V Istra Centre v Devínskej Novej Vsi uviedli film Váš chlapec nemá uši o spisovateľovi Vincentovi Šikulovi. Dokument vychádza z knižky Prázdniny so strýcom Rafaelom, v ktorom sa chce chlapec naučiť hrať na heligóne, aj si ho zoženie, ale otec vyhlási, že si najprv musí zlepšiť známky a nástroj zatiaľ skryje. Film sa však neuspokojuje s týmto obsahom, ale približuje skutočného Vincenta Šikulu. Ide o fiktívny rozhovor, ktorý sa odohráva v byte, kde spisovateľ naozaj býval. Dnes tam žije vdova Anna Šikulová, ktorá nám porozprávala, čo ju na filme prekvapilo.
„Najmä to, že chceli nakrúcať u nás doma, v Bratislave na Palackého ulici, v autentickom prostredí, kde Vincent Šikula žil a pracoval od roku 1986. Režisérovi Lukášovi Jurkovi sa páčilo, že v byte má každý predmet históriu. Zvyknem totiž hovoriť: Tieto šálky dostal Vinco od sestry Ilky k päťdesiatke, tieto sú od Jany Šrámkovej a od jej manžela Janka Turana, toho Kompánka som dostala ako dar od Feldekovcov, tá miska, to bol náš svadobný dar, hodiny na stene – svadobný dar od Barčíka z Modry, veľká fotografia na stene je od Petra Cpina, obrázky na skle maľovala Vincova dcéra Agatka… To sa režisérovi zapáčilo, ako aj to, že som vyšívala obrus na stole, čo sa zasa kedysi Vincovi páčilo na mne. Vyšívala som, aj keď som sedávala s ním v kaviarni Krym.“ Všetko toto teda v dokumente účinkuje, celá izba Šikulovcov.
Foto: Archív rodiny
Vincove okuliare
Premiéra dokumentu Váš chlapec nemá uši bola netradičná a pripomínala Formanove filmy. Hrala živá dychovka, podávali sa pagáče a koláčiky, vládla družná nálada. V Základnej umeleckej škole v Devínskej Novej Vsi totiž Šikulu obdivujú a inšpirujú sa ním. Už dávnejšie majú v hudobnom repertoári skladby z filmu Otec ma zderie tak či tak. Ten prvý scenár, podľa knižky Prázdniny so strýcom Rafaelom, napísal Igor Rusnák, autorom hudby bol Adam Hudec a bolo to v roku 1989.
Už dávnejšie táto ZUŠ pripravila na motívy známej knihy aj muzikál. Zaslúžil sa o to najmä riaditeľ školy Vladimír Dianiška, dirigent a umelecký vedúci Festivalového orchestra Bratislava (FOR), rodák z Detvy. Šikulovu knihu si obľúbil ešte v detstve, lebo aj on sám má rád dychovku. Jeho kapela účinkuje aj vo filme. Vinca Šikulu hrajú neherci, a to ako malého chlapca aj zrelého muža. Ako zapôsobili tieto hrané postavy na Annu Šikulovú? Pomohla im aj ona stvárniť spisovateľa?
„Hlavnej postave, rozprávačovi Vincovi, som dala aj Vincove okuliare, ktoré nosil, keď hrával doma na klavíri. A vo filme sedí vo veste, ktorá patrila k Vincovmu obleku. Kto ho poznal, vie, že Vinco nosil vždy oblek s vestou. Keď už oblek prestal nosiť do práce, robil v ňom v záhrade. Aj na veľkej fotke, ktorá visí u nás v hale, je práve v saku, ku ktorému patrila tá vesta. Lubenko Tahotný, ktorý ho hrá, je spevák a konferencier v Grinavanke. Zaujímavý je aj tým, že vie zarecitovať naspamäť veľmi veľa básní zo slovenskej klasiky, a tým mi bol blízky. Aj Vinco poznal naspamäť básne našich starších básnikov, utkveli mu v pamäti všetky knižky, ktoré sa mu dostali do rúk ako malému chlapcovi. Dostával ich od farára, u ktorého hrával na organe.“
Čítajte aj Šikulov román Udri pastiera uvedú na prešovskej scéne
Malí dychovkári
Devínsku Novú Ves si možno ľudia spájajú skôr s menom spisovateľa Ruda Slobodu, ktorý tam žil. Slobodu však navštevovali mnohí kamaráti či fanúšikovia, má v Devínskej Novej Vsi aj sochu, a tak táto bratislavská štvrť má pre slovenských milovníkov literatúry špeciálny význam a viaže sa k nej veľa spomienok.
