Pozrite si Dana Heribana na javisku aj pred kamerou
Na javisku aj pred kamerou ste sa ocitli v krajných polohách, v komických aj v tragických postavách, aj divadelnú cenu DOSKY ste získali za Roznera v Sedem dní do pohrebu, ale aj za komediálne stvárnenie Janka Kráľa. Aké postavy vám viac konvenujú?
Na herectve ma baví práve tá rôznorodosť a ja som mal veľa zaujímavých príležitostí ochutnať z jedného aj z druhého súdka. Vážim si fakt, že ma neúnavne stretajú rôznofarebné témy aj žánre, v televízii aj v divadle. Jeden večer niečo ľahšie a na druhý deň závažná dramatická postava, nechcel by som byť nútený si medzi nimi vyberať jeden typ.
Teraz vás však na javisku tak často nevidíme. Prečo?
Pred rokom som odišiel zo zamestnaneckého pomeru v Slovenskom národnom divadle. Po siedmich rokoch angažmánu v Martine a ďalších siedmich v SND som si divadla ako zamestnaný herec užil nateraz dostatočne. Momentálne mám ambíciu riadiť si svoj čas sám a venovať sa viac predovšetkým rodine. Manželke, mojim trom deťom, ktoré ma potrebujú a ja ich, a zároveň vlastnej hudbe. Napĺňam si tak aj iné potreby. Keď mi príde znova chuť na divadlo a budem mať časový priestor, rád sa k nemu vrátim. SND vnímam ako svoj divadelný domov, mám tam svojich “prialegov“, teda kolegov a priateľov zároveň. Uvidím, kedy to príde… A či ma budú chcieť. (smiech)
Hudba vás sprevádza dlhé roky…
Odjakživa.
Akú hudbu počúvate?
Na akú mám práve chuť. Inšpirujú ma odjakživa veľké kapely typu Depeche mode alebo U2, ale aj solitéri. Prince, David Bowie, Sting, Richard Bona, James Blake, Salvador Sobral a mnoho ďalších. Logicky ma to ťahá k muzikantom, ktorí svoje pesničky píšu od A po Z, a hrajú sa s farbami, čo na tvorbe najviac baví aj mňa.
Stále hrávate vo svojom muzikantskom triu?
Áno, hrávame koncerty zložené z mojich albumov pre deti, ale príležitostne aj zo starších profilových albumov. Na jar plánujeme koncertnú šnúru a chcel by som kapelu doplniť novými ľuďmi, možno zmeniť obsadenie, aby z našej produkcie išla nová energia. Teším sa na to a verím, že tak naberieme nový zvuk, nový vietor. Nový album je, myslím, v niečom odlišný od mojej doterajšej tvorby.
Aká je to novinka?
Po dvoch albumoch z posledného obdobia, ktoré boli venované deťom a rodičom, som vydal piaty profilový album s názvom O2H (čítaj o-dva-ha).
Čítajte viac Dano Heriban má nový album. Titulnú skladbu O2H naspieval s manželkou
K jednej z piesní je celkom akčný videoklip – na to, že sľubuje pokoj, sa tam toho deje dosť veľa…
Nič nesľubuje. (smiech) Pieseň vznikla na slová básne Joža Urbana Hodina nočného pokoja. Mal som potrebu nabúrať prvú automatickú predstavu, aká vznikne pri čítaní textu. V hudbe som šiel do kontrastu k básni, je veľmi rytmická, energická, živelná, lebo tak ma to bavilo. Aj videoklip je veľmi živý. Bola to krásna práca.
Vystupujete tam v úlohe taxikára a na zadnom sedadle sa vystrieda veľa zaujímavých ľudí. Môžete ich predstaviť?
Účinkujú v ňom Evička Pavlíková s Adamom Bárdym ako nesúrodý pár staršej dámy a mladého luxusného zajačika, Victor Ibara a Aďka Sabová ako zamilovaný pár kontrastujú vizuálne, ďalej Janka Kovalčíková, Braňo Bystriansky, Juraj Kemka, Romana Dang Van, ktorá nakrúcala tesne pred pôrodom a vážne som sa bál, aby v tom taxíku skutočne neporodila, to by sme všetci mali extrémny zážitok. No a napokon aj my muzikanti, Filip Hittrich, Marcel Buntaj a ja. Chceli sme spolu s režisérom Danielom Laurincom zaznamenať sorentinovské panoptikum nočného mesta, kde sa v priestore taxíka vyskytne mnoho rozdielnych osôb a charakterov vo vzájomnom kontrapunkte.
Jeden váš detský album sa volá Čosi úsmevné – kde hľadáte to „čosi úsmevné“ vo svojom živote?
Všade, kde sa dá, no hlavne doma. Moje deti a čas, ktorý s nimi trávim, ma nabíjajú. S manželkou Kamilkou to stále vieme spoločne aj po takmer desiatich rokoch nášho vzťahu doma riadne rozrehotať. Mám rád dobré filmové komédie, klasiky na náladu. Ľahkosť, úsmevnosť môže človek pocítiť kdekoľvek, záleží na tom, ako je nastavený, prístupný. Niekedy pomáha šport aj prechádzka lesom, to robím často, aby som potom s ľahšou hlavou uvažoval, čo ma čaká ďalej.
