Čím sú pre vás rozprávky? Čo je v nich trvácne a čo sa mení?
Rozprávka je štafeta, ktorú si my, rozprávači rozprávok, podávame už celé stáročia. Nie náhodou sa teda o nás hovorí aj ako o podávateľoch. Keď ešte nepoznali písmo, dávni podávatelia si podávali z úst do úst nielen príbehy, ale aj našu reč. Zatiaľ čo vývoj jej písomnej podoby bol oneskorený či prerušovaný, v ústnom podaní sa uchováva, odhadujem, že od nepamäti až dodnes, už takých 1500 rokov. Dodnes sú v našej reči stopy, ktoré o tom svedčia. Dodnes hovoríme, že niečo bude "na svätého Dindy“ alebo si zahrešíme "doparoma“. Ak som dal doslovu k svojej Veľkej knihe slovenských rozprávok názov Rozprávky, ktoré nás napísali, myslel som to doslova.
Prajem pokojné vianočné sviatky, aby sme sa v spomienkach vrátili do detstva a našli to pravé čaro Vianoc.Martin Augustín, výtvarník
V ankete Pravdy Kniha roka niektorí čitatelia hlasovali aj za túto vašu Veľkú knihu slovenských rozprávok. Je aj krásne ilustrovaná. Záleží vám na tom, kto bude vašu knihu ilustrovať? Petra Uchnára ste si vybrali vy?
Peter Uchnár dostal túto šancu na odporúčanie Dušana Kállaya. Bolo to dobré odporúčanie.
Rozdáte knihu rodine pod stromček? Ktorú knihu rozprávok ste ako dieťa mali najradšej?
Rozdám. A čo som mal rád ja? Ako dieťa som mal najradšej Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti. A už v detstve som si všimol, že aj Dobšinský pokladal rozprávku za štafetu a pri každej uvádzal viacerých podávateľov, na ktorých nadväzovala jeho verzia.
Končí sa rok, v ktorom sa zavreli brány divadiel, herci nemohli hrať, diváci nemohli chodiť do divadla… Čo to znamenalo pre vás, dramatika? Pripravila aj vás pandémia o niečo, na čo ste sa tešili?
Slovenské národné divadlo uvádza dve moje hry – Nepolepšeného svätca a Ako sa Lomidrevo stal kráľom. Pandémia obidve stopla, no herci ich držia v pamäti a len čo to bude možné, znova ich predvedú aj divákom.
Stretali ste sa s hercami aj tak? V akej to bolo nálade?
Pred vypuknutím pandémie bola najhranejšou pôvodnou hrou v SND moja hra Nepolepšený svätec. Jej hrdina MUDr. Silvester Krčméry stál 24. júna 1954, po trojročnej vyšetrovacej väzbe, pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne, kde mu hrozil trest smrti. Povedal tam vtedy: „My ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom. S radosťou a hrdosťou ideme teda do väzení, a ak treba, aj na šibenicu… Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu.“ Nedávno náš parlament odhlasoval, že 24. jún sa stane pamätným dňom. Potešilo to nielen mňa, ale aj Petra Kováča, ktorý hru, pripomínajúcu 24. jún 1954, dramaturgoval, aj Kamila Žišku, ktorý ju režíroval, aj hercov Mateja Marušina a Richarda Autnera, ktorí v Nepolepšenom svätcovi hrajú dve hlavné úlohy – svätca a diabla. Zapili sme to však len symbolicky, na diaľku, v mailoch.
Kým moja žena zatĺka klince, ktoré neviem zatĺcť ja, ako inak by som sa mal cítiť, než dobre?
Zatiaľ sme napríklad nevideli na javisku vašu hru Rozšklbaný škovránok, ktorá vychádza aj z vášho života. Je to dialóg s kamarátkou z detstva, ktorá bola dcérou spisovateľa a diplomata Ivana Horvátha. Ona vám vnukla myšlienku napísať hru o tom, ako prežívali päťdesiate roky deti obvinených? Píše sa to ťažko?
