Slovenský filozof ju dostal za celoživotné dielo, s prihliadnutím na presadzovanie idey humanizmu ako nadnárodného a nadrasového princípu. Dalimír Hajko nám porozprával o cene aj o svojich pocitoch.
Cena World Prize of Humanism sa udeľuje každoročne od roku 2007. Na návrh sedemčlennej medzinárodnej poroty ju udelili už 16-krát. Poznáte jej laureátov?
Patrí medzi nich napríklad Peter Brook, známy aj ako najväčší žijúci divadelný a filmový režisér, japonský budhistický filozof a spisovateľ Daisaku Ikeda, ruský spisovateľ a bojovník za ľudské práva Alexander Solženicyn, držiteľka Nobelovej ceny Herta Müllerová, indický skladateľ a hudobný virtuóz Ravi Shankar, portugalský filmový scenárista a režisér Manoel de Oliveira, prezident Európskej akadémie vied, umení a literatúr Jean-Patrick Connerade, filozof, spisovateľ, herec a ochranca ľudských práv Frédéric Fappani von Lothringen, srbská profesorka, diplomatka a dramatička Vida Ognjenovič, ale aj bývalý predseda Európskej komisie a taliansky premiér Romano Prodi i viacerí ďalší. Poslední štyria menovaní sa aktívne zúčastnili aj na mojej proklamácii.
Čítajte viac Najlepšiu filozofickú knihu minulého roka napísal Američan zo SAV
Napísali ste aj knihu na príbuznú tému pod názvom O Kierkegaardovi v súčasnom indickom filozofickom myslení, ktorá vyšla na univerzite v Toronte. Prečo tam?
Z jednoduchého dôvodu: bola výsledkom spolupráce s Kierkegaardovým kruhom, ktorý pôsobí na Trinity College univerzity v kanadskom Toronte, a Stredoeurópskym výskumným inštitútom Sørena Kierkegaarda v slovinskej Ľubľane, ktorého som členom. Táto spolupráca je stále živá, zaštiťujú ju najmä dve osobnosti: profesor Abrahim Khan z Toronta (okrem iného aj čestný doktor Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre) a slovinský filozof, spisovateľ a znalec Kierkegaardovho diela Primož Repar z Ľubľany. Jej výsledkom bol v „predpandemických“ rokoch rad medzinárodných konferencií s účasťou vedcov a literátov z celého sveta a séria kníh venovaných myšlienkovému odkazu veľkého dánskeho mysliteľa. Verím, že tieto aktivity budú pokračovať.
Môžete knihu charakterizovať?
Je to kniha nielen o diele Sørena Kierkegaarda, ale aj o vzťahu európskeho a mimoeurópskeho, konkrétne indického filozofického myslenia. Išlo mi o zistenie, ako vnímajú myšlienkový odkaz takého typického európskeho a kresťanského mysliteľa, akým Kierkegaard v 19. storočí nesporne bol, príslušníci iného kultúrno-civilizačného okruhu. Za tým všetkým sa skrývala aj snaha ukázať etické zázemie sociálnej teórie a praxe, naznačiť, že jadro humanizmu je v konečnom dôsledku jednotné všade na svete. Nesmieme sa pritom dať oklamať zistením, že humanizmus budú inak vnímať napríklad ľudia vo východnej Ázii, v moslimských štátoch, v Európe či Afrike.
Prečo?
Je možné, že každý bude považovať za humánne niečo celkom odlišné, možno aj opačné. Ale čím boli kolonizačné praktiky európskych mocností v minulých storočiach, čím bolo zaberanie území pôvodného obyvateľstva, čím bola násilná christianizácia? Šírením humanizmu? Aj za to sa niekedy celkom vážne považuje. Najväčším umením, ale aj úlohou pre filozofov je hľadať a nájsť to, čo je spoločné, odlišnosti síce vnímať a rešpektovať, ale dokázať od nich aj abstrahovať s jediným cieľom – sformulovať spoločný ideový základ a budovať na tom, čo spája ľudí túžiacich po vzájomnom pochopení. Lebo dnes sme často svedkami hľadania práve opaku – zdôrazňovania odlišností, ktoré vyvolávajú nenávisť, závisť a nevraživosť, z ktorých vychádza nepriateľstvo spojené s túžbou po moci a po ovládaní druhého.
