Večná mladosť Borisa Viana

Kto bol tento provokatér a všestranný umelecký talent, ktorý nás dodnes udivuje, dráždi aj zabáva, vyvoláva zvedavosť, no tiež nejasnú úzkosť či prinajmenšom nepokoj? Posvieťme si trocha naňho, má predsa storočnicu!

10.03.2020 19:00
285704587 Foto:
Boris Vian sa síce dobovým kritikom a čitateľom nezavďačil, jeho dielo však predstihlo dobu.
debata (2)

„… príbeh je od a do zet pravdivý, pretože som si ho od začiatku až do konca vymyslel,“ píše dvadsaťšesťročný Boris Vian v predslove k svojmu neskôr slávnemu románu Pena dní (L’Écume des Jours) z roku 1947. Do slovenčiny ho preložila Tamara Zemková v roku 1990.

Román pseudodatoval – New Orleans 10. marec 1946, keď má narodeniny. A ešte: „Najdôležitejšie v živote je vynášať o všetkom apriórne súdy. Je totiž zrejmé, že masy sa mýlia a jednotlivci majú vždy pravdu.“ A napokon: „ Sú iba dve veci: láska v každej podobe k pekným dievčatám a hudba z New Orleansu alebo od Duka Ellingtona. Ostatné by malo zmiznúť, lebo ostatné je škaredé…“

Kto bol Boris Vian? Otestujme si ho, ako v jeho fantasticko-utopickej a parapsychoana­lytickej Červenej tráve (L’ Herbe rouge, 1950, slov. Michaela Jurovská, 2019) testujú jednu z hlavných postáv, mladého inžiniera, traja farári, dve staré nevydaté dámy a ich mladá neter. Takže:

Kto bol Boris Vian?

Meno a priezvisko: Boris Paul Vian. Druhé krstné meno má po otcovi, prvé z matkinej iniciatívy podľa hrdinu Musorgského opery Boris Godunov. Mimochodom, jeho staršiemu bratovi prischlo z matkinho popudu meno Lélio (zrejme podľa romantickej a románovej hrdinky George Sandovej Lélia), tretí z bratov je už relatívne bežný francúzsky Alain, zato najmladšie dieťa, ich sestrička, sa volá Ninon – zrejme podľa voľnomyšlienkárky Ninon de Lenclos, ktorá sa v 17. stor. preslávila libertínskym salónom v Paríži, kam chodieval aj mladučký Voltaire…

Dátum a miesto narodenia: 10. marec 1920, Francúzsko, Ville d’Avray, rezidenčné predmestie Paríža, kde sa v rodičovskej vile so záhradou za autorovej ranej mladosti konajú bláznivé surprise-parties, ktorých echo zachytíme už vo Vianových prvých prózach, napríklad v recesistickom románe Darebák Zveršačerv a planktón (Vercoquin et le plancton, 1947) – priezvisko Vercoquin, figurujúce v názve pôvodiny, sa dá rozložiť a čítať v množnom čísle ako vers coquins, čiže darebácke verše, z ktorých však vyliezajú červy (vo francúzštine obidvojo vers), keď sa hrdina púšťa do básnického súboja so sokom v láske…

Autor Jeana-Sola Partra

Rodinné pomery: Stredná vrstva, čiže mešťania, nie však meštiaci, pretože Vianovci sú tak trocha bláznivá a bohémska štvordetná rodina. Matka Yvonne je inak o osem rokov staršia od manžela, ktorý sa s ňou oženil ako dvadsaťročný. Výchova detí je antiautoritárska. Všetci traja synovia sú od puberty náruživí džezmeni, najstarší hrá na gitare, najmladší na bicie, kým stredný na trúbynete či trubinete, fr. trompinette, ako Boris Vian nazýval svoju trúbku analogicky ku klarinetu, fr. clarinette (obidve pomenovania sú vo francúzštine ženského rodu).

Vzdelanie: Hutnícky inžinier, ibaže… ibaže inžinier, ktorý svoj diplom z elitnej vysokej školy (École centrale des arts et manufactures, 1942) rýchlo odloží, hoci sa prvých päť rokov po jeho získaní z finančných dôvodov potuluje po kadejakých štátnych inštitúciách, ako je Francúzsky normalizačný úrad, sekcia sklárstvo, či Papiernicka živnostenská komora, a na vlastnej koži sa presviedča o ich jalovosti.