Dialóg dvoch priateľov z detstva sa píše ťažšie než dialóg svätca a diabla. Aby bol dostatočne dramatický, musel som ho v pravej chvíli prerušiť a priviesť na javisko tú dvanásťročnú Janu, ktorú Štátna bezpečnosť uväznila 4. decembra 1950 (teda deň potom, keď uväznila oboch jej rodičov) a väznila ju pol roka. Málokto si dnes uvedomuje, že stalinisti zachádzali v päťdesiatych rokoch až tak ďaleko, že väznili aj deti. Hra Rozšklbaný škovránok je zatiaľ iba zavesená na internete, no verím, že keď sa umúdri pandémia, niektoré divadlo po nej siahne a s úspechom ju uvedie.
Hra vyvoláva jatrivé otázky. Myslíte si, že aj dnešné deti by boli schopné vzdávať sa kvôli politickým obvineniam rodičov a dištancovať sa od nich, ako sa to stalo synovi na smrť odsúdeného ekonóma Ludvíka Frejku v päťdesiatych rokoch? Sú dnešné deti iné? Sú dnes ľudia odvážnejší? Pripravenejší obhájiť sa?
Aj Róbert Remiáš, Ján Kuciak či Martina Kušnírová boli mladí, takmer ešte deti… Tí, čo si objednali ich smrť, by nemali dobre spávať.
Všetkým zo srdca želám, aby sme už nikdy v živote nezažili takúto šialenú sci-fi dobu.Gabriela Dzuríková, herečka
Nedávno vám vyšla knižka glos a fejtónov Rozlúčka s klobúkom. Naozaj sa lúčite? Vedeli by ste žiť bez toho, že by ste sa vyjadrovali k udalostiam okolo vás?
Naozaj som sa s politickou publicistikou rozlúčil (aj keď tento rozhovor to rozhodnutie trochu porušuje). Dôvod rozlúčky je jednoduchý: môj čas sa kráti, musím ho využívať čoraz úspornejšie.
Aké to je, keď sa človek nepretržite vyjadruje k dianiu? Súhlasíte so všetkými svojimi názormi spätne?
Pripúšťam, že som vždy mal sklon k ľavicovému mysleniu. Ale bola to chyba? Veď aj Ježiš Kristus, keď vyzýval boháčov, aby rozdali svoj majetok chudobným, bol ľavičiar. No trochu iný ľavičiar, než tí dnešní kaštieľoví.
Záleží vám na živote rovnako, ako v mladosti? Myslíte, že už viete žiť, alebo ste to vedeli vždy?
Keby technický pokrok ľudstva závisel odo mňa, žili by sme ešte v prvotnopospolnej spoločnosti. Neviem ani pribiť klinec. Našťastie som sa oženil so ženou, ktorá to dokáže.
Pred Vianocami vysielala RTVS Sofoklovu hru Antigona vo vašom preklade. Prečo tento príbeh nestarne? Čím je vám blízky Sofokles? Máte niečo spoločné?
Veď aj Ježiš Kristus, keď vyzýval boháčov, aby rozdali svoj majetok chudobným, bol ľavičiar. No trochu iný ľavičiar než tí dnešní, kaštieľoví.
Som presvedčený, že práve tak rozprávka ako divadelná hra môže byť dobrá iba vtedy, keď je jej hrdinom outsider. To, že je v rozprávkach aj divadelných hrách toľko kráľov, tomu zdanlivo protirečí, no keď sa lepšie prizrieme, zistíme, že aj tí kráľovskí hrdinovia sú outsideri. Nie je azda outsiderom princ Hamlet? Aj princezná Antigona, ktorá radšej zomrie, než aby splnila Kreontov diktátorský rozkaz, je outsiderka. V roku 1971, keď som tú hru prekladal a keď ju v réžii Petra Mikulíka uvádzalo Slovenské národné divadlo, bola táto postava metaforou obete, ktorú priniesol Jan Palach a vtedajšie publikum si to veľmi dobre uvedomovalo. Dnes žijeme v inej dobe, ale metafora Antigony je aj dnes silná a inscenácia ju aj dnes posilňuje. Stačí si všimnúť scénografické riešenie. Režisér Ondrej Spišák a scénograf Fero Lipták sa postarali o to, aby publikum nadobudlo dojem, že sa pozerá na zasadnutie moderného senátu.
