Kniha Na kraji priepasti, ktorej preklad vyšiel koncom minulého roka vo vydavateľstve Lindeni, spochybňuje naše krajšie zajtrajšky aj to, či skutočne túžime slobodne myslieť.
Detektíva Martina Servaza ste vo svojom novom románe Na kraji priepasti nahradili mladou vyšetrovateľkou Moirou. Mali ste na to zvláštny dôvod?
Novú postavu si vyžiadala samotná téma knihy. Román Na kraji priepasti hovorí o umelej inteligencii, technológiách a novom svete, do ktorého vstupujeme. Do sveta internetových gigantov. Je to svet, ktorý si takto sami konštruujeme s dôsledkami, ktoré môžu byť lepšie aj horšie. Servaz z mojich predchádzajúcich kníh sa mi tam nehodil.
Hovoríte, že jeho postava je zo „starého sveta“.
Áno, je v mnohom taký, aký som ja. Do nadchádzajúceho sveta sa nehodí v Európe, o to menej v Hongkongu, kde sa príbeh odohráva. Počítače neznáša a potreboval som preto celkom novú postavu. Moira Chevalierová je žena, expertka na umelú inteligenciu, v Paríži pracuje pre facebook a dennodenne internetom komunikuje s veľkými firmami. Bolo zaujímavé stvoriť novú postavu celkom z ničoho.
Bolo dôležité, aby táto nová postava v novom prostredí bola žena?
Nemyslím si, že je rozhodujúce, či je to muž, alebo žena. Sám pre seba som si nedefinoval príčiny, ale od začiatku som mal v mysli ženu. Videl som pred sebou jej tvár, jej meno a priezvisko, jej siluetu. Možno aj preto, že keď som sa začal hĺbkovo zaujímať o umelú inteligenciu, v on-line prostredí ako google alebo facebook pracovalo veľa žien, čo ma ovplyvnilo.
Je niečo iné rozhodujúce?
Áno, vek. Generácia internet. Ide zväčša o ľudí, ktorí majú okolo tridsiatky a menej, sú veľmi mladí. Z tohto pohľadu je určite zaujímavé aj to, že v tejto generácii verejne aj v on-line prostredí pôsobí oveľa viac žien, ako by bolo bývalo v minulosti, a dokonca sa to premieta aj do digitálnej roviny. Digitálne asistentky a asistenti ZIA, ku ktorým pristupujeme ako k ľuďom, však konajú ako deti, len opakujú, čo im povedia rodičia. Sú ako zrkadlo ľudského správania. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, ZIA ale môžu nielen meniť, ale aj znásobovať stereotypy prítomné v jazyku zdroja, z ktorého čerpajú.
Napríklad?
Napríklad sexistické stereotypy – povedzme, že stále hovoríme o funkcii prezidenta, pričom môže ísť aj o prezidentku. Ak sú to najmä ženy, z ktorých čerpá digitálna inteligencia, môže sa meniť a s ňou aj stereotypy. Stereotypov je, pochopiteľne, oveľa viac. Sú jednou z veľkých výziev budúcnosti, pretože môžu modifikovať alebo podmieňovať správanie umelej inteligencie – v pozitívnych aj negatívnych aspektoch, ako aj dáta, z ktorých čerpá.
Váš román hovorí o svete technológií a paralelne o strate slobody a osobného života. V protiklade s tým však prevláda všeobecné presvedčenie, že technológie nás posúvajú bližšie k slobodnejšiemu svetu. Rozvoj technológií je trend.
Keď sa pozrieme na rôzne vzbury a sociálne hnutia posledného desaťročia – či ide momentálne o žlté vesty vo Francúzsku, hnutie za nezávislosť Katalánska, sociálne revolty v Čile, Libanone, pred niekoľkými rokmi tzv. arabskú jar a podobne, ale aj protesty u vás – to všetko sú vzbury, ktoré vznikajú a organizujú sa najmä na sociálnych sieťach. Ľudia majú pocit, že je to prejav slobody a že sociálne siete ju uľahčujú či priam umožňujú. Obávam sa však, že je to ilúzia. Sú to totiž presne tie isté sociálne siete, ktoré umožnili javy ako zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta USA, Jaira Bolsonara v Brazílii a tak ďalej. Politická reklama a zjednodušenia masívne šírené na sociálne siete prispievajú aj k takýmto fenoménom. Ja to slobodou nenazývam.
