Skôr ako oslavu duchovných hodnôt, ako priestor zahĺbiť sa a bilancovať vnímam Vianoce ako prostriedok na posilnenie ziskov. Ako ich vnímate či definujete vy?
Do veľkej miery súhlasím. Zároveň pre mňa Vianoce v posledných rokoch predstavujú skvelú príležitosť uvedomiť si, koľkým spoločenským, ale aj vnútorným tlakom sama podlieham. Komu všetkému chcem ulahodiť a aké mám predstavy o tom, čo sa odo mňa – manželky, matky, dcéry, nevesty, kamarátky, spolupracovníčky a podobne vlastne očakáva. Nie je toho málo, myslím, že ženy nielen mojej generácie to dobre poznajú. Často si naložím priveľa a potom zlyhávam. Našťastie som koncom roka zväčša už aj na konci so silami a telo mi samo určí priority, ak si ich nedokážem stanoviť vedome. Zhonu v uliciach sa úspešne vyhýbam, zarmucujú ma však zápchy na cestách a záplava trúbiacich áut, ktoré mám dvakrát denne pod oknami, keďže bývam na jednej z najrušnejších bratislavských ulíc. No len čo prídu vianočné prázdniny, exhaláty sa rozplynú, mesto sa vyľudní a u nás doma sa konečne dá vetrať aj v kuchyni. Napokon predsa len nastane stíšenie.
Počas Vianoc často ochoriem na sebareflexiu. Čo sprevádza počas Vianoc vás, s čím si ich spájate?
Sebareflexia je dosť vzácna vec. Nie je vôbec komfortná, ale posúva človeka ďalej. Navyše to zrejme znamená, že máte počas Vianoc priestor venovať sa sebe – hoci ten priestor je asi dosť úzky alebo uzavretý, takže z neho sama pred sebou nemôžete ujsť. Ja mám školopovinného syna, a tak sú Vianoce u nás rovnako dlhé ako školské prázdniny. Celkovo sa nesú v znamení rodiny a spájajú sa s návštevami, rozhovormi, spoločenskými hrami, s čítaním kníh aj s dlhými prechádzkami. Pri tých nevdojak nakúkam do okien domov, najmä ak ľuďom v izbách svietia vianočné svetielka. Ako človek so zvýšenou potrebou samoty potrebnej na prácu vnímam Vianoce ako čas, ktorý samote nepraje. Zároveň pritom myslím na to, koľko ľudí je počas sviatkov samo, hoci si samotu nevybrali. Vianoce na Slovensku zostrujú hranice medzi súkromným a verejným priestorom. Niekedy je to na škodu, z ulice často nevidíme, či človek vo vnútri nie je celkom sám.
Aké témy, obavy, špekulácie, reminiscencie vo vás v poslednom období rezonujú?
Táto sugestívna otázka so sebou nesie riziko, že odpoveďou odčarujem vianočnú atmosféru. Znepokojuje ma veľa vecí: celosvetový vzostup národných populizmov, vysoké preferencie slovenských fašistov, neochota politických predstaviteľov väčšiny krajín sveta prijať rozhodnutia vedúce k zníženiu emisií oxidu uhličitého. Nehovorím to len tak, skutočne ma to trápi. Médiá aj verejnosť, najmä tá najmladšia, na celom svete sa konečne prebúdzajú, hoci výsledkom je najmä zvýšený výskyt klimatickej úzkosti a bezmocnosti u ľudí, ktorých individuálny dosah na zmenu je minimálny, kým u politikov, fungujúcich na krátkej trati volebných období, prevláda apatia alebo ľahostajnosť typu „po nás záplavy, sucho i požiare“. Na druhej strane som rada, že táto téma konečne vyšľahla vo verejnom priestore a s takouto silou. Vo všeobecnosti sa však usilujem nepestovať si obavy, príliš nešpekulovať a nepozerať sa výlučne do budúcnosti alebo dozadu. V mojom prípade platí, že lepšie ako nervózne pobiehať všetkými smermi je na chvíľu zastať a jednoducho byť.