Ako vnímate našu spoločnosť? Cítite sa na Slovensku dobre?
Kým moja žena zatĺka klince, ktoré neviem zatĺcť ja, ako inak by som sa mal cítiť, než dobre?
Ste na facebooku? Mohol by dnešný svet zostať odrazu bez internetu a sociálnych sietí? Vedeli by ľudia žiť? Chýbal by internet vám?
Som na facebooku, ale dávam tam len informácie o knihách, hrách, či piesňach, ktoré práve píšem alebo prekladám. Všimne si to zopár mojich fanúšikov a potešia ma tým, že mi dajú lajk. Častejšie využívam wikipediu – to je výborný zdroj informácií. No už som sa vďaka internetu zopár ráz aj poriadne pomýlil. Dokonca aj dátum Clementisovej popravy (3. december 1952), som vďaka internetu v jednom fejtóne "opravil“. Stáva sa.
Cez internet sa dá dnes vládnuť, internet pomáha politikom. Pomáha aj umelcom?
Ako vravím. Väčšinou áno, niekedy nie.
Ste stále plodný autor, ako sa udržiavate vo forme? Zaujíma vás erotika? Máte rád dobré jedlo?
Blahoželám vám k tejto otázke. Obsahuje aj odpoveď.
Vďaka! Ja som to tušila! Ste v rodine aj váženým starým otcom? Vidíte na potomstve svoj vplyv? Vidíte sa vo vnúčatách?
Mám, chvalabohu, rodinu, ktorá ovláda všeličo, čo som sa nestihol naučiť ja. Ja napríklad poriadne ovládam len dva jazyky, slovenský a básnický, ale vďaka rodine si poradím aj s ďalšími desiatimi. Takže aj vašim čitateľom by som mohol Nový rok zavinšovať v desiatich jazykoch. No najkrajší bude predsa len vinš v básnickej slovenčine – napríklad tento, z knižky Slovák na Mesiaci (1986):
Do Nového roku vinšujem vám, ľudia,
aby vám k reťazi nechýbala búda,
aby ste vyhúkli tomu, kto vás sadil,
slniečko vás hrialo, dáždiček vás chladil,
aby ste nehnili, aby vás nekradli,
aby vás cudzopasníky nenapadli,
aby vás kamenec privčas nevymlátil,
mor vás nevyhubil, víchor nevyvrátil
alebo nevzala veľká voda azda,
aby vás neprepil na koreni gazda,
aby ste voňali, keď z vás bude seno,
aby vás ostalo pár aj na semeno…
Ľubomír Feldek
sa narodil 9. októbra 1936 v Žiline. Po skončení strednej školy študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenský jazyk a literatúru. Už počas štúdia pracoval vo vydavateľstve Mladé letá. V rokoch 1960 – 61 bol redaktorom závodného časopisu v Nižnej na Orave, v tom čase sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou, spisovateľkou Oľgou Feldekovou. Pracoval v slobodnom povolaní a neskôr vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Patrí k najvýznamnejším slovenským spisovateľom, vždy bol rebelom a v roku 1989 sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Píše poéziu, eseje, je dramatik, publicista a prekladateľ. Jeho rozprávkové knihy odchovali mnohé generácie čitateľov, ako dramatik nastoľuje naliehavé témy a jeho dielo je popretkávané humorom.