Ako u vás vyzerajú Vianoce? Sú tiež úsmevné?
To závisí od okolností. Zažili sme aj Vianoce, keď sme mali všetci do radu vysoké teploty, ale verím, že sa tomu úspešne vyhneme. Najstarší syn má už 13 rokov, a teda by mohol už aj sám v úlohe Ježiška pod stromček dačo prihodiť… Menší chlapci majú 6 a 4 roky a my sa snažíme, aby prežívali tie čarovné detské pocity, krásne a pohodové Vianoce. 25.decembra mávame špeciálny pyžamový deň, hráme sa spoločne s novými darčekmi, čítame si darované knihy a užívame si ničnerobenie. Na Štefana tradične navštívime starých rodičov, stretne sa u nich celá širšia rodina, snažíme sa byť čo najviac spolu.
Akú hudbu vyhľadávate počas sviatkov? Máte rád koledy?
Na Vianoce musia byť koledy! Či už klasické slovenské alebo aj svetové. Z tých mám najradšej interpretáciu speváka menom Michael Bublé. Osobne si vždy pred sviatkami oživím v pamäti pár skladieb zo spevníka, vytiahnem svoj akordeón a spoločne s deťmi ich na Štedrý večer spievame. Krásne, čo vám budem hovoriť.
V SND ste hrali aj vo skvelom predstavení Polnočná omša. Chodievate cez Vianoce na polnočnú?
Áno, patrí to k našim Vianociam. Už od detstva som na Štedrý večer veľakrát zažil polnočnú, ako malý chlapec v Trnave, ale aj s babkou v kostole na dedine, keď z chóru znel dedkov organ a spev a bolo to čarovné. Teším sa, keď moje deti trocha vyrastú a budem ich môcť zobrať so sebou. Bude to zážitok.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
V seriáli Druhá šanca ste psychiatrom a priateľom, boli ste v úlohe priateľa hlavného hrdinu aj v skutočnom živote?
Tak, ako je Horatio najlepším priateľom Hamleta? V živote prichádzajú mnohé situácie, keď treba slovo priateľ naplniť aj obsahom. S tými ozajstnými preberáme aj vážne, boľavé témy a snažíme sa jeden druhému pomáhať. Na to sa vzájomne máme. Okrem zábavy, samozrejme.
Vo filme ste hrali v politických trileroch Únos a Sviňa, boli to postavy inšpirované skutočnými ľuďmi. Potešila vás taká príležitosť alebo je to, naopak, ťažší oriešok?
Prirodzene, že ma potešila, hoci vďačnejšie je, keď herec svoju postavu vytvára “od piky“ a nemusí vychádzať z predobrazu niekoho skutočného, koho nedajboh všetci poznajú a porovnávajú, či sa naňho dostatočne podobá, ako postavu uchopí a podobne. Keď si môžem charakter budovať od nuly, je to slobodnejšie. Ale zároveň obdivujem projekty, kde je snaha znázorniť realitu 1:1 a hercov, ktorí to „dajú“. Viď napríklad film Zátopek a výkon Václava Neužila.
V budúcom roku vás vraj uvidíme v novom českom filme. Čo to bude?
Bude to film Muž, ktorý stál v ceste. Príbeh o Františkovi Krieglovi, ktorý ako jediný člen proreformnej Dubčekovej vlády nepodpísal moskovský protokol. Odmietol tak legalizovať inváziu sovietskych a spojeneckých vojsk do Československa, a stalo sa mu to osudným. Dnešnej mladej generácii je Kriegel pomerne neznámy, aj v Česku. Verím, že sa podarí film uviesť na budúci rok, k 55. výročiu okupácie. Vznikal totiž vo veľmi komplikovanom období, aj tvorcov šokovala vojna na Ukrajine. Mali sme totiž nakrúcať aj v Kyjeve a všetko zrazu bolo ohrozené, museli sa hľadať iné lokácie. Kulisy kremeľských interiérov napokon nahradil Palác kultúry a vedy vo Varšave.
Pozrite si fotografie zo zákulisia nakrúcania filmu Muž, ktorý stál v ceste.
Je to paradox, že film o okupácii Československa sa mal natáčať na Ukrajine, ktorú tiež začali okupovať Rusi…
Áno, bez komentára. Ale práca to bola inšpiratívna, stretol som sa s podnetným režisérom Petrom Nikolajevom a množstvom hlavne českých hercov, s ktorými sme si sadli aj ľudsky.
Koho v tomto filme hráte?
Alexandra Dubčeka. Čiže ďalšia skutočná a veľká postava… Musel som si kvôli nej osviežiť ruštinu, keďže Dubček v Moskve pri rokovaniach hovoril, samozrejme, po rusky. Jeho ruština bola povestne dobrá, preto tá moja nemohla byť horšia. (smiech) Aj tesne po roku '89 som na základnej škole chodil do jazykovej triedy, preto viem dodnes písať azbukou, väčšina mojich rovesníkov už nie. Historické udalosti vtedy, rovnako dnes, sú tragické, ale jazyk za to nemôže.