Čo vás v poslednom roku oslovilo vo filme, literatúre, hudbe a čo vás nahnevalo?
V literatúre ma za posledný rok veľmi veľa vecí potešilo. Na hnev som nemala čas ani energiu. Mám rada biografie inšpiratívnych žien, akou je napríklad už starší životopis Mileny Jesenskej od Aleny Wagnerovej. Podobne fascinujúcu biografiu som objavila aj začiatkom tohto roka. Jej názov sa dá preložiť ako Ukradnutý život Sabiny Spielreinovej a napísala ju francúzska psychoterapeutka a novinárka Violaine Gellyová. Je o bývalej Jungovej pacientke a neskôr kolegyni, ktorej neúplný príbeh je známy vďaka filmu Nebezpečná metóda. Málokto však vie aj to, že Spielreinová bola sama priekopníčkou psychoanalýzy, ktorá ako prvá tvrdila, že existuje čosi ako pud smrti. Formulovala to v liste Freudovi takmer desaťročie predtým, ako pud smrti prijal aj on a opísal ho v článku Za princípom slasti. Ešte menej známe sú jej osudy po návrate do Ruska, ktoré čakala sovietska budúcnosť, a jej pôsobenie v oblasti detskej psychológie i jej smutný koniec počas druhej svetovej vojny.
Zo slovenskej literatúry mi urobilo radosť dystopické sci-fi Zuzany Mojžišovej Modus vivendi, v ktorom je napriek apokalyptickým motívom veľa humoru, lásky a najmä úprimného fandenia spoločensky vylučovaným skupinám – starým ženám alebo rómskym karavánam. Najnovšou poviedkovou knihou Lettipark ma dojala moja obľúbená autorka Judith Hermannová a nadchol ma zábavno-náučný komiks o kvantovej fyzike pre deti Záhady kvantového sveta od francúzskeho fyzika Thibaulta Damoura a belgického výtvarníka Mathieua Burniata. Fascinujúci bol aj český komiks Svatá Barbora, ktorý bol pôvodne pokusom o dokumentárnu rekonštrukciu skutočných udalostí, no napokon cielene vplával do fikcie a metafikcie. Zvláštnym prípadom autorskej dokufikcie je aj prozaická kniha Kataríny Kucbelovej Čepiec, ktorú som zhltla na posedenie.
Od kinematografie som si dala tento rok viac-menej pauzu, a tak – azda prvýkrát od roku 2012 – nemám napozerané ani všetky dokumentárne filmy. Do kina som, samozrejme, z času na čas zašla. Páčil sa mi celovečerný debut Teodora Kuhna Ostrým nožom, hoci viem, že kritici jeho vlastnej generácie ho až tak nadšene neprijali. Mňa si však získal práve tým, že bol neokázalý a dokázal komunikovať zásadné a veľmi silné emócie. Druhý slovenský film, ktorý sa mi vryl hlboko do pamäti a zažiaril ako supernova, bol Punk je hned! Jura Šlauku. Autentickejší, pulzujúcejší a živší film na Slovensku po roku 2000 hádam ani nevznikol. Zo svetovej produkcie ma najviac zasiahol jeden z blockbusterov: Phillipsovho Jokera som nepozerala v komiksovom, respektíve popkultúrnom móde, vnímala som ho ako psychologický triler a zdal sa mi mrazivo, hlboko tragický a veľmi aktuálny.
Hudbu som v poslednom čase trochu zanedbala. Nahradila som ju svojimi obľúbenými podcastami: fyzikálno-filozofickou reláciou Étienna Kleina na France Culture, spoločenskovednou reláciou Hidden Brain amerického rádia NPR, a, samozrejme, guardianovskými Long reads.
Viem, že pracujete na novej zbierke básní, z čoho sa vypisujete, čo sprevádza tvorivý proces? Keď sa spätne pozriete na svoje básne, dokážete byť spokojná?
