Výzva, o ktorej je reč, sa oficiálne volala Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. Hoci to znelo nevinne, jej skutočným cieľom bolo odsúdenie občianskej iniciatívy Charta 77, ktorá poukazovala na porušovanie ľudských práv vo vtedajšej ČSSR.
Komunistický režim sa rozhodol odpovedať protiútokom. Podpisom Anticharty mu napokon vyjadrilo vernosť až 7 250 umelcov – hercov, režisérov, spisovateľov, spevákov, skladateľov, výtvarníkov, ale aj architektov. Až 360 z nich malo titul zaslúžilý a 76 národný umelec.
Slovákov bola štvrtina
Dlhý zoznam tých, čo podpísali toto vyhlásenie, zverejňoval na pokračovanie český denník Rudé právo, ktorého vydavateľom bol Ústredný výbor Komunistickej strany Československa.
Z českých umelcov možno spomenúť Karla Gotta, Waldemara Matušku, Ladislava Štaidla, Václava Neckářa, Marie Rottrovú, Rudolfa Hrušínského, Miloša Kopeckého, Jana Wericha, Radoslava Brzobohatého, Františka Filipovského, Ladislava Peška, Jiřího Sováka, Vlastimila Brodského či spisovateľa Bohumila Hrabala.
Signatárov zo Slovenska bola asi štvrtina. Medzi nimi napríklad herci Jozef Kroner, František Dibarbora, Július Pántik, Martin Huba, Karol Machata, Štefan Kvietik, Juraj Kukura, Ladislav Chudík, Milan Kňažko, Andy Hryc, Michal Dočolomanský či Magda a Emília Vášáryové.
Na zozname nájdeme aj Petra Dvorského, Milana Markoviča, Milana Lasicu, Júliusa Satinského, Pavla Hammela, Kamila Peteraja, Borisa Filana či Karola Duchoňa.
Nechýbajú ani hudobní skladatelia Eugen Suchoň, Svetozár Stračina a Gejza Dusík, spisovatelia Ladislav Ťažký, Dušan Dušek, Dušan Mitana a Elena Čepčeková, alebo známi architekti Ján Bahna a Emil Belluš.
Poníženie a hanba
Predohrou akcie bol propagandistický článok Stroskotanci a samozvanci, ktorý vyšiel 12. januára 1977 v Rudom práve. Bez toho, aby uverejnil text Charty 77, ju označil za pamflet skrachovancov reakčnej buržoázie a organizátorov kontrarevolúcie v roku 1968.
„Ide o protištátny, protisocialistický, protiľudový a demagogický hanopis, ktorý hrubo a lživo ohovára ČSSR a revolučné vymoženosti ľudu,“ písalo sa v článku. Charta 77 podľa jeho autora vznikla na „objednávku antikomunistických a sionistických centrál“.
Krátko nato dostali umelci a iní ľudia z kultúrneho života pozvanie do Národného divadla v Prahe. Česká herečka a presvedčená komunistka Jiřina Švorcová, známa zo seriálu Žena za pultom, tam 28. januára 1977 prečítala vyhlásenie, ktoré vstúpilo do dejín ako Anticharta. Štvrtého februára sa potom konalo podobné podujatie v Divadle hudby, kde vyhlásenie prečítal spevák Karel Gott.
Po skončení oboch zhromaždení nasledovalo podpisovanie na pripravené hárky. Neskoršie výhovorky niektorých umelcov, ktorí si vraj mysleli, že podpisujú prezenčnú listinu, sú však smiešne – na papieroch bolo totiž zreteľne napísané, že ide o vyhlásenie.
Aby mali akcie čo najväčší účinok, reportáže z nich odvysielali v televízii. Pohľad na skrúšených umelcov bol veľavravný.
„Keď sa pozriete na tváre v Národnom divadle, tak vidíte jediné: poníženie a hanbu všetkých, ktorých donútili, aby tam šli,“ vystihla pre Český rozhlas herečka Táňa Fišerová, ktorá ako jedna z mála Antichartu odmietla podpísať.
Čítajte viac Prídu bývalí eštebáci o výsluhové dôchodky?
Ako pre Pravdu potvrdil historik Peter Jašek z Ústavu pamäti národa, na Slovensku sa také podujatie ako v Prahe nekonalo. Veľa slovenských umelcov však Antichartu podpísalo práve v českých divadlách, iní v nasledujúcich týždňoch. Ortieľu totiž neunikli ani tí, ktorých do Prahy nepozvali. Podpisy pod Antichartu zbierali ďalej funkcionári umeleckých a kultúrnych zväzov.
Podľa Jašeka kampaň splnila účel a občanov zastrašila. „Ľudia ju vnímali a vystúpenia umelcov na nich mali vplyv. V časoch, keď nebolo možné dopátrať sa v domácich médiách objektívnych informácií, si veľa ľudí svoje postoje formovalo aj na základe postojov umeleckých elít. Celkovo tak pomohla tomu, aby sa Charta 77 šírila menej a nemala takú podporu v radoch obyvateľstva,“ zhodnotil historik.
Strach o budúcnosť
Na Antichartu dnes možno nazerať rôzne. Pre jedných je príkladom kolaborácie s režimom, iní to zase nevidia až tak dramaticky, pretože za socializmu bolo bežné, aby človek „poslúchal“.
Aj podľa Fišerovej Anticharta umelcov postavila pred dilemu. Keby neboli podpísali, boli by riskovali kariéru či zákaz činnosti. „Nešlo už o život fyzický, ale o život profesijný,“ zdôvodnila. Pre ňu znamenal nesúhlas s Antichartou „stop“ – štyri roky si nezahrala.
