Miroslav Válek povedal vtedy bonmot: „Začal si U dvou koček, skončíš U dvoch levov.“ Našťastie sa mýlil – prišiel November.
Jevgenij Jevtušenko sa s nami solidarizoval aj potom. V júni 2005 po prvý raz navštívil Bratislavu a napísal báseň Nad mohylou Alexandra Dubčeka. Ubehli ďalšie roky, vydali sme výber z jeho tvorby Ľudská tvár a pred mesiacom sa ozval znovu – básňou, ktorú by bol hriech nepreložiť.
Na smrť Václava Havla
(V týchto veršoch nechcem hovoriť iba za seba – verím, že vyjadrujem mienku všetkých mysliacich Rusov. Správa o Havlovej smrti zapôsobila na mňa až desivo. Zatelefonovali mi z jednej redakcie, či o tom môžem niečo napísať. Povedal som: „Nie! Nemôžem. Dajte mi čas spamätať sa. Ohúrili ste ma.“ Potom som začal premýšľať. Táto báseň je rozhovor s vlastným svedomím.)
Nik slovu neverí, keď politik ho vysloví –
vieme len, že mu nevidíme do karát.
No ľudia uverili Václavovi Havlovi,
čo sa dal za slobodu slova zatvárať.
A preto k jeho truhle v tento deň
sa dostaví (a koridor mu spravte, chamtivci!)
ešte vždy čosi hovoriaci Sacharovov tieň,
aj Palachov tieň, ešte stále horiaci.
Okupácia – každé klamstvo amorálne!
Príde i tankista, čo – nechtiac – pod pásy
zachytil dieťa kdesi na Morave
a potom guľku hlavou prehnal si.
Aj ôsmi z Moskvy – v rukách plagáty –
a tlačiac detský kočík – prídu tam.
A – dávno zožltnutý – priletí
aj ten môj naivný a drzý telegram.
Rástol som blízko strážnych veží,
dvoch uväznených dedov vnuk.
Môj zrak aj sluch ich rabstvo prežil,
slobodu zavetril môj ňuch.
Sibírsky víchor – zápis notový!
Z gulagu priletel môj každý rým.
Zložte mi putá, zhoďte okovy,
a slobodu vás ľúbiť naučím!
Sloboda! Nie si iba naším snom?
Len sklamaním, čo zvýši z nežných prísah?
Demokracia! Budeš znova rodiskom
diktatúry, čo k tebe sa vie prisať?
Kto bacil bezprávia raz vyhubí?
A koľko pravých svätcov nájsť sa dá?
Kde vládne spravodlivosť bez chyby?
A kto je hoden učiť, čo je sloboda?
Tam, kde vrah zákon prispôsobiť vie si,
kto mravný imperatív uzákoní?
Hľa, o čom pri Havlovej truhle Česi
premýšľajú, a nielen oni.
Hitler aj Stalin nás už dávno opustili –
ale svet neľudský je ešte vždy.
Vieme, bdieť nad slobodou treba v každej chvíli –
ale čo ďalej? Kto nám poradí?
(19. decembra 2011)
