Plzenský rodák vyšiel zo skromných pomerov. Už v chlapčenských rokoch zvykol žiť na plný plyn. V Tatrách, kam pricestoval s rodičmi, zažil prvý vážnejší výlet. Prvú samostatne pripravenú cestu zorganizoval s bratom Josefom v šestnástich rokoch na Podkarpatskej Rusi. Od tých čias sa usiloval byť scenáristom aj režisérom svojho života.
Čítajte viac Zomrel český cestovateľ Miroslav Zikmund
So spolužiakom, Jiřím Hanzelkom, precestoval na povestnej Tatre 87 väčšinu z prejdených 111-tisíc kilometrov. Legendárna dvojica zavítala do desiatok krajín v Amerike, Afrike, Ázii a Európe. Obaja si rozumeli v škole, počas plánovania výprav, na dobrodružných cestách, ale aj pri spracovávaní zážitkov. Celkovo strávili mimo vlasti desať rokov.
Zikmund spájal dôstojnosť a vznešenosť zrelého človeka s chlapčenskou zvedavosťou, ktorá sršala z jeho očí.
Pozorovací a literárny talent im umožnil, že sa ich skúsenosti rýchlo šírili aj za hranicami vlasti, na piatich svetadieloch. Spolu napísané cestopisy (naozaj, koľko poznáme úspešných spisovateľských dvojíc?) vyšli v miliónoch výtlačkov v dvanástich jazykoch sveta. K tomu treba pripočítať stovky novinárskych článkov, štyri celovečerné a 147 dokumentárnych filmov a tisíce fotografií.
Čítajte viac Miroslav Zikmund: Slon, čo žil dlhšie ako storočnicu
Autori presviedčajú čitateľov, že cestovanie môže mať veľa podôb. Na každú výpravu sa pedantne pripravili. Tatrovka, ktorú si neraz sami na zlých cestách-necestách opravovali, ich doviezla do miest, kam sa iní dostali len zriedka. Aj preto tak realisticky opísali prírodu, vidiek, veľkomestá a najmä ľudí. Nelovili senzácie. Nebehali za celebritami a nestali sa nimi, hoci mohli, v mladosti aj v najzrelšom veku. Časté rozhovory s pestrou paletou postáv oživujú vecné texty cestopisov a pomáhajú vytvoriť si plastický obraz o vzdialených oblastiach a už aj o časoch. Dokumentujú, že krajina nie je iba fyzická kategória, ale má aj svoju dušu.
Keď písali o vážnejšom probléme, odbočili na skok do histórie, ale veľmi citlivo, aby nenudili čitateľa. Stali sa vzácnymi kronikármi najstresujúcejšieho, dvadsiateho storočia. Priniesli veľa poučenia, ale nemoralizovali a nevnucovali názory. Aj o vážnych témach písali ľahkým perom. Neopakovateľné zážitky a vzácne, pútavo podané faktografie učia mnohých dívať sa okolo seba, prežívať a premýšľať. Ich cestopisy sa čítajú podobne, ako sa pije dobré víno.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Počas nedobrovoľnej dvadsaťročnej odmlky na legendárnu dvojicu nezabudli čitatelia nielen u nás, ale napríklad ani v Rusku. Počas návštev Ďalekého východu mi o nej rozprávali zoológ na tigrích chodníkoch v ussurijskej tajge, vulkanológ na dymiacej Kamčatke a dokonca i okrskár vo Vladivostoku, ktorý nikdy neprekročil hranice svojej vlasti.
Na najstaršom českom nekomerčnom cestovateľskom festivale v juhomoravskej dedinke Prosiměřice, ktorá sa rozkladá na Znojemsku medzi úrodnými vinicami, upútaval Miroslav Zikmund účastníkov nielen tým, čo precestoval a publikoval, ale aj svojím správaním. Z veľkej osobnosti sálala energia, ale aj ľudskosť. Aj tu v neformálnom prostredí vystupoval triezvo, s príznačným úsmevom. Spájal dôstojnosť a vznešenosť zrelého človeka s chlapčenskou zvedavosťou, ktorá sršala z jeho očí. Dával za pravdu Konfuciovi, podľa ktorého šľachetný človek býva spokojne veselý, nešľachetný zostáva stále mrzutý.
Nezatváral sa nostalgicky do prežitého. Žil súčasnosťou a zamýšľal sa nad budúcnosťou. Kritizoval konzumné cestovanie, v ktorom sa sloboda pohybu zamieňa za plytkosť, znižovanie bezpečnosti na cestách (na vlastnej koži zažil iba jedno lúpežné prepadnutie – v Etiópii), plytvanie úrodnou pôdou, energiou a potravinami a kult pohodlia v najcivilizovanejších krajinách, ktoré kontrastuje s biedou ostatného sveta.
Foto: Pavel Otevřel
Kým my, podstatne mladší, sme nevydržali sledovať v kinosále tri dni všetky podnetné prednášky a občas dávali prednosť nižšieho poschodiu, na ktorom ponúkali chutný miestny hroznový mok, Miroslav Zikmund sledoval každý záber a každú vetu. Prednášateľov sa pýtal vecne a brilantne komentoval ich vystúpenia. Nepamätám sa, že by z jeho úst vyšlo čo len jedno zbytočné slovo (a to sa hovorí, že tí skôr narodení už iba unavujú kecaním).
Zikmund najväčšie výpravy uskutočnil v čase, keď také rozsiahle podujatia nebývali zvykom. Netešilo ho, že sa u nás vytráca tolerancia a prirodzený úsmev šťastných ľudí, aký videl často v mnohých rozvojových krajinách. Mnohé panenské miesta, ktoré navštívil, sa po desaťročiach premenili na terč komerčného turistického ruchu a lákadlo mainstreamového dovolenkára. Napriek kritickosti nestrácal optimizmus a nádej, že sa nájde riešenie. Aj preto prekročil storočnú hranicu.
