Tie sviečky len tak ľahko nezhasnú a Dubčekov zástoj v našich dejinách nezničí nijaké prehodnocovanie. Ak ho dnes niektorí odmietajú, môžu – umožňuje im to dnešná slobodu prejavu. Len by si mali zapamätať, že to bol práve Dubček, kto slobode prejavu prerážal cestu – a to tak odvážne, že vďaka tomu vstúpil aj do svetových dejín. (No paradox je aj to, ak Dubčeka prijímajú takí, čo aj dnes slobodu prejavu spochybňujú.)
Dubčekov pokus sa odohral v dejinnom predstihu, a teda aj zoči-voči presile niekdajšej neslobody – dodnes je však platný. Na to, že meno Dubček bolo v istej chvíli synonymom slobody slova, by sme nemali zabúdať najmä my, čo stojíme a padáme so slovom.
Reláciu s podobnými myšlienkami som nahral pred istým časom pre rozhlas. Predstavil som v nej knihu Ľudská tvár – svoj preklad Jevtušenkových básní. Nechýbala medzi nimi báseň Nad Dubčekovou mohylou. Tú som aj zarecitoval. Sú v nej aj takéto prekrásne verše:
Po cynikoch len škripot a bodľačie –
po idealistoch hudba znie.
Alexandra-mučeníka oplačte,
bratislavské lipy zasnené.
Duša moja, to sú tvoji rodičia
pri základoch tvojho paláca –
ľudia, čo sen o slobode nezničia,
aj keď uskutočniť nedal sa.
Vysielanie relácie som prepásol. Ležal som práve v nemocnici a riešil som problém, ako si urobiť výlet. Odpojil som sa z hadičiek, prikrývky som upravil tak, aby sa zdalo, že pod nimi ležím, prešmykol som sa popri strážnej búdke sestričiek – a hor sa do mesta. Reláciu však počúvali iní – medzi nimi aj syn Alexandra Dubčeka Peter. Dojala ho, hneď a zaraz si potreboval so mnou pohovoriť. Vypátral, kde som, sadol do auta – a o chvíľu bola nemocnica na Antolskej, v ktorej som maródoval, hore nohami. Jednak preto, že vďaka návšteve sa prevalilo, že som zmizol. A určite aj preto, že nemocničný personál považoval za sviatok stretnutie s niekým, kto nosí meno Dubček.
Vtedy sme sa síce minuli, no stretli sme sa neskôr viac ráz. Vždy som si zo stretnutia odniesol dojem, že iste by Dubčekov syn Peter žil svoj plnohodnotný a statočný život, aj keby sa volal inak – keď sa však volá tak, ako sa volá, rád žije svoj život aj ako povinnosť robiť česť menu Dubček…
Žiaľ, slovo žije treba nahradiť slovom žil. 6. apríla sme sa s ním rozlúčili. Aj v rozlúčkovej reči evanjelického kňaza zaznela myšlienka, že robiť česť menu Dubček je poslanie. Kondolovať po pohrebe ďalšiemu, iba desaťročnému Dubčekovi bolo mimoriadne smutné. No poslanie, ktoré zdedil, je krásne.