Povolanie: Inžinier Boris Vian pôsobí vo všetkých oblastiach literatúry a umenia, inými slovami, jeho vzdelanie a povolanie sa nezhodujú, dotknutý subjekt je umelecký samorast aj samouk so širokým záberom. Je básnik, prozaik, dramatik, publicista, umelecký prekladateľ (o. i. Raymonda Chandlera a Raya Bradburyho), autor okolo päťsto piesňových textov, ako aj baletných a operných libriet (napríklad k opere Fiesta Dariusa Milhauda, uvedenej v roku 1958 v Berlíne), je tiež hudobný praktik i teoretik, skladateľ aj interpret, kronikár a popularizátor džezu, ba aj džezový producent a editor (pôsobí v hudobných vydavateľstvách Philips a Barclay), navyše je neveľmi úspešný, no usilovný filmový scenárista a režisér, ba aj príležitostný herec (o. i. si zahral vo filmovej adaptácii libertínskeho románu Choderlosa de Laclos Nebezpečné známosti pod režijným vedením Rogera Vadima, kde Madame de Merteuil stvárnila Jeanne Moreau). Vo chvíľach inšpirácie ešte rezbárči, kreslí a maľuje, pričom svoje výtvory podpisuje jedným zo svojich takmer štyridsiatich umeleckých mien, anagramom Bison Ravi, čiže Uchvátený bizón.

Výzor a správanie: „Bieloskvúce zuby. Bledoružové, takmer fialové pery. Modré oči. Melancholická konská, podlhovastá hlava. Vysoký a kardiak. Často sa usmieval, trocha nakrivo… Akoby ho nudilo hovoriť vážne, hneď začal vykrivovať ústa a fufnavo cez nos trúsiť krátke vetičky, pričom sa obrňoval… slovným humorom, ktorý človeka zastrašoval a udržiaval od tela…,“ – toľko v Skicári pamäti (Croquis de mémoire, 1985) novinár a spisovateľ Jean Cau. Ako vidieť, nebol Vianovi ktovieako naklonený, možno zato, že bol Sartrov tajomník, kým Vian bol Sartrov priateľ a navyše z neho vytvoril sugestívnu, i keď zľahka skarikovanú postavu idola mládeže Jeana-Sola Partra v Pene dní.

Stav: V ranej mladosti bol vraj dosť plachý, hoci sa zasnúbil s istou Monette D. zo susedného Vaucressonu už ako osemnásťročný, a ako to už s údajne plachými mužmi býva, dva razy sa ožení, prvý raz ako 21-ročný s Michelle Léglisovou, ktorá bola najprv „vyvolenou“ jeho mladšieho brata Alaina. Má s ňou syna Patricka a dcéru Carole, no po desiatich rokoch sa rozvedie a vezme si členku baletného súboru Rolanda Petita Ursulu Küblerovú, ktorá je švajčiarsko-švédskeho pôvodu a s ktorou sa zoznámi na koktaili – vo vydavateľstve Gallimard.

Povaha, sklony, záľuby. Človek a umelec renesančného formátu, podľa svedectiev muž charizmatický a nadmieru spoločenský, výmyselník a anarchistický búrlivák. Nie náhodou je dušou bohémskeho mikrosveta v legendárnej parížskej štvrti Saint-Germain-des-Près a predstaviteľom nového životného štýlu mládeže, ktorá po skončení vojny a okupácie naplno vychutnáva opojnú slobodu a radosť zo života v znamení lásky, priateľstva a hudby, rozumej starého neworleánskeho džezu a módneho bibopu (bebop).

