"Oddych neznamená, že nerobím nič. V lepšom prípade robím to, čo ma naozaj baví. A tak som sa pustila – ešte v júni – do veľkého rozhovoru s Agnešou Kalinovou. Pre mladšie ročníky dodávam, že Agneša Kalinová pôsobila od druhej polovice 40. rokov ako novinárka, kultúrna a najmä filmová publicistka, neskôr spolu s manželom Ladislavom Kalinom a dcérou Julkou emigrovala do Mníchova, kde pôsobila v rádiu Slobodná Európa. Jej osud kopíruje drsný reliéf 20. storočia: Aj keď sa vyhla holokaustu, do jej osudu zasiahol veľmi kruto. Prežila potom všetky dekády 20. storočia vrátane väzenia v 70. rokoch. A tak dostávam odpovede na moju otázku, ktorá sa mi vynára pred očami:
Aké vlastne bolo to 20. storočie, v ktorom som sa narodila a dospela? Aký obraz vytvára v pamäti ženy, ktorá ho prežila od začiatku až do konca a je aj vo svojich vyše osemdesiatich rokoch schopná dívať sa presne, aj s odstupom, sebakriticky, aj s humorom na ten čas minulý? Rozhovor nahrávam, prepisujem a redigujem a mám pocit, že som ponorená do siahodlhého románu zaľudneného fascinujúcimi osudmi, románu plného príbehov, udalostí, smútku i humoru, často čierneho. Popri tomto prúde, ktorý sa na mňa valí, ma ani neláka niečo čítať. A tak mi už pri knižnici rastie taký malý komín z knižiek rôznej veľkosti, ktoré počkajú možno aj na dlhé zimné večery…
A čo ešte plánujem stihnúť? Určite sa pokúsim vidieť zopár filmov, ktoré mi v hektike obyčajných dní unikli: Havlovo Odcházení i Šulíkovho Cigána. Možno nejaký koncert, možno aj divadlo… a, dúfajme, že aj nejaký kúsok lesa naživo. Veľké plány si nerobím, lebo leto ubehne vždy skôr, ako by malo."