Ako to nazývate?
Je to bias – predpojatosť. Kognitívne skreslenie, na základe považujeme za pravdu niečo, čo sa za ňu na základe opakovania považuje, a stratíme schopnosť ju vidieť. Typický informačný bias je aj viera, že čím k väčšiemu množstvu informácií máme prístup, tým je náš úsudok presnejší. O objektívnu informáciu tak máme menší záujem ako o to, čo si už teraz myslíme alebo v čo veríme. Preto sa sťažuje výmena názorov a ľudia sa uzatvárajú do myšlienkových bublín. Čo nie je nikde lepšie viditeľné ako na sociálnych sieťach. Za priateľov si volíme len tých, čo si myslia presne to isté, blokujeme iných, čo naše stereotypy priveľmi narúšajú, a napokon ostávame sami. Priestoru, kde neexistuje žiadna kontradikcia, nehovorím sloboda.
Je to triumf hlúposti?
Spoločnosť je čoraz násilnejšia. Sme rozdrobení na skupinky stojace v radikálnej opozícii a nedokážeme vystáť žiadnu osobu s iným názorom či postojom. Aj toto je fenomén, ktorý sa umocnil sociálnymi sieťami. Mnohé súčasné vzbury sú veľmi násilné. Na jednej strane je vízia slobody, na druhej strane stojí informačný problém. Napríklad antivakcinačná kampaň. Poplašná správa sa šíri na úkor pravdy, a narastá počet ľudí, ktorých sa dotýka. Zdravie demokracie závisí od dobrej úrovne informácií a od výšky vzdelania občanov. Ja vonkoncom nie som presvedčený, že sociálne siete sú najlepším spôsobom získavania informácií a rozvíjania kritického myslenia. Vlastne som presvedčený o opaku. Merania hovoria, že falošné správy – moderným jazykom hoaxy a fake news – sa šíria šesťnásobne rýchlejšie a k šesťnásobne väčšiemu počtu ľudí ako pravdivá informácia.
To znamená, že lož či polopravda je príťažlivejšia ako pravda.
Mark Twain už v 19. storočí hovoril, že klamstvo stihne obehnúť celý svet za čas, počas ktorého si pravda ešte len obúva topánky. V súčasnosti je to ešte pravdivejšie ako vtedy. Odkedy má teda s rozšírením internetu klamstvo väčšiu silu ako pravda, nedá sa hovoriť o žiadnej slobode. Je to návrat tmárstva.
Aká je vaša vízia? Čo by sa s tým v takejto situácii dalo robiť?
Odpoveď nepoznám. Chaos z pretlaku informácií je taký veľký, že mnohí protestujúci dnes nenávidia novinárov. Nikdy predtým neexistovalo, aby novinárov na demonštráciách protestujúci napádali. Veria, že sú to zapredanci moci. Ako hovoril švédsky autor detektívok Henning Mankell – sú novinári, ktorí informácie vykopávajú, a sú tí, ktorí ich zakopávajú. Nikdy nie sú len takí alebo onakí. Lenže na sociálnych sieťach je toľko demagógie, poloprávd a fám, že poctivá novinárčina je potrebnejšia ako kedykoľvek predtým. Potrebujeme ľudí, ktorí vedia, o čom hovoria, pretože tlač je vlastne sudcom krajiny.
Príbeh vyšetrovateľky Moiry v digitálnom svete sa odohráva v Hongkongu. Poznáte ho dobre alebo ide skôr o sci-fi stvorené z perspektív, ktoré opisujete?