Spoluzakladá povestnú pivnicu-nočný klub-bar-tančiareň Tabou, čiže Tabu na Rue Dauphine na ľavom brehu Seiny, Rive Gauche, kde sa usadil výkvet intelektuálov a umelcov – od Sartra, jeho družky Simone de Beauvoir, jeho chránenca Jeana Geneta, jeho spolupracovníkov Alberta Camusa a Muricea Merleaua-Pontyho po Jeana Cocteaua, Tristana Tzaru, Alberta Giacomettiho či Jacqua Préverta vrátane herečky Simone Signoretovej a šansoniérky Juliette Gréco. Druhá menovaná, čiernoodetá a čiernovlasá múza Saint-Germain-des-Près, ktorú prezývajú Havinko, Toutoune, sa neskôr vo svojej autobiografii Jujube (1982) o Vianovi vysloví ako o „nežne milovanom krvismilnom bratovi…“ !

Celú túto pestrú faunu i flóru a podmanivú atmosféru sprítomní Vian vo „vreckovej encyklopédii“ nazvanej Príručka Saint-Germain-des-Près (Manuel de Saint-Germain-des-Près), ktorá sa však dočká vydania až v roku 1974, doplnená fotografiami namiesto pôvodne zamýšľaných Vianových kresieb a karikatúr.

Literárna tvorba. Prvé povojnové roky horúčkovitej aktivity Borisa Viana, iniciátora a účastníka parížskych koncertov a jam sessions s Dizziem Gillespiem, Charliem Parkerom, Millesom Davisom či Dukom Ellingtonom a inými černošskými džezovými hudobníkmi z USA, sú zároveň najplodnejšími rokmi Borisa Viana literáta.

V rokoch 1945 – 1951 vzniká podstatná časť jeho románov, noviel a poviedok, ako aj niekoľko básnických zbierok, menovite Kantilény v aspiku (Cantilènes en gelée, 1949), kde báseň Život načerveno (La Vie en rouge) predznamenáva Vianov román Trhač srdca (L’Arrache-Coeur, 1953, slov. Michaela Jurovská, 2009), kde jednou z dejových línií je rozpad manželstva „anjelského“ Angela a Klementíny sužovanej vlastníckou láskou k trojčatám Ábelovi, Bábelovi a Kábeľovi: „Matky vás rodia v krvi / A držia vás kým ste živí / Na šnúre zo živého mäsa / Vyrastáme v klietkach…“

Poézia, próza, Jarry a Ionesco

K Vianovej próze a poézii treba prirátať divadelné hry jarryovsko-ionescovského razenia, ako je groteskný Olovrant pre generálov (Le goûter des généraux, 1951) či duchaplná paródia francúzskej frašky Hlava Medúzy (Tête de Méduse, 1951, slov. Valér Mikula), ktorú s veľkým úspechom inscenovali v 90. rokoch minulého storočia v bratislavskej Astorke-Korzo’90.

Výnimkou čo do dátumu vzniku, nie čo do poetiky sú Budovatelia ríše (Les Bâtisseurs d’empire, 1959, slov. A. Váleková), ktorých po Nežnej revolúcii takisto viac ráz uviedli v slovenských divadlách. V záverečnej etape svojho krátkeho života sa už Vian viac-menej venuje iba šansónom, libretám a publicistike.

Práve v Budovateľoch ríše zaznieva jedna zo „sebaobnažujúcich“ otázok, ktoré poskytujú kľúč k Vianovej tvorbe: „Vraj sa veľmi hrám so slovami? A čo keď sú slová práve na to – aby sme sa s nimi hrali?“

Niet sa čo diviť – Boris Vian bol síce priateľ existencialistov a nimi pretriasaná existenciálna úzkosť prebleskuje aj z jeho textov, no v literatúre i v živote bol predovšetkým dedičom jarryovskej patafyziky a surrealistického čierneho humoru…

Autorské dezilúzie a traumy. Je pozoruhodné aj príznačné, ak nie prízračné, že väčšina Vianových próz za jeho života buď nevyjde, buď vyjde iba v malom náklade či v malých vydavateľstvách, a nevzbudí záujem ani kritiky, ani čitateľov. Platí to na Vianove poviedky, na antimilitaristické Mravce (Les Fourmis, 1949), po ktorých nasledujú ďalšie dva súbory, vydané až posmrtne, Vlkolak (Le Loup garou, 1970) a Dušpastier z plavárne a iné nevydané poviedky (Le Ratichon baigneur et autres nouvelles inédites, 1980, slov. Katarína Bednárová, 2002).