Každá kniha sa píše trochu inak. Tá aktuálna, ktorú striedavo považujem za dávno hotovú a definitívne nedokončiteľnú, ma v prvom rade asi omína. Vzpiera sa, nepatrí mi. Asi by som ju už mala nechať tak. Je to kniha o prachu – hviezdnom, i tom, na ktorý sa raz obrátime. Bude sa volať Černozem. Odovzdávam sa jej celá, doslova bunka za bunkou, a usilujem sa ju zúrodniť, ale pôdotvorba je pomalý, dlhý proces a ja sama v ňom znamenám len veľmi málo. Bude to teda tenká kniha s pomerne málo básňami.
Čomu podlieha vaše umelecké vyjadrenie a čo formuje váš umelecký i kritický pohľad na svet?
Na otázku formovania pohľadu na svet asi najlepšie odpovedajú odpovede na vaše predošlé otázky. Som veľmi zvedavý človek – na svete je toľko zaujímavých vecí, vzniká toľko inšpiratívnych filmov a kníh, je toľko hlasov, ktoré majú čo povedať! Nemám kapacitu na to, aby som všetko vstrebala, ale stačí mi málo, aby som sa rozrušila. Človek by povedal, že vekom sa záujmy aj postoje ustaľujú, no ja mám asi priveľmi nepokojnú myseľ, ktorú treba každú chvíľu niečím zamestnať. Moje knihy sú vedľajším produktom tohto nepokoja. Tým ich nezhadzujem, vedľajších produktov myslenia mám veľa, no do kníh sa dostane iba to, čo sa derie von naozaj naliehavo a čo ma v istom zmysle presahuje.
Čo je pre vás esenciou kvalitnej literatúry či filmu?
Stručná odpoveď je zrejme vždy banálna alebo vágna. Keďže som tento rok dosť veľa prekladala, v intímnom styku s textami iných – a asi najviac pri Houellebecqovi – som si uvedomila, že je pre mňa naozaj veľmi dôležitý štýl a tón, teda čosi ako hudba viet, a rovnako aj dômyselnosť výstavby a štruktúry celého textu. Vždy som si myslela, že siaham po knihách pre témy, ktoré ma osobne zasahujú – a je to nepochybne tak, ale napokon sa ako zásadné ukáže to, ako je kniha napísaná, ako sa myslenie autora alebo autorky odráža vo vetách a aký priestor alebo svet nimi vytvárajú. Do veľkej miery to platí aj pre film. Preto len málokedy podľahnem manierizmu, pri ktorom často hrozí, že neodráža živé, občas aj iritujúce myslenie, ale čosi tuhé a usadené.
Môže byť dojmológia a hodnotenie umenia bez metodológie presné, hodnotné? Alebo je to len rozptýlená pocitovosť, vyjadrenie subjektívnych vnemov? Má niečo také v odbornej reflexii umenia miesto?
Dojem je dôležitý. Je dokonca nevyhnutný, je to prvotný hýbateľ myslenia. Treba si ho však uvedomiť, pomenovať a vzápätí sa pýtať, prečo reagujem práve takto, na čo presne reagujem – teda čo vo mne nejaké dielo vlastne vyvolalo. Od toho sa potom odvíja argumentácia i štruktúra kritického textu. Ak hodnotenie zostane len na úrovni dojmu, je to v poriadku, ak ide o komentár na Goodreads alebo na ČSFD. V odbornej tlači je to pre mňa primálo. Ale ako som už naznačila vyššie, mňa priťahuje v prvom rade myslenie, hoci v prípade kritického hodnotenia je rovnako dôležitý aj vkus a, samozrejme, prehľad, ktorý vkus pomáha utvárať.
Keď vás stretnem na festivale, v kine alebo na ulici, väčšinou ste so synom. Ako si vzájomne ovplyvňujete svetonázor a vnímanie sveta? Zaujíma sa o to, čo robíte a aká je diskusia s ním?
