Na cudzincov si už pomaly zvykáme, ale ani tí nebývali vždy výnimočným javom. Často sa s konkrétnym etnikom rovno spájali celé pracovné odvetvia: bola tu ovčiarska valaská kolonizácia, nemecké banské mestá, talianski odborníci na stavby železničných tunelov. A boli i také doby, keď sa mestečká na Záhorí mohli takmer rovnako obávať švédskych aj tureckých vojsk.
K ventilovaniu vlastného pocitu dôležitosti začalo patriť rozhorčovanie sa nad Američanmi, ktorí vraj netušia, kde leží Slovensko.
No skúste pred priemerného slovenského študenta položiť slepú mapu, nech nakreslí Kazachstan a jeho susedov. Ten Kazachstan, do ktorého by sa celé Slovensko zmestilo vyše päťdesiatkrát. A jeho hlavné mesto? Zaujímavé by boli aj naslepo zakresľované polohy Moskvy, ktorá sa z voľakedajšej blízkosti prepracúva v našich predstavách až kamsi na Sibír, hoci z Bratislavy je do nej stále len desaťkrát taká dlhá cesta ako do Žiliny. Alebo kam do hĺbky balkánskeho polostrova sa umiestni Rumunsko, ktorého hranicu v skutočnosti možno prekročiť menej než sto kilometrov od tej našej.
Zábavné vie byť aj takéto mapovanie našich priamych susedov. Koľkí z opýtaných si uvedomia, že spolková krajina Dolné Rakúsko je na mape tá úplne hore? Alebo – nebolo to tak dávno, čo neznámy dezorientovaný národovec nasprejoval nápis „Maďari za Dunaj“ rovno na múr petržalského paneláka. Na prvý pohľad je to jasný prípad pomýlenej perspektívy. No paradoxné je, že ani napísanie na tej „správnej“ strane by mu nepomohlo. Dunaj totiž pretína Maďarsko vertikálne napoly. Dokonca cestou z nášho do ich parlamentu stačí ísť dolu prúdom popri rieke, neprekračujúc ju ani raz.
A podobne skreslené mávame i predstavy o najbližšom okolí v rámci obce. Častejšie prechádzaná cesta sa zdá kratšou, neznáme štvrte ďaleko. Veď si to pri najbližšej prechádzke odskúšajte.