Platí to tiež na jeho prvé románové pokusy vrátane priam komiksového Rozruchu v Andenách (Trouble dans les Andains, 1966) zo začiatku 40. rokov a platí to, žiaľ, aj na ťažiskovú štvoricu románov, v ktorých autor tematizuje to najpodstatnejšie v živote jednotlivca a v medziľudských vzťahoch, ako je láska, priateľstvo, rodina, škola, práca, sloboda, autorita svetská i cirkevná, spoločnosť a jednotlivec, civilizácia, kultúra, technika, príroda, smrť, večnosť…

Neskôr čitateľsky najobľúbenejšia Pena dní, čarovný a šantivo-rozmarný, postupne však čoraz jatrivejší príbeh dvoch mladučkých zaľúbených párov Chloé a Colina plus Alise a Chicka, ako aj Colinovho svojrázneho kuchára-umelca života Nicolasa vyjde síce v Gallimarde, no nepredá sa viac ako päťsto kusov (v krajine, ktorá má vtedy okolo päťdesiat miliónov obyvateľov).

Pena dní a ostatné

Ďalšie tri kľúčové romány vyjdú bez akéhokoľvek ohlasu, či už ide o Jeseň v Pekingu (L’Automne à Pékin, 1947, slov. Katarína Bednárová, 1990, 2005), bizarnú feériu zasadenú do púštnej krajiny, ktorá akoby vystúpila z pláten Salvadora Dalího, s karnevalovým kolotočom ľúbostných múk, erotických slastí, obnovených tradícií ranokresťanských pustovníkov a byrokratických zádrhov pri stavbe železnice, prebiehajúcej súbežne s archeologickým paravýskumom, či ide o Červenú trávu, kde peripetie obidvoch mužských hrdinov v záhadnom Štvorci, „kozmická púť“ inžiniera Wolfa za vlastnou minulosťou s cieľom vygumovať ju a zúfalá túžba mechanika Zafíra Lazuliho po sexuálnom splynutí s milovanou Bláznivkou Aprílkou, hraničia s jasnozrivou halucináciou na rozhraní sna a prízraku, pripomínajúcou maliarske výtvory belgických surrealistov Reného Magritta a Paula Delvauxa, či ide o vizionársky, no azda najdrsnejší a najnemilosrdnejší, a pritom rabelaisovsky šťavnatý a bujarý román Trhač srdca.

Keď rukopis v roku 1951 odmietnu v Editions Gallimard (vyjde až o dva roky v Editions Le Scorpion, a čo je zvláštne, s nadšeným predslovom Raymonda Queneaua, vtedy generálneho tajomníka Gallimardu), Vian definitívne prestane písať romány. „Chcú ma zabiť, všetci,“ zverí sa Ursule Küblerovej. „Nemôžem im to zazlievať, viem, že sa to ťažko číta, ale im sa zdá, že obsah je vycicaný z prsta. Je to smiešne, keď píšem srandičky, zdá sa im to úprimné, a keď píšem naozaj, myslia si, že srandujem.“

No áno, to sa stáva – najmä autorom, ktorí sú svojím spôsobom nepolapiteľní, predbiehajú dobu a nešetria humorom ani iróniou a sebairóniou, ani sarkazmom, a pritom oplývajú fantáziou! A nemajú žiadne predsudky!

Ako napľuť na smrť

Dátum a miesto smrti: 23. jún 1959, Francúzsko, Paríž. Okolnosti sú viac ako kuriózne! 39-ročný Vian, ktorý žije a pracuje na doraz, no od dvanástich rokov trpí reumatickou horúčkou srdca, takže ani nenarukuje a po čase tiež musí zanechať hru na trúbke, umiera v kine Le Petit Marbeuf na premietaní filmovej verzie „svojho“ thrilleru Napľujem na vaše hroby (J’irai cracher sur vos tombes, 1946), na ktorú nedal filmárom súhlas. V priebehu prvých desiatich minút dostane infarkt – obrazne povedané, „roztrhne sa mu srdce“. Akoby v tejto smrti symbolicky rezonoval názov jeho posledného románu – a akoby sa chytil do vlastnej pasce! Tej, čo si pripravil sám literárnym podvrhom – údajným francúzskym prekladom provokatívne antirasistického, sexom a krvou presýteného thrilleru údajne severoamerického černošského autora Vernona Sullivana.

