Mal by som niečo napísať a možno aj povedať k odchodu Ľuboša Juríka. Ale sila, akou ma to zasiahlo je priveľká. Je to, ako keby mi zomrel brat. Možno čas zmierni tú bolesť a ja budem môcť znova porozprávať príbeh nášho priateľstva. Ľuboš bol môj kamarát a učiteľ.
My dvaja sme chceli byť piloti. Diaľkoví letci, stíhači, polárni piloti, verneovskí dobrodruhovi a objavitelia. Chceli sme sa pozerať sa na svet z výšky, ľahučko, radostne. Pobehovali sme po našom dvore, medzi kalužami a pieskoviskom. Mali sme tajnú mapu neexistujúcej planéty. Normálne sme odmietli vstúpiť do detskej zlodejskej bandy, alebo sa dať k detskej polícii.
Ale stalo sa, že zbojníci a policajti sa spojili a obkľúčili nás. A pýtali sa: „Peniaze, alebo život.“ Pištole boli síce drevené, ale peniaze od nás pýtali naozajstné. Ľuboš im to pripomenul. A oni tvrdili, že v hre sú aj drevené pištole a pušky nabité a odistené a náboje ostré. Pod tou hrozbou som bol v pokušení vzdať sa svojho malého vreckového. Ale Ľuboš mal lepší nápad. Ja som na to celkom zabudol.
Ak sú drevené pištole v hre ako naozajstné, tak my máme lietadlá. Sme piloti. Roztiahli sme ruky ako krídla, nakopli sme motory a tým zlodejom aj policajtom sme odleteli. Je zaujímavé, ako málo sa toho dospievaním zmenilo. Tí čo boli zbojníci, zostali zbojníkmi, policajti policajtmi, aj keď sa občas vymenili. Celý život mi niekto z nich vnucoval svoje: Buď alebo! Vernosť, alebo zrada. Existencia, alebo česť. Disident, alebo kolaborant. V rôznych kostýmoch a uniformách vyslovovali to svoje – alebo! A ja som vždy znova uvažoval o sebe, o svojej cti, charaktere a morálke. To bola chyba a najmä strata času. Vnútili nám svoj problém. Vnútili nám seba.
Až po štyridsiatke som spomenul Ľubošove geniálne riešenie. On tak majstrovsky žil celý svoj život. Veľmi mi bude chýbať.
