Žiadne iné storočie pred ním sa nevyznačovalo takými radikálnymi zmenami spoločenských poriadkov, ani potrebou tvorby nového sveta a nového človeka v ňom.
Slovenský architekt Vladimír Dedeček bol spolupútnikom takmer všetkých konfliktov transformujúcej sa slovenskej spoločnosti. Do významnej miery ovplyvnil jej podobu, aj sa zrazil s jej konfliktmi. Pred niekoľkými dňami, 29. apríla 2020, zomrel v Bratislave vo veku nedožitých 91 rokov.
Foto: Ľuboš Pilc
Dedeček patril k najvýznamnejším slovenským architektom 20. storočia a vo svojej tvorbe spojil všetky moderné svetové trendy, ktoré sa najmä v povojnovom období usilovali definovať novú estetiku funkčnosti a modernosti.
Rodák z Turčianskeho sv. Martina bol na gymnáziu ovplyvnený svojím učiteľom latinčiny a francúzštiny Jozefom Hrabovským a slovenčinárom Dominikom Tatarkom, a obaja preňho boli inšpiráciou, aby študoval sociológiu alebo dejiny na Sorbonne. Jeho sen sa však neuskutočnil, pravdaže, z politických dôvodov.
Foto: wikipedia
Sociológia aj história ostali celoživotnou záľubou – a akiste aj príčinou, prečo na architektúru nikdy nemohol nazerať ako na výlučne technickú vedu, ale vnímal ju ako syntetický odbor spájajúci a slúžiaci mnohorakým spoločenským potrebám. „Architektúra vytvára podmienky pre spoločnosť a história je plná architektúry i sociológie. To rozhodlo.“
„Prichodí nám stvoriť nový svet poézie, nový vek. Hlasno to nevyslovovali, lebo to bolo podľa ich štýlu patetické, ale vzpínali sa k tomu túžobne,“ píše Dominik Tatarka v Panne zázračnici. Ako jeden z mnohých formuloval hlavný cieľ svojej a mladšej generácie. Spomedzi všetkých umení práve architektúra mohla najvypuklejšie nasmerovať ďalšie smerovanie, a zároveň do seba absorbovať všetky jej požiadavky. Či sa to podarilo a do akej miery, je otázkou s nekonečnými odpoveďami, Vladimír Dedeček sa však tvorbou pokúsil prekonať mnohé provinčné vlastnosti slovenskej spoločnosti: „Mal som takú demokratickú výchovu. Nikdy som sa nepridával ani sem, ani tam. Vždy som sa díval ako na bláznov na tých z nás Slovákov, ktorí sa rozoštvávajú na ľudákov, Čechoslovákov, boľševikov, katolíkov, luteránov… S úsmevom som sa na to díval a hovoril som si, musím byť nad…“
Zdalo by sa, že napriek najlepšej vôli ostať „nad“ sa Dedeček nevyhnutne zrazil s diktátom obmedzení doby aj diktátom obmedzencov. Jedným z emblematických Dedečkových diel je premostenie Slovenskej národnej galérie, ktoré získalo mnohé uznania, zároveň ho verejnosť neprijala výhradne pozitívne. Príčinou toho je aj fakt, že ide o koncept, ktorý sa Dedečkovi nepodarilo zrealizovať tak, ako si predstavoval. Z jeho návrhov z roku 1964 na rozšírenie galérie sa realizovalo len premostenie, ktoré umožnilo priamy pohľad na Dunaj.
Foto: wikimedia commons
„Vnímam architektúru ako výsledný produkt národa, celonárodné dielo. Ak to národ nebol schopný dokončiť, musí sa to dokončiť dnes. Zaprisahal som sa, že po skúsenosti, keď pár „výborných ľudí“ začalo rozostavanú stavbu hodnotiť ako končené dielo, už na SNG ani nesiahnem.“
Hoci architektúra bola pre Dedečka syntetická tvorba, za umelca sa nepovažoval. Hovoril o sebe ako o tesárovi modernej architektúry stavanej nie v dreve, ale v betóne. „Náš kultúrny pôvod je v stavbách z dreva. Myslel som si, že by v moderne malo byť špecifikum nie nacionálne, ale blízke národu, ktorý žije z dreva. A pritom by išlo o európsku architektúru.“ S Dedečkovým pohľadom na podobu modernej spoločnosti mnohí nutne nesúhlasili – spätne ostáva prehodnotiť, koľko hodnôt „starého sveta“ mohlo byť pri vytváraní toho „nového“ ušetrených. Radikálna modernosť nepočítala s kontinuitou so „starým“, v Európe ani na Slovensku, ktoré navyše začiatkom 70. rokov prechádzalo oneskoreným procesom národnej sebaidentifikácie zavŕšeným vznikom federácie v roku 1969. Lenže podobu architektúry diktuje nielen vôľa architekta, ale aj politická moc – miera, do akej sa jej dá prispôsobiť alebo vzoprieť, sa vo výsledku prejaví na podobe našich miest, dedín a krajiny.
| Vladimír Dedeček |
|---|
| narodil sa 26. mája 1929 v Turčianskom Svätom Martine |
| v roku 1952 absolvoval fakultu architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave |
| po skončení štúdií nastúpil do Stavoprojektu v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1995 |
| vlastný ateliér viedol v Stavoprojekte od roku 1966 |
| za celoživotné dielo získal v roku 2015 Cenu Emila Belluša |
| vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy mu udelil prezident Andrej Kiska v roku 2016 |
| na konte má vyše 90 modernistických diel a návrhov, svojimi projektmi zaujal aj v zahraničí |
| zomrel 29. apríla 2020 |
| Najvýznamnejšie architektonické diela |
|---|
| Slovenský národný archív v Bratislave, dvanásťpodlažná budova v tvare kocky je obložená mramorom. V roku 1983 ju ocenili plaketou medzinárodnej konferencie XXII. Table ronde des Archives |
| Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre, najcharakteristickejšou časťou celého areálu je unikátna aula maxima šošovkovitého tvaru s priemerom 36 metrov a kapacitou 600 ľudí. V roku 1966 ju ocenili Cenou Dušana Jurkoviča, v roku 2014 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. |
| Premostenie SNG považujú niektorí za originálne, iní by ho najradšej zbúrali. Projekt nebol realizovaný celkom podľa architektovho návrhu, nedokonalá realizácia bola príčinou havarijného stavu, v roku 2001 ho preto zatvorili. Momentálne je celý areál SNG v rekonštrukcii. |
| Vysokoškolský areál v Mlynskej doline, Bratislava. Víťazný projekt súťaže na výstavbu univerzitného mestečka navrhol sústavu poprepájaných pavilónov a átrií. Zrealizovala sa len časť pôvodného návrhu, okrem internátov aj budovy Prírodovedeckej fakulty UK a Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK a výpočtové stredisko. |
| Výstavisko Incheba, najväčší výstavný komplex v Bratislave. Areálu, ktorý tvorí niekoľko multifunkčných hál, hotel a parkoviská, dominuje 20-poschodová budova – s výškou 71 metrov je dominantou Petržalky. Zrealizovala sa však len časť pôvodného projektu. |
| Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene. Ambíciou autora bolo vytvoriť modernú protiváhu zámku. Dominantou areálu je aula, ktorú obklopuje stupňovito klesajúci monoblok katedier. |
| Najvyšší súd SR, Bratislava bol postavený koncom 80. rokov minulého storočia, je jedným z posledných autorových diel. Stavba s vápencovým obkladom nesie architektov charakteristický rukopis, zaujme aj reliéfom sochára Alexandra Trizuljaka na fasáde. |
