„Spolu so svojimi domami odchádza generácia architektov, ktorá budovala moderné Slovensko. Iľja Skoček patril medzi nich – vzdelaných a tvorivých ľudí, ktorí formovali náš životný priestor, aktérov heroickej generácie 60. a 70. rokov 20. storočia. Tak ako oni, aj on vždy stál na strane architektúry, na strane tvorivej práce bez ohľadu na aktuálnu politickú situáciu. Česť jeho pamiatke a pokoj jeho stavbám!“ rozlúčili sa s ním na svojej webstránke pracovníci Slovenskej národnej galérie.
Začínal kresbami
Iľja Skoček starší sa narodil 12. júna 1930 v Brne. Jeho otec bol Slovák a matka z Moravy. Rusky znejúce meno Iľja dostal vďaka ľavicovému zmýšľaniu svojich rodičov. Jeho starý otec, ktorý pochádzal z Viedne, bol dokonca poslancom za sociálnodemokratickú stranu.
„Chcel som byť stavbárom, kresliť domy, ale nevedel som, ako na to,“ prezradil Skoček v rozhovore pre Pravdu v roku 2011. Brat jeho spolužiaka, neskorší vynikajúci architekt Alexander Plačko, mu vtedy poradil, aby sa venoval architektúre a on poslúchol.
V rokoch 1948 až 1952 ju študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave a v rokoch 1953 až 1956 pokračoval v štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Neskôr tvrdil, že práve táto metropola bola preňho veľkou učebnicou.
Ako architekt a urbanista pracoval v Stavoprojekte, Združení projektových ateliérov, Projektovom ústave spoločenských stavieb, Štátnom projektovom a typizačnom ústave, Ateliéri A70 a napokon v Ateliéri S&S.
V rokoch 1981 – 1984 pôsobil aj v Alžírsku. V rokoch 1977 až 1982 bol tiež členom predsedníctva Zväzu slovenských architektov. Nemal úzku špecializáciu, ale, naopak, pomerne široké pole pôsobnosti.
Sám aj v trojici
Skoček podľa vlastných slov vypracoval asi 150 projektov, z ktorých sa však zrealizoval iba zlomok – 20 či 30 stavieb.
Z tých, čo sa nepostavili, možno spomenúť napríklad prestavbu Podhradia a Rybného námestia. Skoček v roku 1957 spolu s Ferdinandom Končekom a Ľubomírom Titlom pripravili návrh, ktorý síce navrhoval nahradiť starú zástavbu v Podhradí novou, no odmietal vybudovanie mosta a rátal so zachovaním židovskej synagógy.
Z uskutočnených projektov treba uviesť Istropolis (Dom ROH, Dom odborov) na Trnavskom mýte v Bratislave z roku 1981, ktorého spoluautormi boli Konček a Titl, Hotel Sorea (Dom kultúrnej rekreácie) nad dunajským nábrežím z roku 1966, Študentský domov Jura Hronca v Bratislave z roku 1967, prezývaný Bernolák, kde bol jedným z piatich spoluautorov, Zotavovňu Máj v Liptovskom Jáne z roku 1972, Hotel Sorea Trigan (predtým Hotel Baník) v Štrbskom Plese či obytné domy pre pracovníkov OSN v Bratislave.
Podieľal sa tiež na „urbanistickom koncepte mesta pre 60-tisíc obyvateľov“ v Ružovej doline a na Štrkovci, ktorý vytvorili v roku 1966, a pomáhal s koncepciou panelového sídliska v bratislavskej Dúbravke – Záluhách. Spolupracoval i na rekonštrukcii mestského opevnenia na Staromestskej ulici v centre Bratislavy a pri tvorbe skanzenu Pribylina na Liptove.
Projektoval i viaceré bytové domy, ako aj vlastný rodinný dom, s ktorým mu pomohla manželka – tiež architektka. Ten bol zaujímavý tým, že na stenách nemá omietku a izby zostali bez dverí.
Čítajte viac RTVS si pripomenie osobnosť zosnulého architekta Iľju SkočekaNa viacerých projektoch sa podieľal so svojimi rovesníkmi – s architektmi Končekom a Titlom.
„Jeden bez druhého by nevedeli existovať. Všetky ťažiskové diela vytvorili spolu,“ uviedla v epizóde dokumentárneho cyklu RTVS Ikony (2020) historička a teoretička architektúry Henrieta Moravčíková, profesorka Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Túto trojicu vtedy v odborných kruhoch volali „lordi“. Považovali ich za architektonickú špičku svojej generácie. Ako v zmienenom dokumente vysvetlil architekt Pavol Paňák, spomenutá prezývka asi súvisela s tým, že ich stavby pôsobili civilne, no zároveň aj pansky či noblesne.
Architektúra potrebuje opateru
Skoček ako odborník presadzoval individuálny postoj k dielu. „Kedysi sa razilo heslo, že architektúra je taká, aká je doba. Ja sa s tým nestotožňujem. Architektúra je taká, aký je architekt. Vždy ide o osobný prístup a vklad. Architekt tvorí nezávisle. Rôzne okolnosti môžu jeho návrh obmedziť, ale osobný vklad je prvotný a určuje podstatu projektu,“ zdôvodnil pre Pravdu.
Keď sa pred rokmi začal boj o budúcnosť Istropolisu, Skoček svoj výtvor bránil tvrdením, že nie všetko, čo vzniklo za socializmu, je zlé.
„Architektúra, ako aj človek, si vyžaduje dennodennú opateru. Keď sa opatera stratí, tak zhynie,“ priblížil v dokumentárnom cykle. Uznal však, že okolie Istropolisu malo vyzerať úplne inak, lenže z pôvodných plánov zišlo.
Čítajte viac Jože Plečnik prestaval Pražský hrad aj ĽubľanuKriticky sa vyjadroval k tomu, ako často a radikálne sa mení tvár Bratislavy. Ako sa všetko ničí a zostáva len bolesť a smútok. Nesúhlasil s názorom, že všetko sa dá nahradiť. „Keď máte jedno dobré umelecké dielo, ako ho nahradíte? To nejde,“ zdôrazňoval.
Skoček mal šesť detí. Traja synovia sa vydali v jeho šľapajach a stali sa architektmi. On sám zostal čulý až do vysokého veku. „Mojou úlohou bolo, aby architektúra bola osožná,“ zhodnotil pred rokmi svoje dielo a odkaz.