Paradoxné je, že táto literárna mystifikácia (pod názvom … na vaše hroby. vznikla u nás v roku 2000 jej tanečná verzia v podaní Slovenského divadla tanca v choreografii a réžii Jána Ďurovčíka) je jednak prvou prózou, čo Vianovi vyšla knižne, jednak sa z nej stal bestseller, a to napriek verejným protestom, súdnym procesom pre urážku dobrých mravov, hrozbám väzenia, finančnej pokuty, stiahnutia nákladu a dokonca ministerskému zákazu publikovania.

Akoby to nestačilo, o dva roky vytvorí „prekladateľ“ Vian aj „originál“ I shall spit on your graves so silnými slangovými prvkami (americkú angličtinu ovládal vďaka styku s černošskými hudobníkmi pôsobiacimi v Paríži), vzápätí vychrlí vo francúzštine ďalšie tri sullivanovky, rozumej brilantné napodobeniny americkej drsnej školy, ako o tom svedčia už ich názvy: Kožu majú všetci mŕtvi rovnakú (Les morts ont tous la même peau, 1947), A odbachneme všetkých tých hajzlov (Et on tuera tous les affreux, 1948) a Ženské o tom nemajú šajnu (Elles se rendent pas compte, 1950).

Autor Peny dní tak s predstihom zvestuje éru konzumnej literatúry, cieľavedome vychádzajúcej v ústrety vkusu a záľubám širokých más. Nie je to však jediný škandál, čo vyvolá – pripomeňme tiež jeho divadelnú prvotinu, programovo mierumilovnú, no na mŕtvoly shakespearovsky bohatú frašku z čias vyloďovania Spojencov v Normandii Štvrtenie pre všetkých (L’Équarrissage pour tous, 1950), ktorej názov si Vian vypožičal z príručky pre pracovníkov kafilérií, rozumej likvidátorov chorého či uhynutého jatočného dobytka! O pár rokov neskôr, keď doznieva francúzsko-vietnamská a vypukne francúzsko-alžírska vojna, tento presvedčený pacifista, ktorý z duše neznášal nezmyselné vojnové zabíjanie, tak ako neznášal byrokraciu, peniaze a cirkev, pobúri vrchnosť i časť publika uštipačným šansónom Zbeh (Le Déserteur, 1954, slov. Mária a Daniel Hevierovci, in Nedeľa v Orly, 1988), adresovaným – ako inak – hlave štátu!

Ten, v ktorom plakala ničota

Umelecký odkaz. Ten, v ktorom „ plakala ničota“, povedané spolu s Bohušom Kováčom, autorom doslovu k slovenskej Pene dní, ale v ktorom sa, dodajme my, ničota aj smiala, vracia teda slovu poézia pôvodný starogrécky význam činu, činnosti, činorodosti ako opaku trpného stavu – význam pomenúvania, zobrazovania, postihovania-vystihovania vecí a javov, ich podstaty.

A robí to nenapodobiteľne – kreovaním i kriesením svojbytných svetov, ktoré na seba odkazujú aj narážajú, aj sa od seba odrážajú ďalej a inam, pričom nám vyjavujú čosi z našej „reality“, z toho, čím azda „naozaj“ sme, v čom a čím žijeme! Práve v tom spočíva vzrušujúca aktuálnosť tohto francúzskeho búrliváka: a výnimočného umelca, a pritom nadčasovosť jeho diel, jeho večná mladosť, ktorá nás prekvapuje a uchvacuje.

Michaela Jurovská

je literárna kritička a umelecká prekladateľka. Venuje sa literárnej kritike, esejistike a umeleckému prekladu z francúzštiny a taliančiny. Je nositeľkou Ceny Jána Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), francúzskou Rytierkou umenia a literatúry (1992) a Rytierkou Rádu hviezdy spolupatričnosti s Talianskom (2004).

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #výročie #kniha #Pena dní #Boris Vian