už vyše dvadsať rokov dodáva život a dôležitosť vďaka množstvu kultúrnych akcii vrátane divadla či koncertov. Koná sa tam tiež každoročne v septembri obľúbený filmový festival Cinematik. Hlavná sála má kapacitu 625 miest. Dom umenia v Piešťanoch je zároveň prvou mimobratislavskou účelovou stavbou divadla po druhej svetovej vojne. Stavba bola realizovaná v rokoch 1974 až 1979 a patrí medzi vrcholné diela slovenského brutalizmu.
Milučký sa podpísal aj pod Veľvyslanectvom ČSSR (dnes SR) v Ríme, Spoločenským a obytným domom veľvyslanectva ČSSR (dnes SR) v Moskve, Klenotnicou – expozíciou klenotov dávnej minulosti Slovenska na Bratislavskom hrade či vlastným rodinným domom. Okrem architektúry sa venoval aj tvorbe v pamiatkovom prostredí, urbanizmu, interiéru či výstavníctvu.