Foto: Archív rodiny
Aj o tom nám porozprávala Anna Šikulová: „Známe je priateľstvo Vinca s najznámejším obyvateľom obce Devínska Nová Ves Rudom Slobodom. Poznali sa už od detstva, stretli sa tuším vo Vajnoroch ako malí dychovkári. A potom sa stretli na konzervatóriu, no Rudo školu nedokončil. Odišiel, lebo mu vytŕčal zub a mal preto zlý nátisk – píše o tom v románe Hudba. Vinco v novele Liesky spomína letnú kuchyňu v Devínskej, v dome Rudovho otca, poznali sa teda ako malí chlapci aj ako konzervatoristi, a v 60. rokoch sa kamarátili najviac. Napísali dokonca aj niektoré spoločné texty. Stretli sa aj vo filme na Kolibe, Vinco pracoval ako dramaturg, Rudo ako scenárista. Keď sme bývali v Lamači, niekedy sme sa šli s Vincom do Devínskej previezť autom, trabantom alebo oltcitom. Vtedy boli ešte zadrôtované hranice a neraz sa musel legitimovať. Má o tom aj básničku. Aj ja som chodievala k Rudovi, hrávala som na flaute, on hral na mandolíne, učil sa čínštinu a ukazoval mi učebnice. Po Rudovej smrti Vinco odhaľoval pomník s bustou v Devínskej na námestí. Autorom je Alexander Ilečko, ktorý robil pomník aj Vincovi na dubovskom cintoríne.“
Foto: Archív rodiny
V dokumente spisovateľ robí aj cesto na koláč, ktorý počas rozprávania miesi. O Šikulovi bolo známe, že rád pečie, aj kačku napríklad, ale zvláštne je, že hoci bol gurmán, nikdy nebol tučný. „Naozaj rád varil,“ hovorí Anna Šilkulová. „A veľmi šikovne. Chodili sme do Modry na víkendy, a kým som ja vykladala veci z auta, on už mal niečo v hrnci. Varil dobré polievky, fazuľovú, šošovicovú, zo zeleného šalátu, v nedeľu vždy mäsovú. No a piekol – osúchy z kysnutého cesta, s ovocím alebo naslano, smotanové s kôprom aj štrúdľu z kúpeného cesta. V prózach spomína na ríbezľový osúch, čo im upiekla gazdiná, keď išiel s rodičmi na roboty do Báhoňa. Ale častejšie vtedy zostával doma on, ako najslabší, a varil pre ostatných, aby mali čo jesť, keď sa vrátili z poľa alebo z hory. Išlo mu to od ruky. A keď mal niekto sviatok, na každé narodeniny piekol. V októbri bola kačka alebo na oberačky sa piekla hus. A že nebol nikdy tučný? V 80. rokoch bol najtučnejší, inak bol celý život chudý. Bol žalúdkar, na ťažkej vojenčine – ako hudobník slúžil u delostrelcov, do VUS-u sa nedostal – si uhnal dvanástnikové vredy, tie sa mu vždy v jeseni alebo na jar ozvali. A nikdy nezjedol veľa, mal rád predovšetkým polievky. Polievky varil zo všetkého, čo našiel v záhrade, a rád si pridával smotanu a kôpor. Škoda, že ho nikdy nezavolali do relácie o varení, bol by sa predviedol. On z varenia nerobil vedu. Nevedel iba španielske vtáčky, to som vždy robila ja, keď k nám prišiel na návštevu Emil Charous z Prahy, prekladateľ slovenských autorov do češtiny, Vincov vzácny priateľ.“