Nedokázal by som písať o prostredí, ktoré nepoznám. Preto som tam dlhší čas žil. Bol som vlastne ako Moira, ktorá prichádza do Hongkongu po prvý raz, objavuje metropolu rovnako ako ja: príde do nového prostredia, je naivná, fascinovaná strhujúcim a zároveň hrozným mestom takzvanej budúcnosti. Chcel som, aby taká bola. Systematicky som sa vyhýbal turistickým miestam, ktoré nemajú nič spoločné so skutočnosťou. Bolo by to ako prísť do Paríža, ísť k Eiffelovej veži, do Notre Dame, skončiť v Louvri a myslieť si, že sme spoznali Paríž. Zaujímali ma miesta, kde žijú reálni ľudia.
Aký je reálny Hongkong?
Ohromujúci. Je to mesto budúcnosti tak, ako to vidíme v dnes už klasických filmoch science fiction ako Blade Runner. Futuristické a zároveň už teraz v úpadku. Gigantické monolity centier a bánk, absurdné štvrte chudoby a ľudia ako stroje v presne vymedzenom priestore závislí od technológií. Na nás to môže pôsobiť ako hyperbola ultraliberálneho kapitalizmu v ďalekej budúcnosti, ale je to skutočnosť.
Môže sa to zmeniť?
Možno, neviem. Možno si už začíname uvedomovať, čo sa deje, a že to nie je nevyhnutne len dobré. Osobne si myslím, že ak sa niečo nestane, všetko sa zrúti. V 80. rokoch všade vládla filozofia, že čas sú peniaze. O ničom inom sa nehovorilo. Dnes je tendencia opačná – mladí ľudia opovrhujú všetkými, čo sú bohatí, čo však tiež nie je celkom pravda. Ako hovorí latinské príslovie – pravda je vzdialená extrémom.
Váš predposledný román, ktorý v slovenčine vyšiel pod názvom „Skurvený príbeh“, je z roku 2014. Podľa vašich slov sa odvtedy svet veľmi zrýchlil.
Ku Skurvenému príbehu (Une putain d'histoire) ma priviedla aféra Snowden. Už vtedy som načrtol tému sociálnych sietí, digitálny svet, koniec osobného života. Ale po piatich rokoch som bol takmer v šoku z toho, ako veľmi sa všetko zrýchlilo. Iste, všetko sme to cítili, ale v tom čase sme za vrchol nahromadených informácií považovali gigantické databázy Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) USA. Dnes to už nie je pravda. Počítačové algoritmy ju dnes prekonajú niekoľkonásobne, mechanizmy umelej inteligencie, ktoré sa vtedy ešte len začínali prejavovať, sú čoraz inteligentnejšie a výkonnejšie a vplyv internetu má nedozerné sociálne dosahy. Môžeme teda očakávať ďalšie zrýchlenie. Dnes nikto, ani najväčší špecialisti, nedokáže predpovedať, čo bude o päť rokov.
Máte strach?
Vás to neznepokojuje?
Absolútne. Je strach emócia, ktorou vo vašich knihách vzniká napätie?
Pohrávam sa s viacerými. Strach je však zaujímavý tým, že ľudí zbavuje masky. Vo vypätej situácii sa ukazuje, čoho všetkého je človek schopný: či vie zachovať chladnokrvnosť, zastať sa ohrozeného, nemyslieť len na seba. Keď svoje postavy, ktoré sú obyčajní ľudia, vložím do výnimočných, extrémnych okolností, ukáže sa, čo v nich je.
Nemáte chuť vrátiť sa k detektívovi Servazovi do starého známeho sveta, ktorý má stále povedomé vône?
Už na tom pracujem. Nová kniha by mi vo Francúzsku mala vyjsť v apríli.
Ako bude na nový svet reagovať?
Svet sa zmenil, ale Servaz v ňom musí reagovať na situácie. Už nemôže pracovať len s metódami, ktoré sú mu vlastné, a z toho môžu vznikať nedorozumenia – napríklad robí veci, na ktoré už dnes nemá právo, a môže byť potrestaný. Vrátim sa však aj k niekoľkým postavám zo starších kníh série o Servazovi, ktoré som tak trochu stratil z dohľadu. Čím viac noviniek, tým viac mám aj ja potrebu pripomínať si to, čo bolo. Nanovo objavovať.