Fotografie z výstavy vznikli blízko Modrého kostolíka, neďaleko bývalej redakcie Smeny na Dostojevského rade, pri Univerzite Komenského, ktoré všetky súviseli so životom Ladislava Bielika. V Smene pracoval, v kostolíku mal 17. augusta 1968 svadbu s čerstvou absolventkou žurnalistiky Alicou Malou. Ich radostný a veselý deň nafotografoval Ladislavov priateľ a švagor Michal Borský, tiež známy fotoreportér, ktorý v tom čase pracoval v redakcii Slovenky. Jeho snímky vyjadrujú nielen šťastie mladej dvojice, ale aj celkovú atmosféru dubčekovskej jari, konkrétne leta roku 1968. Fotografie sú originálne, svieže, výrečné.
Fotografie z augusta 68 možno vidieť v uliciach Bratislavy do 17. septembra
Borský fotil dvojicu aj v električke, medzi cestujúcimi, aj tu vidno, ako mali vtedy ľudia k sebe blízko a aká bola dobrá nálada. Je až neuveriteľné, že trvalo iba pár dní, prišiel 21. august a všetko sa zmenilo. Mladomanžel Ladislav Bielik bol v ten osudný deň v práci, redakcia bola pri Starom moste, a ocitol sa uprostred najdramatickejších situácií v centre Bratislavy. S profesionálnou i občianskou odvahou, ako vtedy asi všetci Bratislavčania, vyšiel do ulíc, zoči-voči tankom a plnil si nielen fotoreportérsku povinnosť. V snímkach je aj jeho rozhorčenie, účasť, túžba zachovať svedectvo o tomto hroznom dni.
Fotografie Ladislava Bielika z invázie
Iste vtedy na to nemyslel, konal inštinktívne, a preto aj jeho fotografie dodnes vyvolávajú nielen emócie, ale aj rekonštruujú situáciu. Na snímkach sú konkrétne budovy, konkrétni ľudia, všetko je autentické a pravdivé. Snímky sú známe aj vo svete, niektoré sa stali priam symbolom okupácie. Dnes je meno Ladislava Bielika slávne, jeho snímky boli vystavované v mnohých krajinách, dočkal sa uznania a ocenení. Žiaľ, sám sa ich nedočkal. Zomrel mladý, v roku 1984, ešte v režime, ktorý ho, samozrejme, za fotky z augusta 1968 nechválil, ale naopak.
Čítajte viac Peter Bielik: Šťastie mojich rodičov trvalo tri dni, potom prišla invázia
Ladislav Bielik mal ťažkú pozíciu, o prácu sa musel uchádzať, priam prosíkať, aby mu niečo uverejnili, chodil tak po rôznych obrázkových časopisoch. Pamätníci hovoria, že aj práca na automobilových pretekoch v Budapešti bola takáto príležitostná robota, ktorá sa mu stala osudnou. Chcel opäť fotiť čo najlepšie, ako mu bolo vlastné, vystúpil preto na strechu pracovného autobusu, do ktorého niečo vrazilo, Bielik nešťastne spadol a zabil sa.
Výstava fotografií, ktoré sú priamo v uliciach, kde sa odohrávali drámy, nenápadne pripomína tento príbeh, ktorý sa týka nás všetkých. V uplynulých rokoch sme zažívali krásne aj tragické chvíle, presne tak, ako to zaznamenávajú snímky Ladislava Bielika a Michala Borského, priateľov fotografov, ktorí na vysokej úrovni a s mimoriadnym citom snímali život.