Môj syn je momentálne v takom veku, že naše interakcie asi najviac pripomínajú blízke stretnutia tretieho druhu alebo hviezdne vojny, čo je trochu iný žáner ako rozhovor. Spomínam si však na to, ako som ho v lete zobrala na film Olma Omerzua Všetko bude a pozrela si ten film tak trochu jeho očami. Myslím, že aj vďaka tomu, že sedel vedľa mňa a celý ho prežíval, keďže sa s oboma hrdinami identifikoval viac ako ja, som si ho naozaj vychutnala. Je to krásny a dojímavý film o dospievaní, najmä ak ho z prvého radu pozeráte spolu s dvanásťročným parťákom.
Čo podľa vás formuje obraz súčasnej slovenskej kinematografie? Podľa mňa je to totiž do veľkej miery škola – pedagógovia a to, kam a ako vedú študentov. Druhým činiteľom sú grantové komisie, ktoré rozhodnú, kto dostane a kto nedostane na film peniaze. Aké sú prednosti a limity slovenských filmových festivalov a vzdelávania na našej filmovej škole?
Vlastne ste si na otázku odpovedali. Utvára ho škola a formuje ho aj podpora AVF. Stačí však slovenský film porovnať s tým, ako vyzeral ešte pred desiatimi rokmi, a uvedomíme si, že vplyv fondu je zásadný. Slovenská kinematografia je konečne rôznorodejšia: máme divácky atraktívne filmy, aj filmy, ktoré obletia festivaly, no doma ich v kinách vidí len pár stoviek divákov. Z pohľadu tém a spôsobu rozprávania má však rozhodujúci vplyv tradícia. Slovensko je vlastne kultúrne i myšlienkovo pomerne uzavretá krajina. Len veľmi málo filmov vybočí z rámca, ktorý poznáme, je overený, bezpečný, a vydá sa na iné územia. Prednosti a limity našich festivalov či filmového vzdelávania, ale aj mnohého iného v tejto krajine určujú jej rozmery. Charakterizuje ich rodinnosť, útulnosť, skupinkárstvo i klanové myslenie.
Čo vás v poslednom období presvedčilo o tom, že umenie má stále kam rásť?
Umenie predsa rastie stále, zhadzuje kožu, mutuje, vracia sa v špirálach, zľahka alebo v radikálne inej podobe. Treba ho však vyhľadávať, skúšať, vyberať si a najmä – nájsť si naň čas. Tento rok som niekoľko kníh prečítala dva- či viackrát. Pri preklade každú knihu čítam aj 4–5 krát. Ak mi nejaké dielo prináša pôžitok aj pri opätovnom vnímaní, naznačuje to, že má viacero vrstiev. V mojom vnímaní teda stále rastie a s odhaľovaním jednotlivých jeho vrstiev rastiem aj ja. Myslím, že som pred chvíľou vymenovala dosť veľa filmov aj kníh, a to som nechala bokom hudbu, výtvarné umenie aj divadlo.
Ako si predstavujete ideálne strávený deň, čo vás urobí šťastnou?
Teší ma veľmi veľa vecí: keď ma nič nebolí, keď mám čas na prácu, ale aj na pohyb, na samotu aj na priateľov. Som šťastná, ak môžem striedať svoje obľúbené činnosti a ak mám nablízku svojich najbližších. Vlastne sú to celkom obyčajné veci a vlastne ich aj všetky mám. Keďže som však každú chvíľu nespokojná, asi to nebude také jednoduché. Šťastie sú záblesky, výboje, krátke intervaly opojnej intenzity, ktoré nám ukazujú, že má zmysel udržiavať sa nažive.
Mária Ferenčuhová prekladá z francúzštiny prózu, poéziu aj odbornú literatúru. Vydala štyri zbierky poézie Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012) a Imunita (2016) a vedeckú monografiu Odložený čas. Filmové pramene, historiografia, dokumentárny film (2009). Je spoluautorkou a editorkou kníh Dokumentárny film v krajinách V4 (2014) a Nový slovenský film (2015, s Katarínou Mišíkovou). Pôsobila ako docentka na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde prednášala teóriu a dejiny dokumentárneho filmu a viedla semináre venované predovšetkým rétorike dokumentárnej tvorby. Filmových festivalov sa pravidelne zúčastňuje ako členka poroty.