Čítajte aj Vincent Šikula, originálny rozprávač príbehov z Malých Karpát, by mal 85 rokov
Elenka hrá na trúbke
Dokument je o literatúre, živote, ale najmä o hudbe. Živá hudba, dychovka, pred plátnom rozohrala žilky. Iste by sa tam dobre cítil aj on. Zabával by celú spoločnosť, ako to mal vo zvyku: „Určite by bol rád, že sa mladí ľudia venujú dychovej hudbe. Tú knižku mal rád, mne sa dodatočne zdá, že sa v nej vyrovnával s traumou z detstva, keď sa po rozpustení kláštorov vrátil do školy medzi deti s pionierskymi šatkami. V kláštore doňho vštepovali niečo celkom iné. Dychovka však bola preňho domov, spojenie ľudovej kultúry a tradície, pocit spolupatričnosti. A iste by ho tešilo, že sa film krúti aj okolo našej Elenky.“
Áno, najmladšia Šikulova dcéra Elena bola na premiére aj ako hráčka dychového orchestra FOR Bratislava, ktorý film sprevádzal. V rukách jej žiarila trúbka a aj ona žiarila, lebo je čerstvo vydatá. Na premiére sa spomínali aj vnúčatá. Koľko ich už vlastne Vincent Šikula má? A koľkí sa venujú hudbe? „Elenku učil hrať na trúbke, ako aj nášho Miška, už Vinco. Hrali niekedy spolu ako trio, aj v Klube slovenských spisovateľov na oslave. Ale vedeli zahrať aj na pohrebe. Elenka začala chodiť potom k Vladkovi Dianiškovi, vedúcemu orchestra FOR, asi v roku 2008. Vždy vedel hráčov zapájať do kolektívu, aby z hry mali radosť. Sám hrával v dedinskej dychovke v Detve, vyštudoval hru na trúbke u Kamila Rošku (Kamil Roško hral sólo vo filme Otec ma zderie tak či tak, teraz ho hrá David Krajčí). Z Vincových detí vydržala pri hudbe len ona, mal by z nej radosť. A vnúčatá? Dcéra Agatka má Dorotku a syna Jurka, Veronka má syna Vinca a dcérku Barborku, Miško má dvojičky Stelku a Viktorku.“
Čítajte aj Vincent Šikula: Prázdniny so strýcom Rafaelom
Šikula vychádza stále
Pred niekoľkými rokmi vyšla knižka Deti, výber zo Šikulových časopiseckých príspevkov, s ilustráciami Martina Kellenbergera. Prázdniny so strýcom Rafaelom vychádzajú stále.
„Už ani nerátam, koľko vydaní vyšlo! Prvé vydanie je s ilustráciami Štefana Cpina a v Albatrose práve vychádzajú Prázdniny so strýcom Rafaelom už v druhom vydaní, s ilustráciami Juraja Martišku,“ vyratúva Šikulová. „Možno bude zaujímavé pripomenúť, že Prázdninám so strýcom Rafaelom dal autor pôvodne názov Prečo kukajú kukučky, no práve v ten rok mali Mladé letá v edičnom pláne knižku Ruda Morica a tá mala tiež v názve kukučku, tak sa titulok zmenil. Vinco vždy s láskou spomínal na prvú redaktorku slávnej knižky Hanku Ferkovú, podľa ktorej chcel knižku nazvať. Kapitola, podľa ktorej chcel knižku nazvať, v nej je. Prečo teda kukajú kukučky? Lebo inak nemôžu, tak ako hudobníci musia hrať, lebo ich ťahá hudba. Je to neoddeliteľná súčasť ich života.“
