Foto: Archív Márie Krištofičovej
Pre mnohých ľudí bola budova Istropolisu aj pracoviskom, úradovalo sa tam či vyváralo. Na obdobie rokov 1991 až 2012, keď v Istropolise pracovala, si spomína bývalá predsedníčka Slovenského odborového zväzu kultúry a spoločenských organizácii Mária Krištofičová. „Kultúrnici“ a súčasníci tých dejov si ju pamätajú ako Marušku.
Voňala tam káva aj rezne
Práve ona patrí k tým, ktorí spomínajú na Istropolis s nostalgiou, lebo sa tam dobre cítila a spoznala tam inšpirujúcich ľudí. Dajme jej slovo: „Samotný objekt bol zaujímavý – dve budovy spojené širokou atraktívnou chodbou. Šírila sa v nej vôňa z reštaurácie s vychýrenou kuchyňou, v ktorej si často vychutnávali jedlo aj zahraniční hostia. Voňala tam aj výborná káva z kaviarne, do ktorej radi chodili tiež návštevníci kultúrnych podujatí.“
Čítajte viac Štefan Holčík: Na Istropolis zabudneme ako na PKO
Spomína, ako mnohí pracovníci Domu odborov cestou na obed skončili už v bufete, kde zasa ponúkali poctivú domácu stravu. Vraj vôňa rezňov s cibuľovým či majonézovým šalátom, fazuľová polievka a iné slané i sladké dobroty zastavili okoloidúcich, nech sa akokoľvek ponáhľali. Všade bolo rušno, ľudia sa zhovárali, riešili pracovné i osobné záležitosti. „Žili sme priateľským odborárskym životom, boli sme v kontakte s ľuďmi z celého Slovenska. V súčasnej elektronickej dobe sa ľudský kontakt vytráca, možno aj preto tá nostalgia za naším Istropolisom, ktorý bol miestom stretávok, zážitkov a kontaktov. Ľudí nelákalo iba dobré jedlo, ale aj kvalitné kultúrne programy.“
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Veď okrem oficiálnych akcií, rôznych kongresov a konferencií sa v Istropolise konali najmä kultúrne udalosti. Maruška opisuje, ako aj počas dňa, keď išla po veľkolepom schodisku, cez priestranstvo pred obrovskou sálou, bolo počuť ľudové piesne a rezonovali rytmické tance. Často tam vystupoval SĽUK, Lúčnica, zneli tam muzikály, divadelné hry, hrali rôzne populárne hudobné skupiny. Poznamená, že sála bola vynikajúco ozvučená.
Čítajte viac Stanislav Štepka: V Istropolise sme mali vždy vypredané
Dom stretnutí
Neodmysliteľnou súčasťou Istropolisu bolo kino a divadlo. Istropolis bol miestom, kde sa v kaviarňach či pohodlných šatniach stretávali novinári s významnými umelcami, režisérmi, hercami, baletnými i tanečnými majstrami, hudobníkmi. Mohli ich tam stretnúť aj návštevníci, lebo pred vystúpením často ponúkali platne či kazety so svojím podpisom práve vo veľkolepých priestoroch pred sálami, kde prúdil spoločenský život.
Foto: TASR, Pavel Neubauer
Maruška zažívala Istropolis ako dom čarovných stretnutí: „Mám nezabudnuteľné umelecké zážitky z veľkej i malej sály. Spomínam si na Rýchlokurz geniality s Mirom Nogom, so Števom Skrúcaným a s Pavlom Juráňom, koncerty Hany Zagorovej, Waldemara Matušku, Marie Rottrovej, Dalibora Jandu, na muzikály Kleopatra, Dracula, na úžasného Fidlikanta na streche či Mníšky s nenahraditeľnou Magdou Pavelekovou. To predstavenie som videla viac razy a vždy bolo iné! No hlavne vždy veľmi veselé! Aj výborná Komorná opera ponúkala v Istropolise krásne predstavenia – napríklad operu Číňanky alebo Bábky majstra Pedra. Musím spomenúť aj veľký zážitok publika, keď v rámci filmového festivalu premietli operu Carmen, v hlavnej úlohe s Placidom Domingom a Juliou Migenes. Výkon týchto umelcov očaril nielen mňa, ale i ostatných návštevníkov a filmu sme búrlivo tlieskali.“
Foto: TASR, archív
Úsmevy Štefana Nosála
Na impozantnom schodisku, ktoré viedlo k sálam, Marušku Krištofičovú často svižným krokom predbehol Štefan Nosáľ, ktorý sa ponáhľal na predstavenie alebo skúšku. Pamätá si ho ako vždy usmievavého a dobre naladeného, priateľského.
Čítajte viac Rudolf Geri: Mníšky v Istropolise prekonali aj Na skle maľované
„Mala som šťastie spoznať v Istropolise aj skvelého choreografa Jarka Moravčíka, režiséra Martina Kákoša, ako aj mnohých iných umelcov a organizátorov kultúry. Spoločne sme vyvíjali tlak na rozvoj a oživenie kultúry. Tento tlak by mal pokračovať a nemal by sa tolerovať súčasný útlm kultúry a jej problémové prežívanie. Pri spomienkach na život v Istropolise si vybavujem aj to, ako sme bojovali o primerané finančné ohodnotenie zamestnancov, ktorí v oblasti kultúry a umenia pracovali. Nebolo to jednoduché a boj stále pokračuje. Napriek súčasnej pandemickej situácii nesmieme zabúdať, že kultúra ovplyvňuje kvalitu nášho života. Možno práve preto tá nostalgia za Domom odborov, za Istropolisom: práve tam sme urobili veľký kus práce,“ uzatvára.
