Na ich margo sám vtedy povedal: „Slávni básnici si už oddávna rozdelili najkvetnatejšie kraje básnického domínia. Nuž, videlo sa mi zábavné – a to tým viac, že úloha bola ťažšia – vyťažiť krásu zo zla.“
„Extraire la beauté du mal" – to však bola vtedy priveľmi nová myšlienka (hoci čosi podobné urobil už v 15. storočí Francois Villon). Literárna kritika nebýva k novým myšlienkam vždy ústretová, a tak Baudelairove Kvety zla zúrivo odmietla.
Len čo 25. júna 1857 Kvety zla vyšli knižne, už tu bola súdna žaloba a na jej základe bol už 16. júla 1857 celý náklad knihy (1¤300 výtlačkov) zhabaný, pretože kniha vraj ohrozovala verejnú mravnosť.
Rezultátom súdneho konania 20. septembra 1857 bol rozsudok, že básnik musí zaplatiť pokutu vo výške tristo frankov a nakladatelia (boli dvaja) každý po sto frankov. Zo zbierky – v prípade ďalšieho vydania – musí vypadnúť šesť básní.
Baudelaire to schytal od Tolstého
Boli to prekrásne básne Léthé, Tej, ktorá je priveľmi veselá, Lesbos, Klenoty, Upírove premeny a Prekliate ženy, na ktorých by v modernej (teda modernosti Baudelairovej poézie primeranej) spoločnosti nemal už nikto nájsť nič pohoršujúce…
… ale pozor! Keď sa písal už rok 1898 – teda už na prahu 20. storočia! – to Baudelaire znova schytal, a dokonca od takého velikána ako bol Lev Nikolajevič Tolstoj, ktorý vo svojom traktáte Čo je umenie napísal, že Baudelairove básne Je tʼadore à lʼégal de la voûte nocturne a Duellum (a aj viaceré ďalšie) sú ťažko pochopiteľné a city tlmočené Baudelairom označil za „nepekné a veľmi nízke, hoci sú náročky vyjadrené originálne a nezmyselne“.
Vyvíja sa teda ľudský duch naozaj len dopredu, k čoraz väčšej chápavosti a slobode? Varovať nás pred takýmto bezstarostným presvedčením musia nielen dve svetové vojny, ale aj taká absurdná maličkosť, že úradný zákaz publikovania spomenutých šiestich Baudelairových básní bol vo Francúzsku zrušený až v roku 1949 (!)
A poďme ďalej! V roku 1957 si storočné jubileum Kvetov zla už pripomínal zdanlivo celý kultúrny svet. Pripomenúť si ho chcela aj ruská kultúra – tá však narážala v tej chvíli na bariéry, ktoré jej postavil do cesty Stalinov ideologický poradca generálplukovník Ždanov (vynálezca socialistického realizmu).
Podľa ždanovovských kritérií boli takí básnici ako Baudelaire odstrašujúcimi príkladmi úpadkovej buržoáznej kultúry. A hoci v čase, keď si svet pripomínal storočnicu Kvetov zla, bol už Stalin štyri roky mŕtvy, kvôli tomu, aby sa Baudelaire dostal aj k ruským čitateľom, bolo potrebné vymyslieť (zrejme Kremľu adresovanú) mystifikáciu, že Baudelairova poézia bola „rozhorčeným protestom“ proti francúzskym dekadentom (čiže Baudelairovým generačným kolegom a priateľom), ktorí vraj „zradili realizmus“.
Autorom tejto mystifikácie bol Vilhelm Levik, ruský básnik, ktorý prekladal nielen Baudelaira, ale aj Shakespeara, Byrona, Goetheho, Schillera, Heineho, La Fontaina, Mickiewicza, Ronsarda, Petrarcu, Gautiera… nebol to teda nijaký hlupák a nezaslúži si asi, aby sme ho iba chytali za slovo, urobil to v záujme dobrej veci. Nič to však nemení na tom, že jeho vtedajšie tvrdenie čítame dnes ako číry nezmysel.
Hoci ždanovovská čižma stála vtedy na krku aj našej kultúre, vďaka Levikovej mystifikácii sme si spolu s ruskou kultúrnou verejnosťou mohli aj my v roku 1957 pripomenúť Baudelairovu storočnicu, aj naše vydavateľstvo Slovenský spisovateľ si mohlo dať Baudelaira do plánu a v roku 1958 mohla vyjsť Kostrova Kytica z Kvetov zla. (Z taktických dôvodov ju sprevádzal úvod, ktorý nenapísal slovenský autor – bola to Levikova stať preložená z ruštiny.)
Inšpirovali ho veľké proporcie milenky
Odvtedy ubehlo ďalšie polstoročie, žijeme v demokracii, čo značí, že Baudelairove Kvety zla slobodne vydávame a čítame aj bez falošných interpretácií. Popri Kostrovom preklade máme aj ich ďalší preklad, o ktorý sa postaral básnik mladšej generácie Ján Švantner, a do pokladnice slovenských baudelairovských prekladov si dovolil prispieť aj autor týchto riadkov…
… stačí sa však poobzerať okolo seba, stačí sa započúvať do súčasných literárnych a nielen literárnych debát, a zistíme, že slobodomyseľní básnici, hľadajúci krásu aj tam, kde farizeji hľadajú iba zlo, to nemusia mať ľahšie ani dnes, a ktovie, aké to budú mať zajtra.
Potvora vývoj má vždy nielen chuť napredovať, ale aj chuť cúvať, tešme sa teda aspoň z toho, že dnes prešľapuje na mieste. Tešme sa, že si slobodne môžeme pripomínať dvojsté narodeniny básnika, ktorý provokoval tvrdením, že vo svojej básnickej záhrade pestuje Kvety zla. No čo zlé bolo napríklad na tom, že Baudelaira inšpirovali veľké proporcie jeho milenky Jeanne Duvalovej?
(A nielen jej. V Salóne 1859 Baudelaire napísal: „V prírode aj v umení uprednostňujem – za predpokladu, že nezaostávajú v kvalite – veľké veci, veľké zvieratá, veľké krajiny, veľké lode, veľkých mužov, veľké ženy, veľké kostoly, a keďže ako mnohí iní aj ja vyvodzujem zo svojho vkusu princípy, verím, že rozmery nie sú zanedbateľné v očiach krásy.“)
To, že Kvety zla bol len provokatívny názov, pod ktorým sa v skutočnosti zoradili len kvety jeho skvelého talentu, dokazujú všetky jeho básne.
Ako jeden dôkaz za všetky si na záver tohto článku dovolím čitateľom Pravdy ponúknuť svoj preklad básne Obryňa – básne, ktorej nechýbal popri iných kvalitách dokonca ani humor.
Charles Baudelaire OBRYŇA
(prebásnil Ľubomír Feldek v jazykovej spolupráci s Annou Lara)
V čase, keď príroda už splodila ten nával gigantov, tiež by som si našiel miesto v nej; pri mladej obryni by som rád posedával – zmyselný kocúrik pri nohách kráľovnej.
Čas pri nej strávený by sa mi nezdal dlhý, kvitnúť aj rásť by som ju videl počas hry a vedel by som vždy, keď oči by jej zvlhli, že strašná vášeň sa jej v srdci rozhorí.
Jej formy nádherné rád by som známkoval a z kopcov obrovských kolien sa sánkoval; za horúčav, keď nik by nevystrčil prst
na slnko, vtedy ja, – nech pod ním neuhorím, – by som si pospať šiel v tôni jej veľkých pŕs tak ako dedinka v údolí pod pohorím.