Kto vlastne cenu udeľuje?
Cenu udeľuje Ochridská akadémia humanizmu na čele so svojím rektorom Jordanom Plevnesom a Európska akadémia vied, umení a literatúry. O jej udelení rozhoduje sedemčlenná medzinárodná jury.
Je humanizmus obyčajná ľudskosť, alebo je to zložitejšie?
Máloktoré slovo v slovníku modernej kultúry je také zneužívané ako humanizmus. Čo je to humanizmus? V mene humanizmu sa násilne menia civilizačné východiská krajín, v mene humanizmu sa útočí na náboženstvá – pretože nevyhovujú predstavám útočníka. Humanizmus je paradox v samej svojej podstate. Aby sa totiž jednotlivec stal skutočným humanistom, musí poprieť seba a sústrediť sa na svoje okolie, na iných ľudí a iné bytosti. Ba v istom zmysle aj na neživú prírodu. Nepreferuje ľudskosť v sebe, ale vo vzťahu k iným. Radšej hovorím o paradoxoch humanizmu ako o humanizme v abstraktnej filozofickej projekcii. Lebo taký reálne neexistuje.
Čítajte viac Zomrel významný slovenský klasický filológ Daniel Škoviera
Čo pre vás cena znamená? Ktoré problémy dnes pribudli do diskusií o humanizme? O čom sa najviac hovorí?
Pre mňa je česť, že som sa celkom nečakane ocitol v rade vynikajúcich ľudí, pre ktorých tvorivosť nikdy nebola prázdnym slovom. Spolu s nimi, hoci nezávisle od seba, vzdialení priestorovo i časovo, by som sa rád pokúsil odpovedať na otázku, ktorú som položil vo svojej akceptačnej reči: „Ľudstvo prežilo storočie katastrofických rozmerov, zažilo porážky dobra, úspechy zla. Kto má právo hovoriť o humanizme ako o svetonázore, o ľudskosti ako o pozitívnej vášni? Humanizmus môže pôsobiť svojím spôsobom aj ako narkotikum alebo dokonca bláznovstvo. Chce prehlušiť blížiacu sa katastrofu a budovať futurologické ilúzie. Ale zároveň navracia človeka k sebe samému. Je antropologickou konštantou.“ Ale tento problém nepribudol, je večný. Ide o to, aby sme ho správne pochopili, aby sme dokázali čo najpresnejšie interpretovať paradoxy humanizmu a odhaliť ich podstatu a význam pre rozvíjanie ľudskej kreativity a ľudskej súdržnosti. Ja sám to nedokážem, ale mám právo ako každý pokúsiť sa stať sa kamienkom v mozaike podobného úsilia.
Čo leží ako filozofovi na srdci vám?
Uvedomujem si, že vstupujem do poslednej etapy svojho života. Ale našou slobodou je možnosť začínať v každom veku, vždy znovu oživovať svoje úmysly a činy, vždy znovu formovať a reformovať vzťahy, vždy znovu sa pokúsiť tvoriť veci krásne, veľké a dobré. Každé naše zamyslenie nad životom a tvorbou by nám malo dávať predovšetkým odvahu, odvahu žiť a tvoriť, odvahu nových začiatkov. A to aj vtedy, keď naša tvorba je už azda po zenite. Táto odvaha je našou slobodou. Prežíva nedotknutá i v obdobiach nepriaznivých, v časoch morálnej neistoty a politickej rozkolísanosti. Oživenie tejto odvahy mi leží na srdci najviac.
