A tak neprekvapuje, že sa dnes dostávajú do popredia autori, ktorí by na to ešte relatívne nemali právo, s témami, ktoré by každý prehliadol, alebo vôbec nebral vážne.
Tak sa môže stať aj to, že Pulitzerovu cenu za literatúru fikcie dostane dvakrát po sebe autor, ktorého by pred pol storočím v USA v električke ani nepustili sadnúť, za kritické dielo s tematikou, ktorá by sa ešte pred generáciou zdala „nepodstatná“.
Autorom, ktorý už druhýkrát dostal Pulitzerovu cenu, je newyorský spisovateľ Colson Whitehead a dielo, ktoré porota ohodnotila, je román The Nickel Boys (Niklákoví chlapci). Pred tromi rokmi dostal Whitehead Pulitzerovu cenu za román The Underground Railroad (Podzemná železnica).
Len niekoľkým spisovateľom sa za život podarilo získať dve Pulitzerove ceny, ktoré od roku 1917 udeľuje Kolumbijská univerzita v New Yorku za žurnalistický a umelecký prínos. Boli to William Faulkner, John Updike a Booth Tarkington, ani jeden však nebol ocenený krátko za sebou. Colson Whitehead v obidvoch ocenených knihách prichádza s rovnakou témou – vyrovnávaním sa s ešte nedávno oficiálne rasistickým zriadením USA.
Predchádzajúci Whiteheadov román Podzemná železnica zhŕňa svedectvá bývalých otrokov, ktorí s pomocou abolicionistov utekali z juhu USA počas občianskej vojny v 60. rokoch 19. storočia. Bola to už ôsma Whiteheadova kniha, ako prvá sa však dočkala významnejšieho uznania. Iste aj preto, že jej nominácia prišla koncom funkčného obdobia prezidenta Baracka Obamu – o niečo neskôr by mohla byť opäť zmetená pod stôl, a práve to jej dodalo na dôraze.
Témy s rasovou tematikou neboli v USA už niekoľko desaťročí tabu – za všetky azda spomeňme aspoň Priznanie Nata Turnera od Williama Styrona; vôbec prvý abolicionistický román v USA Chalúpka strýčka Toma od Harriet Beecherovej-Stoweovej alebo diela Williama Faulknera, rodáka zo severoamerického juhu. Nová situácia však vznikla pomerne nedávno, keď podobné témy začali spracúvať černošskí autori a autorky samotní. Päťdesiatročný Whitehead je známy najmä pre svoje experimentálne naratívne postupy a čerpanie tém v severoamerických dejinách a vo folklóre. Medzi jeho predchádzajúcimi dielami figurujú napríklad romány John Henry Days alebo The Institutionist.
The Nickel Boys hovoria o mladších dejinách – o školskej reforme v štáte Florida v 60. rokoch minulého storočia počas tzv. éry Jima Crowa. Pojmom „éra Jima Crowa“ sa označuje obdobie rokov 1876 až 1965, v ktorom platili súhrnné nariadenia o rasovej segregácii, ľudovo nazývané „zákony Jima Crowa“. Jim Crow v skutočnosti neexistoval – ide o fiktívnu černošskú postavu a pieseň Jump Jim Crow (Skáč, Jim Crow), ktorou kabaretiéri zosmiešňovali spôsob reči severoamerických černochov.
Román sa začína ako archeologická detektívka: Za väzenskou reformnou školou na Floride developeri chystajú stavbu veľkého nákupného centra. Pritom narazia na telá černošských chlapcov vo vreciach od zemiakov, čím sa prenášame do dejín tzv. Niklákovej akadémie, rasovo segregovanej polepšovne 60. rokov 20. storočia. Deti v nej boli personálom často týrané tak, že podľahli a boli tajne zakopané. Čitateľa, ktorý by váhal, či je dej obyčajnou fikciou, záverečná poznámka knihy nenechá na pochybách. V roku 2014 sa skutočne odohral takýto archeologický odkryv na území skutočnej inštitúcie, chlapčenskej školy Arthura G. Doziera v Marianne na Floride.
Hlavným hrdinom je Elwood Curtis, analógia Davida Copperfielda alebo Huckleberryho Finna, ktorý má väčšie plány ako štyri predchádzajúce generácie jeho slobodných predkov. Inšpirovaný prejavom Martina Luthera Kinga uverí, že si z robotníckej práce zarobí na stredoškolské štúdium. Zhodou súhier okolností ho však obvinia zo zločinu, na ktorom sa nezúčastnil, a namiesto na gymnázium putuje do polepšovne. Elwood sa rozhodne systém, ktorý ho bije, poraziť jedným z Kingových vyhlásení: „Uvrhnite nás do žalára a my vás aj tak budeme milovať.“
Colson Whitehead tak rozvádza tému, ktorá sa preňho stala typická – sociálny aspekt pretrvávajúcej rasovej diskriminácie v USA. „Stále máme deti v koncentračných táboroch,“ povedal pre The Guardian, „ale musím si udržať nádej, že to bude inak“. Jim Crow už nebude tancovať, ako sa mu píska.
