„Chceme predstaviť Slovákov žijúcich v Čechách, ktorí svojimi neprehliadnuteľnými výsledkami obohacujú krajinu, v ktorej pôsobia, no zároveň prispievajú k pozitívnemu obrazu Slovenska ako krajiny nezameniteľných osobností,“ pozýva Ľubica Krénová, riaditeľka Slovenského inštitútu v Prahe.
Prvý z videoportrétov predstavuje sopranistku Simonu Houda Šaturovú, ktorá pre divákov píše svoj pomyselný denník z Bruselu, kde sa ocitla v karanténe. Operná speváčka uznávaná na svetových scénach žije v Prahe už tridsať rokov a zastihneme ju v momente, keď má osem dní do skúšky predstavenia v Kráľovskej opere.
Prostredníctvom Slovenského inštitútu v Prahe ich venuje spomienkam na detstvo, začiatky svojej speváckej kariéry, aj radám pre hudobne nadaných mladých ľudí. Hovorí o tom, aká dôležitá je „chémia medzi pedagógom a študentom“ aj prečo sa počas školy vrátila späť v čase, keď sa spolužiačky už pripravovali na rolu Rusalky. Spomína na dôležitých ľudí, ktorí ovplyvnili kariéru začínajúcej umelkyne, kde vznikla jej láska k Mozartovi, na začiatky s pražským orchestrom FOK, ako sa slovenskej sopranistke otvorili dvere do sveta, a pripomenie, prečo je pre speváka dôležité vedieť povedať nie.
Simona Houda Šaturová sa vyznáva, ako veľmi umelcovi na pódiu chýba publikum, s ktorým by zdieľal krásu hudby. Postupne nazrieme do miest jej pobytu aj do zákutí duše, svojím pôvabným rozprávaním nás prevedie radosťami aj úskaliami umeleckého života, dokonca nás vezme na terasu, kde si v karanténe nahrádza obvyklé prechádzky lesom. A napokon skončíme v divadelnej šatni Kráľovského divadla, kde po skončení karantény začínajú znova klíčiť ďalšie plány a projekty.
Čítajte aj Juraj Jakubisko: Divák odpustí všetko, len nie nudu
Keďže Slovenské ateliéry duše v Česku sú voľným cyklom portrétov, druhá časť je celkom iná formou, rozsahom a, pochopiteľne, aj obsahom. Druhý Ateliér duše je venovaný mladej výtvarníčke Alžbete Meňkyovej, absolventke VŠVU v Bratislave (Ateliér priestorovej komunikácie u Antona Čierneho a Mateja Smetanu), ktorá tiež žije a tvorí v Prahe.
Prevažnú časť štúdia sa venovala konceptuálnej tvorbe, objektom a priestorovým inštaláciám. Posledné dva roky sa primárne venuje maľbe, ktorá sa stala jej hlavným vyjadrovacím médiom. Jej lyrický portrét je krátkou spoveďou mladej vizuálnej umelkyne o láske ku hline a farbám za nechtami, o práci, intuícii, o kontraste medzi zrýchleným životom v meste a „vnútorným rajom“, ktorý má každý v sebe.
Čítajte aj Len skladám piesne, hovorí Meky
V ďalších Ateliéroch duše, ktoré prináša Slovenský inštitút v Prahe na sociálnych sieťach, diváci ďalšie zaujímavé osobnosti pôvodom zo Slovenska, pôsobiace v Česku. A hoci aj Slovenský inštitút sa už teraz chystá na podujatia naživo, Slovenské ateliéry duše v Česku ostanú zaznamenané ako doklad doby, v ktorej vznikli.
