Pokiaľ nie je reč o zdraví, chudnutí alebo Veľkej noci, podobné témy s radosťou prenechávame povolanejším – vyšinutým čudákom, ukrytým v kláštoroch alebo vycapeným na titulkách módnych časopisov, ale najmä tým davom rekordmanov v hladujúcej Afrike.
Štíhla línia symbolizuje na dvoch póloch sveta úplne protipólne hodnoty – výsady vyvolených aj nedobrovoľnú žobrotu. Na zdravie sotva, skôr na spásu duše, sa postili aj naši predkovia, či už to bolo stredoveké panstvo s mastnými hubami od prepečenej diviny, alebo chudáci, hltajúci šupky plesnivej švábky.
Počujem svojich priateľov a známych hádať sa v bare za plným stolom, kto sa v čom postí. Sú to preteky. Zrazu všetci nepijú, nehrešia, nehulia, neodvrávajú, nejedia mäso atď. atď. Nemám si s kým pripiť, od koho odpáliť, prefúknuť fajočku mieru. A po sviatkoch je všetko aj tak pekne po starom.
Predstavy o pôste sú akiste rovnako plnotučné ako naše zvyky a pod bielym rúškom nevinnosti a cnostnej chudoby sa často najlepšie mrhá aj privlastňuje. Pôst každodennej bezútešnosti držíme v konečnom dôsledku my dole. Kajáme sa za minulé hriechy bývalej vlády aj za potenciálne omyly a rozkrádačky všetkých budúcich parlamentov. A nebudú to hamburgery, čo nás vyženú opäť do ulíc, ani politika či zdravá výživa, bude to nakoniec iba ten obyčajný hlad.
