Foto: yolk.sk
Ste Poľka, vyštudovali ste ukrajinčinu a teraz žijete na Slovensku. Čo vás sem priviedlo?
Prišla som na Slovensko na štipendium do Prešova, písala som diplomovku o Rusnákoch a zaujalo ma prostredie. Prešov sa mi zdal zaujímavým epicentrom presne toho sveta, ktorým som sa zaoberala. Zaujímali ma Huculovia a Bojkovia na Ukrajine a sama pochádzam z oblasti, v ktorej žili kedysi naši Lemkovia. Do Prešova som sa zaľúbila a po návrate do Krakova som si hovorila, že sa chcem na Slovensko ešte vrátiť. Ponuku na prácu som napokon dostala z Bratislavy, kde teraz žijem, no Východ je stále moja láska. Prešovský pobyt vnímam ako míľnik vo svojom živote.
Foto: Slovart
Vaša knižka Po troškách je poctou vášmu otcovi, rodine aj rodnej dedine. Doma však málokto býva prorokom, ako knihu prijali vaši rodáci?
Moja rodina od začiatku vedela, že niečo také chystám. Vedeli, že môžu čakať hocičo, lebo nemám problém hovoriť úprimne. Zároveň mi dôverovali a teraz sú šťastní, že sa ich príbehy dostali do literatúry. Občanov Olszyn až na niektoré výnimky nezaujíma, že niekto o nich napísal knihu. A práve to sa mi páči najviac. Tak to má byť.
Všelikde sa píše, že je to kniha o smrti, ale podľa mňa je to skôr kniha o živote, aj keď sa symbolicky končí kapitolou nazvanou Hodina dvanásta, ktorá chýba, už nie je.
Na odpoveď nechám priestor čitateľovi. Každý tomu rozumie inak.
Čitateľom sa prihovárate z pohľadu dieťaťa, ktoré vníma svet inak ako dospelý, ale tým dôležitým veciam podľa mňa rozumie. Prečo ste si zvolili práve „detský“ pohľad?
Foto: archív spisovateľky
Zaujíma ma proces, v ktorým sa človek učí opisovať svet. Nie je obmedzený žiadnymi stereotypmi, ešte nepresiakol kultúrnymi kontextami, má len jediný nástroj – nedokonalý jazyk. Ten čerstvý pohľad má v sebe desivú pravdu o živote, ktorú sa potom ako dospelí snažíme zabaliť do pojmov, rôznych uhlov pohľadu a podobne. Dieťa číta svet jednoducho, a mňa vždy zaujíma redukcia, jednoduchosť.
Teraz ste už mamou, ako to ovplyvnilo vaše písanie?
Zatiaľ tak, že skoro vôbec nemám čas venovať sa svojej tvorbe, a keď ten čas mám, som príliš unavená, aby som dokázala pracovať tak intenzívne ako kedysi. Snažím sa zvyknúť si na tie sparťanské podmienky. Verím, že keď dcéra začne rozprávať a popisovať svet, vtedy prídu nové nápady. Aj keď musím povedať, že v šestonedelí a v nasledujúcich mesiacoch s absenciou spánku sa mi zázračným spôsobom podarilo dokončiť novú knihu a napísať divadelnú hru. Takže som na seba hrdá ešte viac. A začala som sa úplne inak pozerať na spisovateľky, ktoré majú deti a pritom stíhajú ešte tvoriť. Obdivujem ich.
Foto: archív Wweroniky Gogola
Vaše rozprávanie je podľa mňa podobné slovenskej spisovateľke Veronike Šikulovej – poznáte jej knižky?
Žiaľ, nie.
Kniha Po troškách je vašou prvotinou a hneď ste za ňu pozbierali niekoľko cien. Čo pre vás znamená úspech v literárnom svete? Budete písať ďalej? A o čom?
Ďalšia kniha je žánrovo odlišná, bude to reportážna kniha o Slovensku, vyjde tento rok vo vydavateľstve Czarne. Už som spomenula divadelnú hru a tento rok chystám spolu s dvoma skvelými ilustrátorkami ešte dva komiksy. Snažím sa skúšať nové veci, neopakovať sa. Ceny sú určite dôležité, vďaka nim sa pred tebou literárny svet otvára, ľudia ťa rešpektujú, aj keď nie vždy, lebo v tomto svete je aj veľa závisti. Hlavne zo strany starších, frustrovaných mužov. Ceny sú nebezpečné aj kvôli tomu, že si potom môžeš začať o sebe namýšľať, že si v niečom lepší ako ostatní. Dobrý spisovateľ by mal mať v sebe skôr neistotu, lebo tá ho motivuje k ďalším pokusom. Paradoxne. Aspoň u mňa to platí.
Weronika Gogola
Narodila sa v roku 1988 v poľskej dedine Olszyny a vyštudovala ukrajinčinu na Jagelonskej univerzite v Krakove. Je prekladateľka a spisovateľka, debutovala románom Po troškách (Po trochu, 2017, slov. Po troškách, Slovart, 2021). Získala zaň cenu Conrad za najlepšiu prvotinu aj literárnu cenu ArtRage. Román sa dostal do výberu na najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike aj na ceny Angelus a Gryfia. Je vydatá, má dieťa a už takmer päť rokov žije v Bratislave.