Čítajte viac A Oscar ide do... Československa
Niektorých umelcov režim navyše potrestal už za ich postoje k Pražskej jari a okupácii v roku 1968. Viacerí mali viacročný zákaz činnosti, a práve keď sa opäť dostávali k príležitostiam, mali riskovať, že ich znovu odstavia?
To bol príklad hercov Rudolfa Hrušínského, Radoslava Brzobohatého, Lasicu so Satinským či speváka Karla Černocha, ktorý musel vrátiť Zlatú lýru z roku 1969.
Podobne bol na tom známy český režisér Jiří Menzel. Po roku 1968 mu zakázali tvoriť a istý čas trvalo, kým sa opäť dostal k filmovaniu. Nechcel o to zase prísť.
„Naháňali ma, ja som sa schovával. Pozvali ma na riaditeľstvo a povedali: Tu niečo podpíš a budeš mať pokoj,“ zaspomínal si pre Český rozhlas. Ako však dodal, nebolo to nič výnimočné. „Ľudia boli už od roku 1948 zvyknutí držať hubu a krok, podpisovať čo treba,“ upozornil režisér.
Zaujímavé je, ako sa s Antichartou umelci vyrovnali po páde režimu. Jedni sa zachovali čestne a priznali, že sa báli následkov, iní vec zľahčovali alebo sa uchýlili až k detinským výhovorkám.
„Mal som strach a doteraz sa za to hanbím,“ postavil sa k tomu chlapsky známy český herec a scenárista Zdeněk Svěrák. V podobnom duchu sa pred rokmi vyjadril aj slovenský herec a humorista Július Satinský.
Rovnako úprimný bol napríklad i český komediálny herec Petr Nárožný. „Niečo som podpísať nemal a niečo mal. Viem to teraz a vedel som to už vtedy. Nebol som dosť statočný a bál som sa, takže nie je čím sa chváliť,“ povedal pre Divadelné noviny.
S farbou von vyšla tiež česká speváčka Eva Pilarová, ktorá vtedy prečítala i vyhlásenie. „Čo som mala robiť? Bola som vďačná, že ma zase púšťajú von na koncerty,“ citoval ju portál Moderné dejiny.
Pre Českú televíziu priznala, že nebola taká hrdinka ako speváčka Marta Kubišová, ktorej po nástupe normalizácie zakázali spievať. „Bola to zbabelosť, strašne sa za to hanbím a veľmi sa za to ospravedlňujem,“ kajala sa Pilarová.
Hŕstka statočných?
Na adresu kolegov, ktorí tvrdia, že ich komunisti podviedli, lebo vraj netušili, na čo ich do divadla pozývajú a čo podpisujú, Pilarová povedala, že sú to nezmysly. Podľa nej každý dobre vedel, o čo ide.
Potvrdzujú to aj spomienky bývalej manželky rockového speváka Jiřího Schelingera, ktorý sa vraj tak bál toho pozvania do divadla, že chcel nafingovať chorobu. Keď mu však povedala, aby teda nešiel, dostal strach. „To mi už nikdy nevyjde žiadna platňa,“ horekoval a Antichartu podpísal.
Ťažký vnútorný boj zvádzal i legendárny český umelec Jan Werich. Spočiatku sa aj on bránil, že nevedel, prečo ho do divadla pozvali – vraj netušil čo podpisuje, no z rozprávania pamätníkov je jasné, že si to uvedomoval a veľmi ho to trápilo.
Werich je tiež jediným známym prípadom signatára toho dokumentu, ktorý chcel svoj podpis odvolať. Potvrdila to Švorcová, ktorá bola svedkom jeho telefonátu.
Nadriadených tým vyplašil, pretože v kultúrnom a verejnom živote sa tešil veľkej autorite. Keby bol podpis odvolal, mohli by ho nasledovať ďalší. Zdesení funkcionári za ním preto poslali jeho priateľa, herca Miloša Kopeckého, ktorý ho prehovoril. Svoje zrejme zohralo aj to, že Werich bol v tom čase už vážne chorý starý človek a chcel finančne zabezpečiť manželku a dcéru.
Čítajte viac Zákerná zbraň imperializmu. Ako nás napadol 'americký chrobák'
Veľa umelcov po rokoch hľadalo rôzne výhovorky. Šansónová speváčka Hana Hegerová napríklad presviedčala, že do divadla síce prišla, ale pred podpisovaním hárkov sa ukryla na záchode.
Hudobník František Ringo Čech zase vyhlasoval, že Antichartu nepodpísal. Vraj to zaňho bez jeho vedomia spravila sekretárka riaditeľa Pragokoncertu. Spevák Jiří Korn sa tváril, ako by nerozoznal rozdiel medzi Chartou a Antichartou, a Karel Gott sa bránil, že komunistom sadol na lep.
Milan Lasica podpisovanie Anticharty prirovnal k povinnému členstvu v ROH. „Myslím si, že tí, čo to urobili, nemali z toho dobrý pocit, ale zase nie taký, aby kvôli tomu skočili z mosta,“ opísal pre Českú televíziu.
Našli sa však aj ľudia, ktorí Antichartu odmietli, a nič sa im nestalo. Napríklad český herec a divadelník Jiří Suchý alebo herec Jiří Krampol. Sú príkladom toho, že zoči-voči zlu niekedy naozaj stačí iba povedať „nie“.
